Dni plynuli bolestne pomaly. A zjavne asi preto, že som väčšinu času mlčala. S bratom som nehovorila vôbec a aj s Milesom iba občasne. Nie, žeby to bol nejaký truc, ale...neviem. Neviem, prečo som sa natoľko uzavrela sama do seba. Možno to bola len obrana proti útokom sveta, ktoré prichádzali priveľmi často. Snažila som sa zrazu chrániť pred každým podnetom, ktorý moja myseľ vyhodnotila ako nebezpečný. A behom tých niekoľkých dní sa pre mňa hrozbou stalo skoro všetko naokolo. Chlad, sneh, púšť, deň, noc, auto, pešia chôdza, ale aj rozhovory.

Stala som sa väzňom vlastne mysle, ktorého držal pri živote zjavne iba zázrak. Od nášho odchodu z väznice som nič nejedla, iba som do seba bohužiaľ na dennom poriadku pichala sérum, ktoré ale skoro vôbec nepomáhalo. Keď sa mi aj počas noci podarilo zaspať, budila som sa na pocit, že mám plné ústa krvi a neviem dýchať. Lepšie ale bolo zjavne, keď som nespala vôbec. Netrápili ma sny, z ktorých som sa budia so slzami a krikom. Stalo sa už, že som sa prebudila vrieskajúc na celú púšť, až ku mne musel prísť Miles, aby ma upokojil.

„Myslím, žeby sme mali nechať auto tu," povedal zrazu Miles. Trvalo to skoro týždeň, ale boli sme na mieste. Asi pol kilometra od nás sa črtali vysoké steny komunity, ktorá ešte nejakým zázrakom stála. Aspoň zvonka to tak vyzeralo. Popravde som sa ale bála, ako to bude vyzerať vo vnútri. „Camila..." Keď som neodpovedala, obzrel sa za mnou, pričom jeho tvári vládla značná ustarostenosť.

„Ako chceš," utrúsila som absolútne bez záujmu. Nemala som chuť ísť riešiť niečo podobné. Sotva som vládala stáť na nohách a nieto ešte bojovať za svoje názory. V tej chvíli mi popravde ani nemohli byť viac ukradnutí. Môj vlastný život a moje problémy boli dôležitejšie, ako ich pohŕdanie nad mojou pomocou.

„Zvládneš tam ísť?"

„Nie," odpovedala som bez váhania a otvorila dvere na aute. „Ale nemám na výber." Nohami som sa ocitla na premrznutom piesku, ktorý sa pomaly celý stratil pod snehom. Razom ho bolo oveľa viac, ako by mi bolo príjemné. Počasie bolo však aj napriek tomu niečo, čo ma netrápilo ani trocha. Boli chvíle, kedy by som prijala, ak by ma zabila samotná zima. Nebolo by to milosrdné, ale ukončilo by to moju bezvýznamnú existenciu.

Na nikoho z nich som nepočkala. A nevzala som si ani žiaden veci. Bola som rada, že vôbec kráčam. S očami zabodnutými do vysokej steny som sa pobrala priamo smerom k miestu, ktoré ma naposledy vyhnalo. Ale predsa som sa vrátila. Úplne zlomená a so slzami v očiach som kráčala v ústrety miestu, ktoré ma nechcelo. Chlad sa mi obtieral o každý kúsok tela, hoci som bola naobliekaná najviac, ako sa len dalo. Pramienky vlasov vytŕčajúce spod čapice mi viali v chladnom vetre, končeky prstov vo vreckách som mala úplne premrznuté a pery popraskané od hrozného chladu.

Ale kráčala som a behom niekoľkých minút došla do cieľa. Cítila som, ako sa mi od únavy podlamujú kolená, ale to ma nemohlo odradiť. Musela som to tu vybaviť, aby som sa mohla vrátiť...domov? Môžem to miesto ešte nazývať domovom? Domov je predsa tam, kde máte ľudí ktorí vás milujú. A ja som vlastne nikoho takého nemala. Všetci ma zradili a otočili sa mi chrbtom. Rodičia, brat a dokonca muž, ktorého som milovala. Nikto ma nechcel vo svojom živote. Nie mňa. Nie skutočnú osobu, ktorou som vždy bola. Doma som bola pre každého len hlúpy pokus a pre Graysona...ťažko povedať, čo vo mne videl on.

