„Tak? O čom to budeme hovoriť?" opýtal som sa, sotva sme sa konečne ocitli na povrchu. Noc padla už pár hodín dozadu a preto som nerozumel, prečo sme museli niekam ísť. Hlavne ak sa kanálmi motajú ľudia ako tí, ktorých sme stretli predtým. Bol by som radšej, keby sa zašijeme do niektorej izby a posedíme si pri teplom krbe. A nie, aby sme mrzli vonku. „Alebo ešte lepšia otázka je, prečo sme tu?"

„Chcem ti niečo ukázať."

„Aha...takže ďalší výlet." Nemal som z toho dobrý pocit. Hlavne preto, že sme išli len sami dvaja. Von sme ale vyšli na pomerne zaujímavom mieste. Rovno na akomsi betónom kopci, z ktorého bol zaujímavý výhľad. Aj napriek neskorej hodine, sa komunita kúpala vo svetlách, či už z veľkých budov, alebo obytných domov. Dovidel som dokonca na veľkú sklenenú vežu, v ktorej mala vláda hlavné sídlo. V jej blízkosti som vlastne nebol nikdy, ale aj tak...človeku časom dôjde, čo sa za jej stenami deje.

„Dúfam, že ti lezenie do veľkej výšky nerobí problém."

„Nie som práve najväčší fanúšik, ak to chceš vedieť," priznal som, hľadajúc jeden veľmi špecifický bod. PHPV. Boli sme ale moc nízko na to, aby som na to diablovo hniezdo dovidel. Preto som to zjavne vzdal a nasledoval Renu, ktorá sa pobrala na druhú stranu cesty. Pre istotu som sa obzeral naokolo, či na niekoho nenatrafím, ale zdalo sa, že sme osamote.

Zneistel som ale vo chvíli, kedy sme preliezli akýsi plot a pobrali sa k vysokému žeriavu. Týčil sa až nebezpečne vysoko nad zemou, ale Rene to zjavne nevadilo. Bleskovo vyšplhala po rebríku a jedna radosť sa pustila do zdolávania samotnej konštrukcie. Bolo na nej veľa priečnych tyčí, čiže to nevyzeralo tak náročne, ale...tá výška ma odrádzala. A hlavne studený vietor, ktorý ak sa do nás poriadne oprie tam hore, tak nás určite zhodí bez väčších problémov.

„Nebudem na teba čakať celú noc," sykla, sotva jej došlo, že ešte stále stojím na mieste a čakám na zázrak. Cítil som sa ale lepšie so štrkom pod nohami, ako na tej hrdzavej konštrukcii. Ani neviem čo tu chceli stavať, ale okrem rozkopanej zeme a toho žeriavu by ste nepovedali, že to tu má potenciálnu budúcnosť.

Keďže som ale nemal na výber, zhlboka som sa nadýchol a začal šplhať. Rebrík bol vrcholne studený, rovnako ako neskôr konštrukcia, ale to ma nesmelo rozptýliť. Rovnako ani vietor, ktorý mi rozfúkal vlasy a poriadnou silou sa do mňa zaprel. Pomaly som ale stúpla stále vyššie a nemyslel na to, žeby sa mi mohlo niečo stať. Tma mi celú vec moc neuľahčovala, ale sotva sme sa dostali trocha vyššie, svetlá komunity urobili svoju časť práce. Osvetlili nám cestu až na vrchol, kde nás čakala pomerne bezpečná zóna. Mostík, ohradený zábradlím ktoré sa stalo mojou okamžitou oporou. Takmer úplne bez dychu som ho pevne zovrel oboma rukami a vystúpil ešte na poslednú priečku. Preliezol som zábradlím a konečne tak zas mohol cítiť pod nohami aspoň čiastočne stabilný povrch. Zvláštne ale, že kým ja som sa ešte spamätával z celého výstupu, Rena si už úplne v pohode postávala na konci mostíka a skúmala pohľadom nočný výhľad.

„Lozíš sem asi pomerne často, čo?"

