„Dopekla, ja neverím, že si ma skutočne udrel!" zakričal niekto, div sa neotriasali ešte aj sklá v oknách. Problém však bol v tom, že som ten hlas spoznala takmer okamžite. A hoci som túžila spať, nemohla som. „Veď si mi zlomil nos."

„Iba som plnil svoj sľub." Pomaly som sa vyhrabala z postele, ale prvotne bolo ťažké vôbec udržať rovnováhu. Celé telo ma neskutočne bolelo a v hlave mi trešťalo ako počas celej noci. Bolo ťažké urobiť aj prvé kroky, ktoré viedli ku dverám. Prišlo mi to, ako by som ku chôdzi ani nepoužívala svoje nohy. No opakovala som si, že to robí ten čip. Moje telo si naň musí proste zvyknúť. Funguje trocha odlišne, ale kým udrží môj mozog od toho, aby chcel zničiť sám seba, je zjavne dobre.

„Úplne ti preplo?!"

„Nevrieskajte ako pošahaní! Zobudíte Camilu!" Musela som sa pousmiať. Poslední noc...pane Bože. Nie, žeby patrila medzi tie najlepšie, ale taký pokoj som nezažila už dávno. Nebolo mi príjemne z mnohých dôvodov, ale Grayson robil všetko lepším. Lebo pri ňom som konečne mohla na chvíľu vypnúť, privrieť oči a proste žiť. Bez starostí a bez strachu, čo prinesie zajtrajší deň. Iba som ležala v jeho náručí a to bolo všetko. Celý život sa zrazu zdal tak hrozne jednoduchý. „Evan, láskavo mi vysvetli, čo to malo znamenať!"

„Daj mi pokoj, Grayson." Otvorila som dvere, ale prísť až ku schodom, ma stálo skoro všetky sily. Opierala som sa o zábradlie, ale aj tak, sotva som zišla dva schody, spadla som rovno na zadok. Čo bolo samozrejme počuť, takže na mne po chvíľke pristáli tri páry očí, ktoré absolútne nechápali, prečo zrazu sedím na schodoch.

„Som v poriadku," povedala som skôr, akoby niekto začal panikáriť. Vstať na nohy som ale bez pomoci nedokázala. Grayson si to zjavne všimol ako prvý, lebo bol v momente pri mne a pomohol mi. Slabučko som sa na neho usmiala a vzala ho za ruku, aby som troška nadobudla stabilitu. „Čo sa to tu deje?"

„Nechceš náš zabiť, však nie?" Škaredo som zazrela na Evana, ktorý sa držal za pravú ruku, akoby ho bolela. To ale nebolo najhoršie. Do očí mi udreli krvavé fľaky na koberci, pričom krv kvapkala aj z Mattovho nosa.

„Evan, čo si mu urobil?"

„Vieš, ešte v PHPV som mu sľúbil, že sotva sa uvidíme, zlomím mu nos. Chcel som to dodržať." Ak by nehrozilo, že spadnem pri prvom kroku, okamžite by som podišla k nemu. Hnevala som sa, neskutočne som sa na neho hnevala, ale toto bola taká stupídna situácia, že viac by to pomaly ani nešlo. „Nemáš ľad?"

„Choďte von, je tam dosť veľká zima." Nemala som silu riešiť niečo podobné. Dnes som chcela byť celý deň v posteli a nie sa s niekým naťahovať. „Ocenila by som, keby ste odišli. Nechcem spoločnosť." Graysonovi som pri týchto slovách pevne stisla ruku, aby si bol istý, že na neho neplatili. Jeho som nechcela pustiť nikam. Jedine tak späť so mnou do postele. Lebo kým sme boli tam, nič sa nedialo. Boli sme len my dvaja. Ale ako náhle sme vstali, hneď sa začali sypať problémy.