„Hej!" skríkol na mňa niekto. „Zastav a daj ruky nad hlavu!" Neposlúchla som. Kráčala som ďalej, bez strachu, žeby ma mohli zastreliť. Kládla som nohu za nohou a neprítomne pozerala pred seba, až som prišla úplne k veľkej diere v ich stene. Už tam na mňa čakalo päť ozbrojených mužov. No Jag, či jeho otec medzi nimi neboli. Pre mňa to tým pádom boli iba neznámi strelci, ktorí mi bránili v ceste.

„Volám sa..."

„To nikoho nezaujíma," štekol po mne vysoký plavovlasý muž. „Načo si tu?"

„Povedzte Jadeovi, že ho hľadá Camila Warnerová." To bolo celé. Následne som od nich odstúpila a oprela sa o stenu, ktorá sa kedysi tiahla vysoko nad mojou hlavou. Teraz z nej však zostali trosky, rovnako ako z celej komunity. Bála som sa, čo uvidím. Nepotrebovala som, aby mi ešte niečo priťažilo. Už takto som mala dosť všetkého naokolo seba.

Miles a Matthew ma dobehli behom pár minút, ktoré som tam len stála a premeriavala si ozbrojenú stráž. Dvaja odišli, aby dali vedieť o mojej prítomnosti, pričom trojica zostala strážiť. Zjavne, aby som dnu nevnikla nepozorovane. Všetci po mne vražedne zazerali, pričom prsty držali na spúšťach zbraní, aby vystrelili v prípade núdze čím skôr. Miles mi položil ruku na plece, ktorú som ale veľmi rýchlo striasla. Nezniesla som tieto posledné dni, keď sa ma niekto dotkol. Vždy som sa striasla a vycúvala zo situácie. Bolo mi odporné dokonca byť vo vlastnej spoločnosti a nieto ešte, aby som strpela niekoho ďalšieho.

„Camila..."

„Nehovor na mňa!" sykla som bratovi, sotva ma oslovil a urobil ku mne krok. Vražedne som mu zagánila do očí plných ľútosti, ktorá ma ale nezaujímala. Klamal mi. Celé roky mi klamal, nechal ma osamote, opustil ma aj napriek svojim sľubom. To som mu nemohla len tak odpustiť. Nechcela som to urobiť. Nech pocíti moje utrpenie aj on.

„To je mi príjemné prekvapenie," povedal zrazu niekto, ešte skôr akoby som ho uvidela. Keď sa ale z šera akejsi dlhej chodby vynoril Jade, opadli zo mňa niektoré zlé pocity. Hlavne, keď som uvidela na jeho tvári úsmev. Potlačilo to moju celkovú nervozitu, ktorá sa ale vrátila okamžite, ako som sa ocitla v jeho objatí. Nedokázala som mu ho opätovať a preto som nechala ruky voľne spustené popri tele. Zjavne to odo mňa nebolo zdvorilé, ale... „Čo je s tebou?" spýtal sa hneď, ako sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do tváre.

„Nechaj tak, nie je to dôležité," zaklamala som. „Som rada, že si v poriadku."

„Nie všetci mali také šťastie." Nechápavo som pokrútila hlavou, no už som približne vedela, čo mi chce povedať. „Pan Willins zomrel pár dní potom, čo ste odišli. Mali sme ďalšie tri výbuchy za sebou a keď s Jagom pomáhali...ozval sa štvrtý. Jag prežil, ale vieš si predstaviť, ako ho smrť otca položila."

„Pane Bože..."