„Občas. Je tu pokoj a človek tu dovidí na veci, ktoré by mu inak zostali skryté." Pomaly som prešiel k nej, ale...musím povedať, že mi samotný výhľad naozaj vyrazil dych. Aj napriek všetkej krutosti ktorá nám vládla, to bolo niečo krásne. Svetlá rôznych farieb, vysoké budovy, či už industriálne, alebo obytné...proste mi to dodalo pocit, že tu všade naokolo nás žijú úplne obyčajní ľudia. Takí obyčajní, ako my dvaja. „Nie je to krásne?"

„Ale áno. Dáva to pocit, akoby sme žili niekde úplne inde." Niekde nad našimi hlavami som počul lietať helikoptéry, ktoré som prvotne ale nevidel. Až potom som si medzi tmavými oblakmi všimol blikajúce svetlá, ako krúžia nad istým objektom. V momente mi napadlo PHPV. Tam bola predsa aj vzdušná hliadka, hoci bola podľa mňa zbytočná.

„Každopádne, premyslel si si moju ponuku?"

„Nepoviem áno ani nie, pokým mi nevysvetlíš o čo presne ide." Nechcel som sa púšťať do niečoho, s čím by som sa nedokázal stotožniť. A hlavne ak by to znamenalo, že mi bude ona, alebo Shawn rozkazovať. Na takú úroveň som sklesnúť nehodlal. Stačilo, keď som takpovediac slúžil Carleymu.

„Tá skupina ktorú sme dnes museli v kanalizácii obísť je zodpovedná za to, čo sa stalo Shawnovi. Mnoho z nich je veľmi úzko spojených s vodcami komunity a tí im dali príkaz, aby sa nás zbavili."

„Prečo? Robíte niečo, čím ich priamo ohrozujete?"

„Nikto, kto má dočinenia s pašerákmi, alebo kto má organizovanú skupinu ozbrojených ľudí nie je prijateľný. A inak na tom nie sme ani my Grayson. Máme zbrane, známosti a mnoho z nás hlavne motív, aby sme sa pokúsili proti vláde zasiahnuť." Prišlo mi to ako zlý vtip. Doslova ako zlý vtip, nad ktorým by ste sa mali zasmiať, ale namiesto toho ste len zostali nemo pozerať na človeka, ktorý vám ho povedal. „A keďže Shawn je vodca, jeho sa chceli zbaviť ako prvého. Zjavne dúfali, že ak ho vyradia z hry, naši ľudia sa vyplašia a odídu."

„Nechcem ti kaziť ideály, ale pokiaľ to bude u vás vyzerať tak ako teraz, dlho pokope nevydržíte. Viem, nepoznám detaily tej udalosti, ale myslím, že predtým sa vám žilo lepšie."

„Samozrejme, že sa nám žilo lepšie. Kým mal Shawn všetko pod kontrolou, každý sa cítil v bezpečí." Už od prvej chvíle som postrehol, že im to tam zjavne nefunguje najlepšie. A dnešok k tomu len prispel. Už som nemusel byť našťastie zavretý ako posledný chudák, čiže som mal pár hodín na prezretie okolia. Všetci na mňa síce pozerali ako na vyhnanca, ale čo už. Ja som ich obzeral tiež. A poviem vám, že bitka ktorá sa strhla na jednej z chodieb neskončila práve dobre. Aspoň nie pre chalana, len o niečo mladšieho ako ja, ktorému starší muž vybil tri zuby. A pritom hádka bola pre úplnú maličkosť, akou bol ukradnutý zapaľovač. To mi dalo istotou, že im to tu nefunguje. Počul som, ako sa niektoré ženy medzi sebou sťažovali a jedna navrhla odchod do inej komunity.

„Nemysli si ale, že s mojou pomocou to tam postavíš na nohy. Ja nie som vodcovský typ. Ty vedľa seba potrebuješ Shawna a nie mňa Rena."

„To je ďalšia vec, o ktorej chcem hovoriť. Mám pocit, žeby sme mali všetci spolu Shawna nadobro zbaviť vodcovskej pozície. Ale bez nejakého násilia, alebo podobne. Proste sa dohodnúť, ale len za okolností, že sa novým vodcom stanem ja." Pokýval som hlavou. Mohla mi povedať hocičo, ale ja som nesúhlasil s tým, aby bola na čele ona. Nie preto, žeby som o nej pochyboval, ale práve kvôli všetkým rizikám, aké podobným ľuďom v našej komunite hrozili. Aj keď sme spolu nevychádzali doposiaľ nijako dobre, nechcel som jej zle. Hlavne asi kvôli tomu...tiež som potajomky dúfal, že si Shawn spomenie. Aspoň na ňu. Z jej činov a slov bolo veľmi zreteľné, že ona by bola pre neho schopná urobiť absolútne všetko.