„Dokedy sa mi chceš vyhýbať?" opýtal sa Matt, stále sa držiac za nos. Trúfla som si pustiť Graysona a sama ísť do kuchyne. V tretej zásuvke sme mali stále utierky a našla som ich tam aj teraz. Nechcela som veľmi používať násilie, alebo niečo podobné, ale keď som chytila do ruky celú rolku, hodila som ju po ňom. Nemala som záujem o krv po celom dome. Nie, ak tam zostali stopy ešte aj z minula.

„Čo pre Boha nie je pochopiteľné na tom, že potrebujem pár dní pokoj? Ak by si...ak by si prešiel tým, čím ja, pochopil by si. Lebo teraz sa chováš vrcholne ignorantne!" precedila som pomedzi zuby a oprela sa o linku. Nebolo mi dobre. Vôbec mi nebolo dobre. Keď som zrazu musela vykonávať viac vecí naraz, točil sa so mnou celý svet. „Choď preč a najbližšie dni sa nevracaj!"

„Nikdy si po mňa nemala chodiť," sykol, utierajúc si krv z nosa, ktorá mu ale stále tiekla. „Mala si zostať tu a žiť svoj dokonalý život."

„Počúvaš sa vôbec?" opýtala som sa s potláčaným smiechom. „Vieš ty vôbec..." Dýchalo sa mi veľmi ťažko a preto som ani nepokračovala. Nestálo to za to. Nie, keď som videla, ako sa na mňa pozerá. Radšej som sa pobrala nazad ku Graysonovi, ale skoro som skončila zas na zemi.

„Choďte prosím preč, obaja." Bola som mu vďačná za podporu, ale hnevala som sa sama na seba, že som ich nevedela vyhodiť bez pomoci. Evan mi tu ani tak nevadil, ale nechcela som, aby sa ma začal vypytovať na včerajšok. Veľa som si z neho nepamätala. Viem, že som zo svojho trápenia obviňovala ľudskú rasu, že som rozrezala Hardingovi ruku kvôli čipu, ale to bolo všetko. Následne už len moment, kedy som sa zobudila po tom všetkom a Grayson bol pri mne. „Evan, vidíš, že to zvládam. Kým ste neprišli, bolo jej dobre. Tak nás nechajte osamote."

„Dobre, ako myslíš. Prišiel som vás len skontrolovať, ale ako vidím, zjavne si skutočne poradíš aj sám."

„Ako som hovoril. Všetko mám pod kontrolou." Nechcela som sa pozerať na brata, ale akoby som nemala na výber. Moje oči sa vedeli sústrediť len na neho, ako tam postáva s krvácajúcim nosom.

„Takže jemu dáš prednosť pred vlastným bratom? Naozaj?" Kývol hlavou na Graysona.

„Matthew...tu ti citové vydieranie nepomôže. A ak nechápeš, že ja potrebujem nejaký čas, aby som sa pozbierala, tak potom sa nemáme o čom baviť." Bolo mi z tých slov smutno, ale keď on mi nedal na výber... Skrátka som ho tu nechcela. Nie, ak si myslí, že on je obeťou tohto celého. Klamal mi celý môj život, ale ešte on bude hrať urazeného.

„Celý život, neustále to bolo len a len o tebe. Camila toto, Camila tamto. Vždy si bola u každého na prvom mieste, takže naozaj nechápem, načo sa sťažuješ. A čo, že si nevedela pravdu? Zmenilo to niečo?"

„Áno," povedala som potichu, hľadiac radšej do zeme. „Môj pohľad na teba." S týmto som skončila. Nemienila som mu povedať ani o slovo viac. A ani Evanovi. Proste som sa otočila a hoci to išlo ťažko, vybrala som sa späť do izby. Opakovala som si, aby som zhlboka dýchala a hlavne nerobila paniku. Nič sa nedeje. Absolútne nič sa nedeje. Pôjdem hore a znova si ľahnem.

„Prídem zajtra, dobre Camila?"

„Dobre. Ďakujem, Evan. Za všetko." Pridržala som sa o zábradlie, ale dalo mi zabrať, aby som sa dostala hore. No bola som rada, že mi Grayson nepomohol. Musím si zas zvyknúť na vlastné telo. A čím skôr, tým lepšie.

