„Kedy?" opýtal som sa Shawna šeptom, pričom som nespúšťal oči z dvoch tienistých postáv neďaleko nás. Obaja sme boli učupení za rohom budovy, pričom posily sme mali všade naokolo. Nie tak veľa, aby sme sa prezradili, ale dosť na to, aby sme vyviazli živí. Aspoň som v to dúfal. Pocit uspokojenia z toho, že som zabil Shaya, som chcel mať ešte poriadne dlho. „Shawn...kedy?"

„Počkaj, kým dojednajú."

„To môže trvať aj hodinu." Dozaista sme všetci mrzli a preto som tu nechcel zostávať dlhšie. Počasie sa za posledné tri dni rapídne zhoršilo. Nesmierne chladný vietor fučal bez prestania, pričom vzduchom poletovalo pár snehových vločiek. Neznačilo to nič dobré, ale takto...po tme, kedy svietila celá komunita, boli vločky nesúce sa vzduchom niečo prekrásne. V živote som nič podobné nevidel, čo zjavne urobilo svoje čaro. „Nemôžeme toľko čakať."

„No nemôžeme ani nič uponáhľať," sykol mi ako odpoveď, pričom vyzrel spoza rohu. Podľa jeho pohľadu ale bolo zjavne stále všetko „v poriadku". Úprimne som nechápal, načo musíme toľko čakať. Keby zaútočíme hneď teraz, nič tak prevratné by sa nebolo stalo. Mali by sme moment prekvapenia a mohli by sme zabiť viac zmrdov navyše. Lebo veľmi silno som pochyboval, že traja muži jednajúci s diablom samotným, boli nejaké neviniatka. „Proste počkaj na môj povel."

„Shawn..." Pohybom ruky ma umlčal, pričom ja som zovrel svetlicu ešte o niečo pevnejšie. Mal som ju tesne pred útokom hodiť do uličky, aby som ich na moment oslepil a hlavne, aby sme niečo videli. Nikomu by neprospelo, kedy po sebe strieľame v tme a nikto nič nevidí.

„Čo je pravdy na tom, že sme ty a ja robili príležitostných pašerákov?"

„Niečo sa ti vybavilo?" Zamyslene prikývol, pričom si pravou rukou prehrabol vlasy. Možno to bol Renin nápad, možno nie, ale kratšie vlasy mu pristali oveľa viac. Konečne úplne pripomínal chlapa, na ktorého som si spomínal. „Je to pravda. Nebola to hlavná náplň našej práce, ale slušne nám to vynášalo." A pýtate sa, čo teda bolo náplňou našej práce? Všetko a nič zároveň. Schovávali sme medzi sebou mnoho utečencov z iných komunít, pričom niektorí zostali už naveky. Príležitostne sme spolupracovali s pašerákmi, raz, či dvakrát sme kradli a predávali zbrane naozaj vo veľkom a inokedy sme zas pašerákov ako takých okrádali a následne ich tovar predávali. Zisk tak zostal nám, takže sme mohli celá veľká...nazvime to rodina, vyžiť bez problémov. Nedalo by sa povedať, že sme tam všetci žili slušným a usporiadaným životom, ale robili sme to všetko, len aby sme prežili. Nebyť spôsobov našej komunity a našej vlády, mohli sme žiť inak.

Možno by ste si povedali, že mňa k tomu životu nikto neprinútil, ale...ja som sa naň nikdy nesťažoval. Mal som to tam rád, skoro s každým som si za starých čias rozumel a nemal som problém ani s kradnutím, či pašovaním. Bral som to, ako nevyhnutnú súčasť života. Doma by som to s nervami nebol vydržal. Otec chodil neviem kam, tvrdil, že to bola práca a pritom sa flákal. Neveril som mu ani slovo, keď sa niekedy ukázal a tvrdil, že zarábal pre nás peniaze. Mame to samozrejme tiež začalo byť podozrivé, ale nikdy sme sa vlastne pravdu nedozvedeli. Alebo aspoň ja nie. Dakota to možno vedela. Ona zostala doma s mamou, hoci bola na nás neskutočne hnusná, odkedy otec odišiel. Začala pomerne často piť, nechodila do práce, dlžoby sa nám kopili a preto...preto som odišiel. Nezniesol som to. Vedel som, že u Shawna ma čaká lepší život. Sotva som sa tam u nich usadil, bral som hociktorú prácu, len aby som dokázal peniaze poslať Dakote.