„Odišiel pár dní dozadu. Povedal, že to tu už nevydrží." Pery som pevne zomkla k sebe, ale ani to mi nepomohlo. Pocítila som slzy v očiach, ktoré mi ale po lícach nestiekli. Nedovolila som im to. Prirodzene ma tá správa ale zasiahla. Obaja mi pomohli, keď som to najviac potrebovali, vďaka nim s Milesom žijeme a teraz...sú preč. Obaja. Smrť si znova prišla po niekoho, kto si to nezaslúžil. „Veľmi ma to mrzí, Camila. Snažil som sa ho presvedčiť, aby zostal, ale..."

„Urobil dobre, že išiel. Tu nečíha nič iné, len smrť." Hlas sa mi lámal pri každom slove. Sťažka sa mi naberal chladný vzduch do pľúc, ale aj napriek tomu som sa pohla z miesta. Stráže sa razom rozostúpili a nechali ma prejsť. Za sebou som počula, ako sa Jade privítal aj s mojou spoločnosťou, nad čím som sa ale nezastavovala. Cestu som už poznala. Krátkou chodbou som sa dostala k veľkým dokorán otvoreným dverám. Na ich druhej strane ma však čakalo presne to, čo som aj očakávala. Spúšť, zahalená v nekončiacej zime. Trosky sa váľali kam som sa len pozrela, stále bolo vidno stopy ropnej rieky, pričom ale...pričom sklenená veža, v ktorej som sa minule prebrala ešte stále stála. Neohrozene sa týčila k nemu, bez jedinej malej praskliny. Veža, ktorá sa pre mňa už minule stala maličkým symbolom nádeje, ešte stále hrdo zastávala svoje miesto a vítala ma späť.

„Veľa sa toho nezmenilo. Predložil som tvoje návrhy rade, ale keby vidíš, aká hádka vypukla..."

„Nechaj ma hádať, rozpútala ju Jamima, však?" Mlčky prikývol. Mala som si myslieť, že ona neprijme moju pomoc, ani keby urobím neviem čo. „Kde je teraz?"

„S vyslancami išla do najbližšej komunity uzavrieť dohodu. Prišli sme na to, ako uskladniť ropu a ako s ňou začať obchodovať." Tak aspoň niečo. Boli by naozaj hlúpi, keby sa nechopia takej šance. Ropa bola veľkou príležitosťou na zbohatnutie a začatie budovania. Hlavne ak...

„Kedy sa vrátia? Musím s ňou niečo prebrať." Nechcela som rovno povedať, že sa tu plánujem usadiť. Dlho, veľmi dlho som nad tým premýšľala, ale pristúpila som na tú možnosť. Nechcela som zostávať v našej komunite. Tam mi dýchalo na krk priveľké nebezpečenstvo a nikdy by som tam nemala voľnú ruku. Ale tu...ak vyriešime výbušniny, mesto sa pomaly postaví na nohy. Nebola to neviem aká veľká komunita, aby sa nedokázala spamätať pomerne rýchlo. Hlavne, ak im pomôžem.

„Zajtra, alebo pozajtra. Záleží od počasia."

„Takže teraz tu šéfuje ona?"

„Nie, nikto tu ešte stále nešéfuje. Ona otvorene vyhlásila, že sa nemieni stavať do pozície vodcu." S prikývnutím som sa pohla z miesta a po troskách sa opatrne pobrala dole. Našľapovala som opatrne, aby som sa o niečo nepotkla, no riziko bolo aj tak veľké. Pod podrážkami mi praskali kúsky betónu, tehál, či skla, ktoré ešte nedávno tvorili obytnú budovu. „Niektoré výbušniny sa nám podarilo nájsť skôr, ako vybuchli, čo zjavne zachránilo oblasť, kde sa pestuje väčšina jedla a kde sú zásoby vody. Hliadky výbušniny vzali do púšte a zakopali, takže ak sa už odpálili, nemali komu ublížiť."

„Ako vidím, začali ste aj nejaké renovácie." Hlavou som kývla smerom doprava, kde sa pracovalo rovno na dvoch budovách. Oproti skaze všade naokolo to bolo chabé, ale predsa som v nich konečne videla snahu. Chceli dať svoj domov do poriadku, aj keď mali obmedzené možnosti. „Máte aj viac stráží?"