***

Po dlhých hodinách, ktoré mi spánok nepriniesli, som zašla do sprchy. Mala som za to, že je to najlepšie možné riešenie. Akurát škoda, že bolo treba v sprche stáť. Stále mi to robilo problémy, aj keď už nie tak veľké. No možno som sa cítila lepšie aj pre prázdny dom. Zase sme boli len my dvaja a žiadny rozruch do plusu.

„Nechceš spoločnosť?" opýtal sa Grayson. Sotva som ho kvôli vode počula, ale tušila som, že moju odpoveď tak, či tak nepotrebuje. Preto som aj zostala mlčať. „Pýtam sa zbytočne, však?" Behom minúty bol vyzlečený a ja som jeho ruky pocítila zozadu okolo pása. Toto boli napríklad príjemné spomienky, aj čo sa PHPV týka. Naše spoločné sprchy. Mali v sebe ten kúsok mágie, ktorá pretrvala až doteraz.

„Dúfala som, že pochopíš aj bez slov navyše."

„Dlho sme nemali spoločnú sprchu. Už mi to chýbalo," zašepkal mi tesne pri uchu a zhrnul mi vlasy na jednu stranu. Tešilo ma, že bol tu, ale dobre som vedela, čo to znamená. Uvidí moje jazvy po guľkách, ako na stehne, tak na boku. Nie, žeby som sa za ne hanbila, ale nebolo mi jedno, že zdobili moje telo. „Je tu ešte jedna vec, ktorú sme už dlho spolu nerobili."

„Čo by to tak mohlo byť?" opýtala som sa provokatívne a otočila sa k nemu. Ľavou rukou som ho objala okolo krku a bez váhania pritisla pery na tie jeho. Pokojne sme mohli zostať tu, presne takto toľko, koľko by sme len chceli. V tej chvíli sa nás nemalo čo týkať. Svet naokolo si žil svoj život bez nás. Jeho problémy okolo nás ľahučko preplávali a vyparili sa niekde v diaľke. Niekde v mase snehu za stenami domu.

„Nie si unavená?"

„Nejako prežijem," zašepkala som tesne pri jeho perách, ktorých som proste nemala dosť. Koľko som na podobný moment počas cesty myslela? A ešte aj keď som strácala v ňom nádej, mi niečo šepkalo, aby som vydržala. Ťažko povedať, čo som očakávala po príchode domov, ale toto dozaista nie. Po všetkom som si myslela, že sa na seba ani nepozrieme, že budeme na seba kričať, ale...stal sa pravý opak. Priznali sme, ako sme jeden druhému ublížili, ale predsa sme dali prednosť láske, pred nenávisťou. A to bolo veľmi dôležité rozhodnutie. Zjavne kľúčové v tom, aby sme my dvaja zostali ako pár spolu.

Pomaly som zacúvala k stene, ešte stále bozkávajúc Graysona a druhou rukou mu zašla do mokrých vlasov. Na mňa už tým pádom voda netiekla, takže som pomerne rýchlo pocítila prúd chladu, vznášajúci sa v dome. Odsunula som to ale do úzadia. Nič nemohlo byť dôležitejšie, ako Grayson a jeho nežné dotyky na mojom tele. On bol to jediné, čo som si v tej chvíli chcela k sebe pustiť úplne. Nie úvahy nad tým, čo asi robí Jamima a celá ich komunita. A už rozhodne nie úvahy nad tým, že sa na mňa Matt hnevá.

„Odkiaľ máš tie nové jazvy? Čo sa stalo?"

„Nehovorme o tom," dostala som zo seba zadýchane. Chrbtom som sa tlačila k stene, ktorá mi ako jediná poskytovala oporu. Nebyť nej, zjavne by som už na nohách nebola. Hlavne v momente, kedy si Grayson kľakol a pobozkal mi obe jazvy. Tú na boku, ale aj na stehne. Už hneď ako prišiel, som veľmi dobre vedela, o čo mu ide. Ale nemala som sa prečo brániť. Absolútne nie. Dokázal mi, že v tomto smere nie je ako Carley, či Dwight. Nechce mi ublížiť.