„Nič proti tebe, ale mám pocit, že chceš rozohrať veľmi nebezpečnú hru, ktorú by si nemusela vyhrať Rena."

„Ak budeme dvaja, zvládneme to. Zbavíme sa tých podlých potkanov a potom..."

„Ak ťa do celého ženie nenávisť, s výhrou veľmi nepočítaj. V hneve je veľmi ľahké urobiť zlé rozhodnutie." Preto by som ani ja neuspel, keby sa pokúšam teraz zabiť Carleyho. Ale odstupom času, keď všetko prebolí a prídem na plán, vrátim sa po neho. Nie je možné, aby ten bastard žil a ničil ďalšie životy tak, ako ten Camilin.

„Ako myslíš. Keď sa bojíš, pôjdem proti nim sama," odvrkla, v momente pripravená na odchod. Zareagoval som ale pomerne rýchlo, schmatol ju za ľavé zápästie a pritiahol ju späť. Síce troška rázne, lebo sme sa ocitli až moc blízko seba. Poriadne zblízka som si mohol v nočných svetlách obzrieť jej oči. Boli naozaj krásnej modrej farby, ktorá mi s farbou jej vlasov zaujímavo kontrastovala. Neviem, ale až teraz som si nejako pozornejšie obzrel aj samotné črty jej tváre. Doteraz som sa na ňu dôkladne nikdy nezahľadel, ale teraz to bolo iné. Popravde ale bola veľmi pekná.

„Nechcem, aby si si týmto vykopala vlastný hrob. Pokúsim sa ti pomôcť, ale ty mi na oplátku sľúbiš, že sa do ničoho nebudeme hrnúť bezhlavo. O každom kroku sa dôkladne poradíme."

„Bol by z teba dobrý vodca." S týmito slovami si vyslobodila ruku a naozaj ma tam nechala. Sledoval som ju, s akou ľahkosťou prelieza zábradlie a púšťa sa do zostupu. Nechcem som otáľať ďalej a tak som sa pobral tiež. Pohľad na túto príjemnú scenériu mi vniesol do duše pokoj aspoň na chvíľu. No zliezanie nebolo nič moc. Zdalo sa mi to vlastne ešte ťažšie, lebo som ani poriadne nevidel, kadiaľ idem. Chvíľami som zastal a pozrel dole na Renu, ktorá ale zjavne nemala problémy. Šplhala jedna radosť, presne vedela kam klásť nohy a kde sa najlepšie chytiť. Bolo vidno, že sem nešla po prvé.

„Ešte stále mi tak plne nedošlo, prečo sme tam museli liezť."

„Upokojil ťa ten výhľad, alebo nie?"

„Upokojil," priznal som, už len pár metrov nad zemou. Po chvíľke som začul, ako Rena bezpečne zoskočila z rebríka, ku ktorému som sa za necelú minútku dostal tiež. A poviem vám, že som si poriadne vydýchol, keď som sa opäť ocitol so štrkom pod nohami. „Výhľad bol naozaj krásny."

„Čo ak by sme mávali tie tvoje porady práve tam hore? Aspoň možno zvládneš svoj strach."

„Nedalo by sa povedať, že sa vyslovene bojím. Ale určite uznáš, že pevná zem pod nohami je na nezaplatenie." S úsmevom prikývla predtým, akoby sme sa pobrali preč. Šikovne sme preliezli plot, mieriac späť na kopec, no...začul som akési hlasy. V momente som pohľad uprel na našu cestu späť do kanalizácie, ale keď z nej začal vyliezať akýsi muž, spanikáril som. Až natoľko, že som Renu v momente schmatol za ruku a začal ju ťahať do opačného smeru. Hlasov bolo viac a navyše sa zhovárali v akomsi inom jazyku. To mi dalo istotu, že nejde o nikoho z jej ľudí.

