„Kde máš vlastne brata?" opýtal som sa, keď som klesol na stoličku pri stole. Zjavne bude lepšie, ak budem pri Camile, kým nezaspí, aby som ju upokojil. Lieky by mali začať účinkovať do desiatich minút, počas ktorých sa mi ale stáť nechcelo. Možno by ste si mysleli, že odkedy som zabil Shaya, bol pokoj, ale...nie. Nebolo to tak. Stále som tú vec nemohol nechať plávať, aj keď som to mal urobiť. Pre niečo som proste dúfal, že jeho smrť mi vráti sestru. Dúfal som, že keď naposledy vydýchne, otvoria sa dvere a vojde cez ne Dakota.

„Nechcem o tom hovoriť. Nie teraz."

„Ako chceš." Nemal som poňatia čo mohla mať za sebou, ale jej oči hovorili za všetko. Bola tak neskutočne unavená, či už z cesty, alebo z niečoho iného. Slovo spánok jej zjavne veľa nehovorilo. Preto tie tmavé kruhy pod očami. „Môžeme si pohovoriť aj potom."

„Bojím sa."

„Budem dávať pozor na tvoje tetovanie." Vedel som, čo ma čaká a neminie, ale nebol som si istý. Aby som tetovaniu nijako neublížil, budem musieť rezať nižšie a tým pádom sa k úlomkom čipu dostanem pomerne ťažko. Nie, žeby to bolo nemožné, ale nebude to prechádzka ružovou záhradou. „A hlavne na teba. Sľubujem, že keď sa zobudíš, bude všetko v najväčšom poriadku. Budem pri tebe."

„Ako si sa sem vôbec dostal?" Pomaly sa jej už našťastie začali zatvárať oči. Ja som ju pritom držal za ruku a na upokojenie ju hladkal po hánkach. Tešil som sa, že je konečne tu. Nebola v najlepšom stave, ale aspoň sa dostala domov živá. V tej chvíli práve na tom záležalo úplne najviac.

„JOEY nám dal vedieť. Drexel príde neskôr." Pomaličky prikývla. „Veľmi by mi teraz aj tak nepomohol. Aspoň myslím, nerád by som podcenil jeho schopnosti." Pokúsila sa ešte pousmiať nad mojimi slovami, ale keď iba privrela oči, vydýchol som si. Zjavne sa teda nenačakám ani tých desať minút.

„Keby niečo..."

„Nič sa nestane," povedal som takmer okamžite a sklonil sa k nej. Opatrne som ju pobozkal na čelo a pohladil ju po líci. „Dám na teba sakramentský pozor, jasné?" Nemohol som sľúbiť, že to pôjde bez komplikácií, ale budem sa snažiť najviac, ako to len pôjde. Dozaista by som jej vedome nikdy neublížil. Nie jej. Ona si moju krutú stránku nezaslúžila vidieť.

Do práce ako takej sa mi ale púšťalo ťažko. Nenávidel som pocit nechutných gumených rukavíc na koži. Jednak bol materiál o sebe neskutočne...fuj a potom tu bola ich nepraktickosť. Aspoň pre mňa. Keď som priamo na koži necítil chlad, či teplo nástroja ktorý som držal v ruke, opustilo ma sebavedomie. Musel som si ale uvedomiť, že teraz nie je situácia podobná noci, kedy som zabil vraha mojej sestry. Teraz som musel dbať hlavne na Camilinu bezpečnosť Desilo ma, keď tam zrazu len tak ležala a ja som mal prebrať vládu nad situáciou.

„Nemusíš byť nervózny. Ak by som ti neveril, nezavolal by som ťa," prehovoril zrazu JOEY. Stále mi nebolo jedno, že so mnou len tak hovoril počítač, ale musel som mu veriť. Alebo som sa o to aspoň pokúšal. „Môžeme ísť nato?"

„Hej," odvetil som potichu. Z malej chromovanej tácky po mojej pravici, som vzal striekačku a jej obsahom Camile pre istotu ešte znecitlivel ruku. Ak by sa začala preberať, nech zbytočne bolesť necíti. Prvotne chcela byť plne pri vedomí, ale to som jej veľmi rýchlo zatrhol. Na jednej strane za to mohla jej viditeľná únava a na druhej, som skutočne netúžil po tom, aby mi mudrovala do každého kroku. „Poďme nato."