„Áno a rovnako sa začala opravovať aj stena. V istom smere sme popracovali na každom bode, ktorý si nám určila. Len chvíľu trvalo, kým sa všetko zorganizovalo. A kým Jamima prehltla, že sa riadime podľa teba."

„Ak ona nebola schopná nič urobiť, niekto musel. Akurát nechápem, prečo ešte stále nemáte vodcu. Potrebujete pevnú ruku." Seba som tým samozrejme nemyslela. Nie teraz. Nedokázala by som sa o nich postarať. Sotva som sa vedela postarať sama o seba. No rovnako som nechcela, aby vládla priamo Jamima. Nie, žeby som jej neverila, alebo niečo podobné, ale...bolo to osobné. Hlúpy dôvod, ja viem, no nechcela som, aby mala v niečom väčšie slovo, ako ja. Hlavne, ak som sa tu chcela usadiť a začať pracovať. V tom prípade som nemohla prijať to, aby ma obmedzovala. „Nehovorím, aby ste urobili voľby, alebo čo, no...niekto sa tu toho musí ujať. Niekto musí jednať s okolitými komunitami, lebo bez pomoci sa z tohto nevyhrabete."

„To znie ako práca pre teba." Veľavýznamne na mňa pozrel, ale ja som odvrátila hlavu. „Nehovor, žeby si to nezvládla."

„Momentálne nie." S rukami za chrbtom som sa opätovne pobrala ďalej. Matt a Miles kráčali tesne za nami a potichu sa o niečom zhovárali, ale stíchli v momente, ako zazreli, že na nich hľadím. „Mám inú prácu." Pravý dôvod bol samozrejme iný. Nechcela som ale priznávať, že pomaly šaliem a preto si nemôžem vziať do krku takú príťaž.

„Chápem." Opatrne sme zišli dole po zvyškoch nejakých schodov a pobrali sa smerom k sklenej budove. Okamžite ma to k nej ťahalo, ale zároveň som sa chcela poriadne pozrieť okolo. Spúšť bola ale priveľká, aby som ju pretrpela s chladným srdcom. Nešlo to. Nie, keď sme narazili na pár ľudí, ktorých tváre boli skrivené smútkom a bolesťou pre stratu domova, či milovaných osôb. To ma ani napriek všetkému nenechalo chladnou. „Platí ešte ponuka, aby som sa vrátil s vami?"

„Chceš ísť?"

„Áno. Zjavne sa vrátim, lebo mi to tu aj napriek všetkému prirástlo k srdcu, ale potrebujem zmenu."

„Mne je to jedno, pohovor si s nimi." Kývla som hlavou na svojich spoločníkov a pridala do kroku. Náhlila som sa zbytočne, nemala som kam utiecť, ale mojej hlave to nedochádzalo. Hnala som sa preč zo zimy, ktorá vo vnútri sklenej budovy už nebola. Tam bolo veľmi príjemné teplo, ktoré ma objalo a pohladilo po premrznutých lícach. Jade ma zaviedol hore, do miestnosti s počítačmi, aby som sa pozrela na kód, ktorý som im tu nechávala. Už vopred som vedela, že ho určite nezapísali správne a, že som sa ani nemýlila. Ešte sa súbor len otvoril, už mi oči padli na chyby. Neboli tak závažné, ale mali za príčinu, že im to priveľmi nepomohlo bomby nájsť.

„Koľko ti to asi zaberie?"

„Neviem, ale ak máš prácu, pokojne choď. Zaobídem sa sama." Prikývol, no nahnevalo ma, že so sebou vzal Milesa a Matta mi nechal na krku. Dúfala som, že si budú mať čo povedať, ale nevyzeralo to tak. Ja som sa o neho ale zaujímať nemohla. Mala som svoju prácu, na ktorú som sa potrebovala sústrediť. Kód som kontrolovala riadok po riadku, opravovala chyby a niektoré časti mazala úplne. Nahrádzala som ich oveľa účinnejším zápisom, ktorý by systém nakopol ľahšie a hlavne by ho šetril. Bolo zvláštne, že som zrazu mala zas toľko moci. Sedela som za obrovskou obrazovkou a len tak mimovoľne ťukala do klávesnice, čím sa vytvárala mocná vec.