„To sú oni..."

„Musíme sa schovať," sykol som prísne, ale nemal som ani poňatia kam. Nič okolo nás nebolo, čiže nám zostávalo len zbehnúť dole z kopca, aby sme neboli hneď na očiach. Tým, že som to tu vôbec nepoznal som bol v dosť veľkej nevýhode, ale Rena zjavne vedela kam treba ísť. Zabočila doľava, až sa pred nami priamo v kopci otvorila cesta. Akýsi menší tunel, z ktorého vytekala voda. Poriadne smradľavá, ale nemali sme na výber. Ak sme zjavne nechceli skončiť ako ten chlapík v kaluži krvi, museli sme dnu.

„Po akom to hovorili?"

„Po arménsky. Je záhadou, prečo hovoria práve touto starou rečou, ale medzi sebou ju používajú pomerne často." Arménsko bola dakedy krajina v juhozápadnej Ázii. Potom čo z toho kúsku sveta zostalo, po všetkých vojnách, o nej vedia len ľudia na okolí. Ak samozrejme nejakí vôbec sú.

„Že sa tu museli ukázať akurát teraz," zašomral som, po pás namočený do tej hnusnej vody. Miesta sme tam mali málo, ale aspoň nejaký úkryt nám to poskytlo. Ak zostaneme ticho, mali by sme byť v bezpečí. Sem zjavne veľa ľudí nechodí a hlavne nie za tým účelom, aby tu našli schovaného niekoho iného. „Kto to vlastne je?"

„V skratke Shay, Donovan, Zane a Ash...hlavná štvorka, ktorá zorganizovala celý útok. S tým, že Shay je ich vodca a dakedy boli so Shawnom...nepovedala by som kamaráti, ale pracovali spolu. To bolo v dobe, kedy som sa s ním spoznala ja."

„Predpokladám ale, že ich je oveľa viac." Prikývla. Bál som sa, že začujú dokonca náš šepot, ale pravdepodobnosť bola veľmi malá. Veľmi som dúfal v to, že sa dlho nezdržia.

„Majú veľmi veľa komplicov. Viac ako my." Všimol som si, že Rena ich blízkosť neznáša dobre. Celá sa triasla, až by som prisahal, že sa jej v očiach leskli slzy. Zjavne to ma donútilo ku gestu, ktoré jej ale padlo dobre. Opatrne som si ju pritiahol k sebe a pevne ju objal. Ak by sa teraz plne poddala strachu, všetko by sa len zbytočne skomplikovalo.

Nechápal som ale, že ak sa ich natoľko bojí, prečo je nutné sa im postaviť a zabiť ich. A hlavne prečo na to musíme ísť len my dvaja. Nebolo by predsa lepšie, ak by sme zložili skupinu ľudí, ktorá by nám kryla chrbát? Samozrejme by sme nikoho nenútili, len dúfali, žeby sa nám niekto rozhodol dobrovoľne pomôcť. Ale nešli by sme do toho bezhlavo a hlavne proti chlapom, ako oni. Stačila mi tá chvíľa dole v kanalizácii aby mi došlo, že s nimi žarty nebudú. A určite by nebolo rozumné bezhlavo riskovať. Nie, ak by to znamenalo, že sa už nikdy neuvidím s Camilou.

„Hlavne pokoj. Čoskoro odídu," zašepkal som maximálne potichu a zasunul jej pár pramienkov vlasov za ucho. Ja sám som bol z nich na smrť vystrašený, ale musel som sa hlavne snažiť zostať pokojný. V momente kedy sa k nám hlasy priblížili som tuho privrel oči a dokonca zadržal dych. V mysli sa mi prehrávalo akurát to, aby som sa za žiadnych okolností nedostal do problému. Kvôli Camile som musel zostať v bezpečí. Ak už pre nič iné, len pre chvíľu kedy ju znova uvidím musím zostať nažive.