Sotva som tie slová povedal, sa svetlá naokolo nás zhasli. Namiesto jasnej žltej žiare sa celá miestnosť ponorila do červeného svetla, ktoré na všetko vrhalo závoj tajomna. Malo ale svoje výhody. S podobnou vecičkou sme pracovali aj v škole počas praxe, preto som vedel, že to hrá v môj prospech. Hlavne keď JOEY namieril zhora presne smerom na Camilu lúč svetla, vďaka ktorému som dokonale videl všetky jej žily a tepny v danej ruke. Pod kožou jej svietili jasne modrou farbou a rovnako reagoval na svetlo aj čip. Jeho úlomky jasne žiarili a udávali mi smer, ktorým som sa mal vybrať.

„Ak by sa niečo dialo, dáš mi okamžite vedieť."

„Spoľahni sa." S ešte jedným hlbokým nádychom som jej dané miesto na ruke potrel dezinfekciou a následne vzal do rúk skalpel. Lúč svetla sa od neho nepríjemne odrazil tesne predtým, akoby som sa jeho ostrím dotkol Camilinej bledučkej pokožky. „Zachovaj chladnú hlavu, Evan. Presne vieš, čo máš robiť." Zvláštne, že mi natoľko veril nejaký počítačový program, alebo čo JOEY vlastne bol. Jeho podpora ale padla dobre, hoci sa mi triasli ruky. A dokonca aj v momente, kedy som urobil prvý rez. Nedopadol práve najlepšie, na stôl sa dostalo viac krvi ako som plánoval, ale...nič sa nedialo. Krv som poutieral a rez ešte trocha prehĺbil. Vďaka červenému svetlu a jej výrazným žilám som vedel, či nerežem priveľmi hlboko. Lebo keby priamo trafím niektorú z nich, asi by to dobre nedopadlo.

Keď bol rez dosť hlboký, skalpel pokropení krvou som vrátil späť na tácku. Okolie rany som jej poutieral od nadbytočnej krvi, ale...keď som mal siahnuť po dlhej pinzete, zrazu som nemohol. Váhal som, počítal ako to urobiť čo najšetrnejšie, ale v skutočnosti som bol úplne stratený. Rezal som o dosť nižšie, ako bolo tetovanie a to bol problém. Bol som od čipu priďaleko.

„Pridaj ešte jeden zvislý rez. Lepšie sa k čipu dostaneš."

„Tým si istý nie som," odvetil som a na chvíľu vzhliadol od stola hore. Zapozeral som sa do temného stropu, na ktorom sa odrážali tiene celej miestnosti. Dlho som tým smerom ale nepozeral. Oveľa viac ma upokojil pohľad na Camilu. Bol som tu predsa nato, aby som jej pomohol. Nesmiem sa zastaviť kvôli malej prekážke. „Nechcem ranu zbytočne viac otvárať." Čo mi nesedelo, bola chýbajúca jazva. Nejako sa jej tam ten čip dostať musel, ale nemala jazvu na ruke ako dôkaz. A zas som odmietal veriť tomu, že jej ho tam vložili v dobe, kedy ju vytvárali. Nie, proste som neveril verzii, žeby niečo podobné urobili, keď bola malé dievča.

„Nemáš na výber. Ak sa pokúsiš čip vybrať teraz, mohol by si jej pinzetou prepichnúť kožu práve v oblasti tetovania. A to sa nesmie stať."

„Čo je na ňom tak dôležité?" spýtal som sa a pravým predlaktím si utrel tenkú vrstvu potu z čela. To, že som jej vtedy pomohol s tou krvou zrazeninou ešte nič neznamenalo. Nie, ak som bol teraz skoro bezmocný. Pridlho som sa tomuto nevenoval. Potkany boli proste o niečom inom, ako anatómia ľudského tela. Nemohol som riskovať, že jej poškodím v ruke nejaký nerv. Mal som pomôcť a nie jej viac ublížiť.