„Hneváš sa neprávom."

„Nepýtala som sa na tvoj názor. So zradcami sa nemám teraz čas rozprávať," odsekla som, pričom som ale musela na chvíľu prestať. Zas som pocítila otrasnú bodavú bolesť v hlave. Iba som sa modlila, aby mi pred očami zas nenaskočila tá scéna. „Klamal...klamal si mi, celý ten čas si tajil otcove zámery. Opustil si ma a to ti nikdy nezabudnem."

„Čo som mal urobiť? Udať vlastného otca?"

„Áno!" zakričala som na celú miestnosť. Presne to mal urobiť, ak nebola iná cesta. A hlavne ak vedel, ako ma otec využíva. Keby mu na mne záleží, urobil by to. „Vôbec si nemyslel na mňa? Nepomyslel si, čo so mnou bude, keď ťa zavrú? A za takú hlúposť? Matthew..."

„Nemohol som to urobiť, pochop ma. Je to môj otec a ty..."

„Ja som len hlúpy klon, však? To si chcel povedať." Chladne som sa za ním obzrela. Zahmlievalo sa mi pred očami, ale vzdorovala som tomu, nech už išlo o hocičo. Ruky som zovrela v päsť a chvíľu len pokojne dýchala. Upokojovala som samú seba, hoci sa mi pri pohľade na neho dvíhal tlak. Veľmi som sa hnevala, zúrila som aj keď to možno nebolo vidieť. Skôr mohol na mojej tvári vidieť nezaujatosť. Lebo z časti ma to vôbec netrápilo. Vždy som niekde v kútiku duše vedela, ako to skutočne je. Tak teraz sa mi to len potvrdilo, nič prevratné. Niky na mne nikomu z nich nezáležalo tak, ako to tvrdili. Iba ma proste tolerovali, ak už som raz uzrela svetlo tohto sveta. Bohužiaľ teda. „Nechaj ma prosím osamote. Nechcem aby si tu bol. Nechcem, aby si vôbec bol v mojej blízkosti, kým sme tu."

„Ale...Camila..."

„Vypadni!" Päsťami som tresla do stola. Okamžite mi rukami prebehla tupá bolesť, ktorá sa ale v tom návale hnevu vyparila tak rýchlo, ako sa aj objavila. Pohľadom tvrdým ako skala, som ho vyháňala, až kým sa za ním nezavreli veľké posuvné dvere a ja som nezostala sama. Nezačala som ale plakať. Na to som silu nemala. Iba som chvíľu sedela a pozerala do prázdna. Opakovala som si, aby som zhlboka dýchala a nepodľahla panike. Nič sa nedialo. Absolútne nič také, čo by ma malo priamo ohroziť. Písať som znova začala, až keď som cítila, že sa mi upokojilo rozbúchané srdce. Dovtedy som si iba opakovala, aby som zachovala pokoj. Už tak som toho mal dosť, nepotrebovala som si ešte priťažovať niečím.

Hotová som bola asi o hodinu. Všetko som opravila, prepísala a napokon som nahodila celý systém úplne odznova. Vyriešila som ešte pár záhad, ktoré mi cestou sem Jade spomínal a nakoniec si našla mapu celej komunity. Pôdorys ku podivu nevyzeral taký zložitý, alebo ani veľký. Celá komunita aj s hrubými ochrannými stenami mohla vyť tak štvrtinou z môjho domova. My sme mali oveľa väčšie územie, ktoré ale znamenalo aj viac problémov. A hlavne hlúpu radu s hlúpymi vodcami.