Preto som ho vlastne nechala, aby prebral kontrolu nad celou situáciou. Nechala som mu svoje telo, aby sa pohral. Aby mi aj takto prejavil svoju lásku. A, že som urobila dobre. Lebo v neskutočne silných vlnách vášne a nežnosti, som zabudla na všetko. Boli sme len my dvaja, v celučkom vesmíre. Keď sa jeho pery dotýkali môjho tela, keď ma hladkali jeho ruky a keď som sa ja úplne poddala tomu prekrásnemu pocitu nekonečného šťastia, s jeho menom na perách. To boli tie chvíle, ktoré vzali všetku moju bolesť a potrhali ju na márne kúsky. Na kúsky, ktoré zhoreli v plameňoch našej lásky.

Neskutočne zlaté ale bolo, keď Grayson vzal do rúk môj uterák a poutieral ma, akoby som to ja sama nedokázala. No keď chlapec chcel mať z toho zábavu, nechala som ho. Nebolo by správne, ak by som sa stránila aj jeho. Nie, keď som si pripustila, že bez neho žiť nechcem. Nejde o to, žeby som bola sama stratená, ale momentálne som samotu nechcela. A hlavne nie v momente, kedy sa jeho pery opäť dotkli mojej pokožky, ktorá znova zahorela túžbou po ňom. Tak sme vlastne aj skončili. Zas niekoľko dlhých minút stratený v pocitoch, niekde medzi Zemou a vesmírom. Na mieste, ktoré patrilo len nám, ktoré nik iný nepoznal a nemohol naň vniknúť, bez nášho povolenia. A my sme to povolenie nedali nikomu.

„Camila?" Lenivo som otvorila oči a otočila hlavu smerom ku Graysonovi. Nemala som vlastne ani poňatia, kedy sme sa dostali z kúpeľne do mojej izby. „Si si naozaj na milión percent istá, že nemôžeš otehotnieť? Vieš, lebo..."

„Pýtaš sa dosť skoro," podpichla som ho s úškrnom. Akoby na tom už teraz záležalo, po všetkom čo sa iba nedávno udialo. Nech by som povedala čokoľvek, výsledok by bol stále rovnaký.

„Skôr mi to akosi nenapadlo." Pokrútila som nad ním hlavou a prikrývku si potiahla viac na svoju stranu. Okrem nej som nemala na sebe nič a začínala som pociťovať zimu. Bola som ale stále priveľmi lenivá, aby som si šla niečo do skrine nájsť. A Grayson bol na tom vlastne rovnako. „Tak?" Pravou rukou si podoprel hlavu a zvedavo sa na mňa zahľadel.

„Neboj sa, sme v suchu. Skoro všetky orgány sa dajú vytvoriť umelo, alebo transplantovať, no maternica medzi ne proste nepatrí. Nie v takej forme, aby dokázala spĺňať svoju funkciu." V minulosti sa podobné pokusy robili, niektorým ženám sa podarilo otehotnieť, ale skoro nikdy to nedopadlo dobre. Buď potratili, alebo keď sa dieťatko aj narodilo...bolo by lepšie, keby sa tak nestane. „Je mi to na jednej strane ľúto, ale...má to aj svetlú stránku. Žiadne mesačné nepríjemnosti, ktoré ženy tak nenávidia." No radšej by som zniesla to, ak by to znamenalo, že môžem mať jedného dňa vlastné deti. Raz, keď budem spokojná so svojou prácou a budem mať stabilné zázemie...chcela by som rodinu. Zjavne ale budem musieť prehodnotiť to, čo si pod tým pojmom predstavujem.

„Akože mne to až tak neprekáža, ak sa chceš spýtať práve na toto."

„Nechceš deti?" Zbytočné, riešiť to teraz. Ale ak sa už naskytla šanca, chcela som sa opýtať.