„Je to kľúč k práci jej otca. K všetkým jeho záznamom, kódom a nákresom, ktoré odkázal práve jej. A samozrejme jej bratovi." Nedalo mi, aby som neprevrátil očami. Tak veľmi som sa tešil, kedy toho zmrda konečne uvidím. Už som si chystal pravačku, aby som splnil svoje slová o tom sľúbenom zlomenom nose. Nech si chlapec nemyslí, že na svoje sľuby zabúdam.

Chvíľu som sa ešte zamyslel nad tým, čo JOEY povedal a napokon som súhlasil. Ešte raz som siahol po skalpeli a urobil ďalší rez, aby som ranu viac otvoril. Naskytol sa mi pohľad na viac krvi, ale zároveň som mal o niečo ľahší prístup k čipu. Alebo skôr jeho častičkám. Lebo keď som ich začal po jednom vyťahovať, nebolo mi všetko jedno. Celé boli obalené krvou a hlavne niečím...niečím, čo sa slabučko lesklo na striebornú. Mohol som len hádať, či išlo o plutónium, ale zjavne áno. Akurát by som bol veľmi zvedavý, ako veda dospela k tomu, aby ho zbavila škodlivosti a všetkého žiarenia, ktoré v sebe kedysi malo. Dokopy som na tácku povyberal hádam pätnásť kúskov. Niektoré boli tak maličké, že bolo neskutočne ťažké sa k nim dostať, ale iné išli von bez výraznejších ťažkostí.

Väčší problém ale bol, keď som jej mal spoza ucha vybrať aj ten maličký vysielač, alebo čo to malo byť. Ranu na ruke som jej starostlivo zašil a obviazal, ale nebol som si ňou moc istý. Už teraz som videl, že jej obväz presakuje krvou, takže som zjavne niekde poriadne nedotiahol stehy. A to mohlo spôsobiť naozaj veľmi vážne problémy. No neskákal som z jednej úlohy k druhej. Musel som sa sústrediť na ten vysielač, aby som ho dostal von čo najšetrnejšie. Tam som mal horší výhľad a zrazu som netušil, ako hlboko môžem rezať. Preto som urobil iba tenučký povrchový rez a postupne sa prepracoval až k pliešku, ktorý nebol o nič väčší, ako čip keby ho zložím dokopy. Hodil som ho medzi úlomky, ale zjavne som musel pri jeho vyberaní narobiť škodu, ktorá sa ohlásila skoro ihneď. Z rany jej dole krkom začal stekať pomerne hrubý prameň krvi, ktorý sa rozpil na stole. Až vtedy som si vlastne všimol, že jej krv nebola úplne v poriadku. Nebola natoľko riadka, akoby mala byť.

„Otvoril by si mi jednu zo skriniek? Budem potrebovať pre ňu sérum."

„Za tebou." Otočil som sa akurát v momente, kedy zámka na skrinke povolila a dvere sa pootvorili. Všade naokolo nás bola kopa séra, takže som skutočne nemusel premýšľať, ktorú ampulku zoberiem. „Choď na to ale pomaly, pre niečo jej dosť výrazne klesol tlak. Nie je to ešte na hrane, ale..."

„Nájdem niekde aj trocha efedrinu? Ale nie priveľmi silného, to by jej skôr ublížilo." Možno ani toto nebol dobrý nápad, ale niečo som skúsiť musel. Zo straty krvi to byť nemohlo, tá nebola až tak výrazná, no iné príčiny mi nenapadli. Nedal som jej predsa toľko liekov na spanie, aby vznikli nejaké problémy. Iba dávku, aby som ju udržal mimo obraz na dobu, kým budem pracovať. No práve spomínaná látka, ktorá by jej na nízky tlak mala pomôcť, sa dakedy používala na výrobu pervitínu. Za starých čias bola súčasťou mnohých liekov, ale potom sa prišlo na to, že vyvoláva závislosť s ktorou ruka v ruke kráčali aj mnohé ďalšie problémy.