V hlave mi ešte stále behala aj myšlienka na to, žeby som sa práve ja mala stať vodcom tohto územia. V istých smeroch by mi to hralo do karát. Mala by som voľný pohyb, mohla by som robiť čokoľvek, čo by som chcela a nemal by ma kto zastaviť. Ale bola tu aj druhá strana. Razom by som sa nemohla venovať len svojej práci, ale aj problémom celej komunity. Všetky životy, ktoré prežili predchádzajúce katastrofy, by ležali v mojich rukách. A to bolo priveľa. Netrúfala som si.

***

„Kam ideš?" Roznieslo sa celou chodbou, po ktorej som kráčala jedine ja. Po večeri, na ktorej som nič nejedla, som si povedala dosť. Musela som preč. Nemohla som sa dlhšie zdržiavať na mieste, kde som sa cítila tak neskutočne stiesnene. Aj počas celej večere som nervózne klepala nohou pod stolom dúfajúc, že si to nik nevšimne. „V tejto tme by si sa nemala motať nikde. Ešte niekde zakopneš."

„Musím ísť preč, Miles. Nevydržím tu celú noc."

„Ale prečo?" Zastavila som, aby ma mohol dobehnúť. Pred ním som utekať nechcela, ale ani som si nedokázala predstaviť, žeby bol moc blízko pri mne. Nebála som sa jeho, o to nešlo. Bála som sa samej seba a toho, čo by som mohla niekomu spôsobiť. Preto som sa radšej chcela držať stranou. „Čo sa deje? Odkedy vieš to o otcov, strániš sa ešte aj mňa. Ublížil som ti nejako?"

„Nejde o teba." Pravou rukou nežne chytil tú moju a palcom mi prešiel po hánkach. „Je to veľmi zložité. Nechce sa mi to vysvetľovať, lebo by si ma aj tak nepochopil. Proste akceptuj prosím, že musím byť sama." Chcela som sa mu vytrhnúť a ísť ďalej, no mal väčšiu silu. Držiac ma za ruku, som po chvíľke skončila plne v jeho náručí. Odťahovala som sa, snažila sa odstať preč, čo ale bolo nemožné. Modro očko ma nikam nepustil. Akoby sa bál nechať ma odísť do tmy a chladnej noci.

„Upokoj sa," zašepkal, pričom mi odhrnul vlasy z krku. „Nechcem ti zle, prosím ver mi. Ja som na tvojej strane, Camila. O tom prosím nikdy, nikdy nepochybuj." Pokývala som hlavou. Pľúca som mala ako v jednom ohni, v hlave ma ešte stále od poobedia bodala nepríjemná bolesť a nohy ma sotva držali. Aj tak som ale bola rozhodnutá ísť. Musela som sa dostať k autu. Pred spaním som chcela hovoriť s Evie. Veľmi, tak veľmi som dúfala, že pohľad na ňu mi dodá trocha šťastia. Trocha motivácie, ktorá by mi pomohla prežiť. Lebo od dňa, kedy som sa dozvedela pravdu, som sa cítila viac mŕtva, ako živá. Síce som v hrudi stále cítila bijúce srdce, to bol jediný znak toho, že žijem. Prežívam.

„Prosím ťa...nechaj ma ísť."

„Vonku je hrozná zima. Tu by ti bolo lepšie." Znova som pokývala hlavou. Nemohla som tu dýchať, to uzavreté priestranstvo ma neskutočne dusilo, tak ako by som tu prečkala noc? Najhoršie ale asi bolo, že rovnako ako som premýšľala o tomto mieste, tak som brala aj svoj „domov". Už som tam totiž nepatrila. Nepatrila som nikam. Nemala som miesto na tomto svete. Všetci si ma medzi sebou pohadzovali ako horúci zemiak, lebo som bola niečo, čo nemalo existovať. Nikto sa ma ani nesnažil pochopiť, radšej mi len klamali a tichučko znášali moju prítomnosť. O tom bol zdá sa celý môj život.