„Minimálne desať rokov ešte určite nie. A ak by neboli ani potom, nehneval by som sa." Snažil sa mi pritom pozerať do očí, asi aby ma presvedčil o pravdivosti svojich slov. Ja som ale vedela, kde je pes zakopaný. Hovoril to, aby som sa necítila zle. Buď v tej dobe už spolu nebudeme, alebo mu to proste raz vadiť bude. Neverila som, žeby sa tak ľahko zriekol možnosti byť otcom a mať rodinu. O to väčšine ľudí v živote predsa ide. „Čo je?" Pokývala som hlavou a zas pozrela do stropu. Musel si všimnúť, ako mi zosmutnel pri tých myšlienkach pohľad.

„Deti predsa robia rodinu, Grayson."

„Prečo myslíš?" Vyrastala som s tom. Mama to neustále hovorila. Preto chceli ku mne a k Mattovi ešte jedno dieťa. Osud ale chcel, aby boli rovno dve. Odjakživa som počúvala to, že deti sú zmyslom všetkého, to okolo čoho sa život dvoch ľudí má točiť naplno a tak. „Camila, rodina predsa môže mať aj dvoch členov, nie?"

„To hovoríš teraz, ale čo o niekoľko rokov? Uvidíš, že nebudeš mať rovnaký názor." Bolo úplne zbytočné to riešiť a preto som chcela rozhovor ukončiť. Nabrala som silu, aby som sa postavila a išla sa obliecť. Celý čas som cítila Graysonov prepaľujúci pohľad, ale slová už nepadli. Zostalo mučivé ticho, ktoré prerušila až voda, ktorú som pustila v kúpeľni, aby som si opláchla tvár.

„Aj keby som nemal rovnaký názor, nebudem ti to vyhadzovať na oči lebo viem, že ty za to nemôžeš," prehovoril zrazu Grayson z postele. Po pár minútach som sa tam vrátila tiež, ale len pre dôvod, že som nevládala nič iné. Už tak som bola hotová a keď ma unavil ešte aj on, bola som rada, že som mala dosť síl nájsť si pyžamo a obliecť si ho. Minimálne týždeň som ešte na sebe nechcela mať veľmi nič iné. 

Bez slova som si ľahla, ale na svoju polovicu. Privlastnila som si celý paplón, takže Grayson napokon nemal na výber, iba sa tiež ísť obliecť. Chcela som skrátka spať. Tak dlho, ako by to bolo len možné. Spať a nezobudiť sa aspoň týždeň. Nikomu by moja spoločnosť nechýbala. Grayson by mohol ležať pri mne a zvyšok sveta nech sa dá pokojne vypchať. Nemala som záujem o riešenie problémov, ktoré mi prerastali cez hlavu.

„Kedy si naposledy jedla?" ozvalo sa zrazu až priveľmi blízko, takže som musela otvoriť oči. No nechcelo sa mi. Absolútne sa mi nechcelo vnímať niečo naokolo. Na to ma zas priveľmi rozbolela hlava. „Otvor ústa." Poslúchla som a zahryzla si do ničoho mäkkého. Už som si vlastne ani nespomínala, kedy som naposledy jedla nejaký sendvič. Ale tento...tento bol dobrý.

„Kde si vzal jedlo?"

„Drexel sa včera postaral o to, aby sme nezomreli od hladu." To aby som mu povedala vrelé ďakujem, keď ho nabudúce uvidím. Nejedla som vyše týždňa a ani teraz som kvôli únave nemala chuť, ale napokon som neľutovala. Sendvič aj s horúcim škoricovým čajom padli neskutočne dobre. Tak dobre, že sa mi následne zaspávalo oveľa lepšie. Grayson šiel umyť riad, no keď sa vrátil a objal ma, nechala som ho. Radšej som sa k nemu ešte otočila tvárou a vyložila si hlavu na jeho hruď, za čo som dostala pusu na čelo.

„Nevadí, ak budem spať veľmi dlho?" zamrmlala som už vlastne v polospánku.

„Spi aj týždeň. Hlavne si konečne poriadne oddýchni." Bolo by načase. Za to všetko, si zaslúžim poriadne dlhé voľno. Dozaista áno.