JOEY mi ale veľkoryso poskytol dávku, ktorá presne stačila. Aspoň som teda dúfal, že bude stačiť. Pulz mala stabilný, ranu za uchom som jej zašil a zalepil, napravil stehy na ruke, čím som vlastne aj skončil. Zostávalo mi len poumývať nástroje, ktoré som použil a následne si prezrieť, čo som z nej vlastne vybral. Ten čip sa mi nepozdával. Už keď som si v rýchlosti prezrel nákres jej mozgu, som vycítil problémy, ale toto karty miešalo úplne nanovo. Neviem, možno som tomu obrázku nepochopil správne, ale...vychádzal mi z neho fakt, že Camilin mozog nikdy nebol jeden celok. Aspoň nie do doby, kým sa ocitol v jej hlave. Všetky jeho časti, úplne všetky boli poskladané dokopy ako nejaká skladačka. Ale dozaista iba z tých najlepších dielov, aké jej otec dokázal zohnať. Bolo to vrcholne zvrátené, ale nič iné mi z toho nevychádzalo.

„Podľa všetkého tvoj zázrak nepomohol," povedal JOEY, sotva som sa znova posadil. Zostávalo už len čakať, kedy sa Camila preberie. Moja časť úlohy bola splnená. Či úspešne, to sa dozvieme neskôr. „Tlak jej stále klesá a srdce jej bije rýchlejšie, akoby za daných okolností malo. Klesá jej aj telesná teplota, Evan."

„Príčina?"

„Ten čip." Okamžite som si jeho kúsky na tácke zložil dokopy, ale...nechápal som. Nedochádzalo mi, čo má rozpadnutý šíp spoločné s tým, čo sa s ňou zrazu dialo. Iba ak... Čo ak ten čip mala, aby pomohol jej mozgu vôbec fungovať? Ak bol zložený ako nejaké puzzle, mohli vzniknúť problémy v nervových prepojeniach. A preto sa jej stav teraz zhoršoval. Jej mozog zrazu netušil, čo robiť a ako prebrať kontrolu nad telom. V podstate bojoval proti organizmu, ktorý mal držať nažive.

„Čo navrhuješ?" spýtal som sa a tvár si schoval do dlaní. Ja som nemal ani poňatia, čo urobím. Nikdy som nečelil podobnej veci a nebol som pripravený urobiť podobné rozhodnutia. Mal som hneď počítať s tým, že ten čip narobí problémy. Ak by nebol dôležitý, zjavne by na mňa JOEY hneď po príchode toľko nenaliehal, aby som ho vybral. „JOYE, povedz mi čo mám robiť."

„Nemôžeš urobiť nič. Nemáš jej ako pomôcť." Naštvane som zavrčal a postavil sa. Prešiel som sa popri stole, na ktorom ležala a kde na ňu nesmie čakať smrť. Nie dnes. Nie kvôli mne. „Musíme počkať, kým sa preberie. Uvidíme, ako sa jej telo tej náhle zmene prispôsobí. Ak budú problémy, potom nájdeme aj riešenia."

„Vážne? Budeme tu sedieť so založenými rukami?"

„Ak dovolíš, ja mám svoju prácu, ktorú musím vykonať. Nebudem ti k dispozícii najbližšie hodiny, ale keby bola Camila v ohrození, dám ti vedieť." Než som niečo namietol zrušil celú červenkastú kulisu naokolo nás. Jasné svetlo ma na moment oslepilo, ale zároveň na všetko vrhlo nový závoj. Oveľa pokojnejší, aj keď mňa zmáhala nervozita. Nezostávalo mi ale naozaj nič iné, len čakať. Naskytol sa mi čas, aby som si prešiel záznamy, ktoré mi ráno JOEY otvoril, no teraz...teraz ich veľmi šikovne pozatváral a tváril sa, akoby sa rovno všetky počítače vypli.

Zašiel som teda hore do Camilinej izby a vzal ju do postele. Tam jej bude predsa len lepšie, ako na tom tvrdom a hnusne chladnom stole. Po mesiacoch na púšti a v base určite ocení mäkkú a teplú posteľ. Ako som ju bral na ruky, postrehol som, že schudla ešte viac. A v jej prípade to nebolo vôbec dobré. Aj tak bola neustále len kosť a koža, no teraz to bolo asi najhoršie. Z časti za to ale nemohla, to mi vysvetlila ešte v PHPV, keď sme raz prišli na túto tému. Teraz ju ale takto zničila cesta ako taká. O tom som nepochyboval. Keď sa na mňa predtým pozerala, v očiach nemala ani štipku radosti, alebo nádeje. Iba chladné odlesky reality, ktorá ju musela veľmi tvrdo zraziť na kolená. Jej pohľad sa stal iba temnou bezhviezdnou a bezmesačnou oblohou, z ktorej padal chladný sneh, pochovávajúci všetko naokolo.