„Miles," vyslovila som jeho meno bolestne a konečne sa vykrútila z jeho náruče. Ubližovala som mu svojim správaním, to dozaista, ale musela som teraz myslieť na seba. Na nikoho iného, len na seba. „Prepáč." Bez váhania som sa rozbehla preč. Bála som sa, že pobeží za mnou, ale nechal ma. Keď som sa obzrela, uvidela som ho na rovnakom mieste, ako za mnou hľadí smutnými očami. A to ma donútilo bežať ešte rýchlejšie. Posledné sily som vložila do toho, aby som sa dostala preč. Potkýnala som sa o trosky, dvakrát som padla na kolená, ale dostala som sa za steny. Znova som sa ocitla v objatí púšte, kde som ale bola voľná. Nič ma neobmedzovalo. Mohla som kričať, mohla som plakať a mohla som si len tak ľahnúť do piesku, zmiešaného so snehom.

Pomaly som sa ale pobrala smerom k autu. Chvíľu mi to zabralo, lebo som už sotva odliepala nohy od zeme, ale napokon som dorazila. Bolo bezpečne schované za stenou, ktorá poskytla ochranu aj mne. Rozložila som si oheň a nechala otvorené dvere na aute, aby dnu prúdilo teplo. Zvláštne, že keď som v ňom bola sama, nebolo mi natoľko zle, ako posledné dni. Mohla som dýchať a nemusela som si dávať pozor na to, ako sa na niekoho pozriem. Bola som len a moja myseľ, ktorá sa pre niečo ešte stále búrila. Odmietala prijať to, čo som sa dozvedela. Snažila sa presvedčiť samú seba o veciach, ktoré neboli skutočné. A to bolo sakra vysiľujúce. 

Notebook som nakoniec otvárala s veľmi malou dušičkou. Bála som sa, čo sa stane, keď Evie uvidím. Už ani na ňu som nedokázala myslieť rovnako. Nebola som na ňu taká hrdá. Lebo nevznikla preto, žeby som chcela. Ale preto, že som bola osamelá. Preto, že mi otec vzal brata, aby ma donútil pracovať na veciach, ktoré on sám nedokázal. Akurát...ak tak veľmi chcel vedieť klonovať, prečo dopekla nepracoval s mužmi, ktorí ma stvorili? Prečo ich následne zabíjal? Mal od nich zistiť čo sa len dalo a mohol...mohol ušetriť mňa od bolesti, akú som teraz prežívala.

„Evie," dostala som zo seba priškrtene, sotva sa jej tvár zjavila na obrazovke. Vlasy mala stiahnuté do chvosta, pričom jej pár prameňov vpredu voľne viselo. Oči mala pomerne unavené, alebo možno skôr smutné. Určite som jej ale nechýbala ja. Však ma ani nepoznala. „Dne sme konečne prišli do tej komunity, o ktorej som ti minule hovorila."

„To je dobre, nie?" Mykla som plecami. Mala som zvláštny pocit, akurát som netušila, čo ho spôsobilo. Možno len moja príšerná úzkosť, z ktorej sa mi chcelo pomaly vracať. Žalúdok som mala úplne stiahnutý, pričom mi srdce znova divoko búšilo, hoci som iba sedela na jednom mieste.

„Nie si sama, však nie?" Zdalo sa mi, že vidím niekoho na pozadí, ako postáva pri okne. No aj bez toho, aby som mu videla do tváre som vedela, kto to je. Nemusel sa otáčať a zjavne to ani nemal v pláne. Iba nehybne stál pri veľkých oknách Milesovho bytu a díval sa nočné svetlá komunity. „Ozvi sa mi, keď si môžeme pohovoriť v súkromí." 

„Camila, počkaj..." Prerušila som spojenie. Nechcela som počas celej doby vidieť v pozadí Graysona. Nezniesla by som jeho nezáujem o to, čo sa so mnou deje. Preto som notebook hneď aj odložila a ľahla si na zadných sedadlách. Oči som zapichla do strechy auta a sledovala tiene, ako po nej tancovali. Potichučky som si pritom opakovala, aby som zachovala pokoj. Zostala som sama, ale to nič neznamená. Nie pre mňa. Ja nikoho nepotrebujem. Postavím sa svetu aj sama. Iba s mojimi klonmi po boku.