Renu som pomaly hladil po chrbte a nepustil zo svojho objatia, až pokým sa naokolo nás znova nerozhostilo ticho. Ich reči som nerozumel ani slovo, ale myslím, že porozumenie nebolo treba. Dokázal som si podľa toho podlého tónu a drsného hlasu domyslieť, že nehovoria o ničom príjemnom. V našom smradľavom úkryte sme ale zostali ešte aj desať minút po tom, čo nastalo úplné ticho. No ešte aj keď som sa pomaly pohol z miesta, mi srdce od strachu búšilo ako o život. Chladný vietor sa do nás okamžite zaprel celou silou, až ma striaslo od zimy, keďže od pása dole som bol úplne mokrý. Už som sa vlastne nemohol dočkať, kedy sa vrátime a ja na všetko toto zabudnem pod teplou sprchou.

„V poriadku?" opýtal som sa Reny, na ktorej som ešte stále videl, aké je rozklepaná. Oči sa jej leskli slzami, každý jej krok bol vrcholne neistý a určite sa netriasla čisto od zimy. Niečo mi veľmi silne šepkalo, že ich pozná oveľa bližšie, než dáva najavo. „Mali by sme sa vrátiť zjavne čím skôr. Ak možno, nejakou inou cestou."

„Poznám jednu obchádzku," odvetila potichučky. Dokonca aj hlas mala roztrasený. Ja som sa pre istotu obzeral naokolo, či je vzduch naozaj čistý a tam...tam nastal pod zlomu. Všimol som si siluetu muža, ktorý stál na vrchole kopca a podľa malého kúdolu dymu určite fajčil. To ho našťastie dostatočne rozptýlilo, takže si náš nevšimol. Ani popravde neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale rozhodol som sa zrealizovať malý plán. Napadlo mi, že ak by sme toho chlapa dotiahli spolu s nami späť, mohlo by nám to pomôcť. Vypočuli by sme ho a možno by nás to niekam posunulo. Ak teda chlapík ovláda aj iný jazyk, akú tú ich hatlaninu, ktorej na okolí okrem nich zjavne nik nerozumie.

 Do pravej ruky som vzal pomerne veľký kameň a tak potichu ako sa len dalo, som sa k nemu začal zakrádať. Rene som naznačil aby zostala mimo jeho prípadný dohľad a rozhodol sa konať na vlastnú päsť. Bál som sa, absolútne som neveril vo svoj úspech, ešte ani keď som bol pár krokov od neho. Pospevoval si akúsi pieseň v rovnako nezrozumiteľnom jazyku, takže ma nepočul. Našľapoval som na štrku veľmi opatrne, no jediný plne rozhodný krok padol v momente, kedy som napriahol ruku s kameňom a ovalil ho ním po hlave. Využil som všetku silu, akú som dokázal nazbierať aj napriek únave. Prvý pokus ho k zemi neposlal, namiesto toho sa ku mne s panikou v očiach otočil, ale ja som neváhal. Nesmel som. Musel som plavovlasého muža so zelenými očami udrieť ešte raz a uistiť sa, že to už neustojí. Vo chvíli ale, keď mi padol k nohám a po tvári mu stiekla krv som pocítil nejaký ten pocit viny.

„Čo si to pre Boha urobil?" skríkla Rena zdesene, sotva sa zjavila po mojom boku. Kameň som odhodil čo najďalej od seba a zašlapol cigaretu, ktorá mu vypadla z rúk. „Donovan je Shayova pravá ruka. Ak sa dozvie..."

„Nič sa nedozvie. Pôjde s nami, vypočujeme ho a potom...potom ti dám povolenie, aby si ho popravila. Nebudem ti brániť ak si si zaumienila, že ich zabiješ. Len sa mi neopováž zakázať to, aby som minimalizoval riziko, že sa pritom zabiješ aj ty." Prísne som na ňu pozrel, no ona napokon len prikývla a pomohla mi s ním. Obaja sme ho podopreli a vydali sa na poriadne dlhú obchôdzku bočnými uličkami, aby sme nemuseli loziť rebríkom s nevládnym mužom. Strach z toho, že do niekoho nabehneme bol samozrejme na mieste a preto som sa nesmierne potešil, sotva sem sa do tej diery vrátili. Bral som to ako svoje väzenie, ale zrazu...akoby sa stalo skôr útočiskom. Nejaký chlapi nám hneď pribehli na pomoc, ale sotva zistili, že neberieme nikoho z nich, ochota sa minula. Pochopiteľne.