***

„Ak tie stehy ešte raz povolia, prisahám, že jej tú ranu rovno zalepím," sykol som otrávene, znova s krvavými rukami. Sotva prišiel Drexel a šli sme ju hore pozrieť, narazil som na problém. Stehy na ruke jej znova povolili a obväz bol už naozaj solídne premáčaný krvou. Šťastie, že posteľ nebola zašpinená. „Už po druhé nastal rovnaký problém."

„Presne ako som si myslel," povedal pomerne od veci, skrčený nad stolom, kde som nechal úlomky čipu. Aj tak som vedel, že oň bude veľký záujem, ako z jeho strany, tak od osoby, ktorej doteraz patril. „Má na sebe tenkú vrstvu plutónia, aby ho senzory nenašli. Veľmi múdri ťah. Zjavne jej to zachránilo život."

„Ako to myslíte?" Ruky od krvi som si umyl ešte hore, no pod nechtami som ešte aj teraz mal nejaké zaschnuté zvyšky. Lebo nie, nehral som sa s rukavicami. Na to som už nemal nervy. Nič sa v nich poriadne nedalo chytiť, aspoň podľa môjho názoru.

„Keď prišla, Carley ho hľadal. Možno som mu ten nápad s čipom vnukol tak trocha ja, no nemyslel som si, že ho bude skutočne hľadať. Môžem si len domýšľať, čo by sa stalo, keby ho nájde." Pinzetou opatrne obracal kúsok po kúsku, akoby sa z nich snažil niečo vyčítať. Nemal ale čo. Ja sám som si ich pred jeho príchodom dôkladne prezrel, ale nebolo tam nič. Musel ale zohrávať skutočne dôležitú úlohu. Bez neho Camilin stav kolísal ako na hojdačke, pričom si dávala naozaj načas aj s prebudením sa. Typoval som tak dve hodinky, no nie päť a viac. Pomaly sme sa ale blížili k šiestej, čo vo mne len vzbudzovalo viac nervozity.

„Dopadla by určite horšie, ako teraz." Konečne som si na chvíľu pokojne...pokojne, ako pokojne sadol. „Čo bude ďalej, ak sa jej stav bez čipu nestabilizuje? Môže zomrieť."

„Bude to dobré. Ak je to ten čip, na ktorý myslím, nie je až natoľko potrebný, ako si myslíš." Nechápavo som pokrútil hlavou a vzal do rúk ten maličký vysielač. Ak by som niečo podobné našiel niekedy na zemi, povedal by som si, že ide o kus plechu. Nič viac. Neveril som, že tá vecička niečo dokáže. Alebo skôr, že dokáže niečo dôležité. „Dostala ho, až keď mala štrnásť. Dovtedy vedela fungovať aj bez neho."

„Čo presne o ňom viete?"

„Nič podrobné. Morgan mi o celej veci hovoril iba veľmi okrajovo." Bol by som na jej otca neskutočne zvedavý. Z toho čo som počul, bol ten muž blázon a génius v jednom. Ak by som mal možnosť si s ním na chvíľu pohovoriť, možno by som mu porozumel a možno...možno by som ho zavrhol aj so všetkým, čo kedy vytvoril.

„Nechcem vyrušovať, ale pri dverách čaká spoločnosť," povedal zrazu JOEY. Obaja sme v momente stuhli, no ja som bol na nohách ako prvý. Vyšiel som z laboratória a zamieril tmavým domom k dverám. Ruky som zaťal v päsť a nervózne zastal iba kúsok od dverí. Drexel mi zastal za chrbtom práve v momente, kedy nám JOEY dvere otvoril a odhalil tak identitu návštevy. V prvom momente ma ovanula príšerná zima a vietor mi nafúkal sneh do tváre.

„Ty..." dostal zo seba Drexel, doslova znechutene, pričom na nás oboch zazerali vražedné hnedé oči, plné chladu a výčitiek.