„Zmizli..." zašepkal Shawn zhrozene, sotva znova vykukol spoza steny. V momente som bol na nohách a vybehol som spoza rohu. No boli preč. Shay, aj všetci traja jeho komplici. V uličke nebolo zrazu stopy po nikom, akoby tam vlastne ani nikdy neboli. Riskol som to, hodil svetlicu aby urobila trocha svetla, čo ale bola zjavne chyba. Sotva jej prvé iskry dopadli na zem, sa nejaká tekutina rozliata po celej uličke chytila a vzbĺka obrovským oranžovým plameňom.

„Čo teraz?" zakričal som na Shawna, pričom som si ale všimol tiene postáv, v svetle plameňov. Vynorili sa spoza steny v uličke a zamierili presne na opačnú stranu odo mňa. Plamene šľahali vysoko, ale všimol som si medzi nimi miestečko, kadiaľ by som bez problému prekĺzol. Očami som ešte raz rýchlo prešiel k Shawnovi, ale keď sa rozbehol druhým smerom, ja som sa vydal rovno cez plamene. Sklonil som hlavu a tvár si prekryl pravým predlaktím, pričom sa mi našťastie podarilo dostať vez horiacu hranicu bez toho, aby som sa popálil.

Cez uličku som prebehol skôr, akoby som si uvedomil, pričom na mňa ale niekto čakal na jej druhom konci. Razom som sa ocitol pred násypom zo štrku, za ktorým sa vynímal veľký žeriav. Shay stál rovno na vrchu násypu, so zbraňou namierenou priamo na mňa. Aj v tom šere som videl, ako sa škerí, pričom sa nemohol dočkať, kedy stlačí spúšť. Mal som sa mu možno vzdať, ale ja som urobil pravý opak. Siahol som k svojmu ľavému stehnu, na ktorom som mal upevnené tri vrhacie nože. Bez čakania na jeho výstrel som hodil prvý z nich a využil svoj momente prekvapenia, aby som sa k nemu dostal bližšie. Po hodení druhého, som sa vyšplhal hore na násyp, no stihol vystreliť. Guľka ma ale minula, vďaka čomu sa mi ho podarilo dostať na zem. Obaja sme sa skotúľali dole, spať na chladný betón a hlavne do tmy.

„Ako ste nás našli?!" Zakričal, zdrapiac ma za golier na kabáte. Nechcel som mu ale dovoliť, aby ma dostal pod seba a poprípade ma udrel. Ja som musel byť ten, ktorý rozdáva rany, hoci som sa k tomu nemal ako dostať. Nie, keď na nás začali strieľať, ja ani neviem odkiaľ. Možno to boli jeho ostreľovači, možno niekto od nás...nemal som to odkiaľ vedieť.

„Nebolo to také ťažké." Moja päsť konečne našla jeho tvár. Hánky ma pri údere priamo do jeho nosa zaboleli, ale vydržali ako túto ranu, tak ešte jednu ďalšiu, priamo do jeho zubov. „Máš veľmi výrečných informátorov." Nebolo ťažké jedného z nich odchytiť a dostať z neho pár informácií. Shawn tým poveril Lensa, ktorý nás nesklamal ani náhodou. Stretnutie malo byť práve dnes a práve tu.

„Myslel som..." Skôr, akoby dokončil si odpľul krv, ktorá sa mu nahromadila v ústach. „Myslel som, že minule ti stačilo. Ale zjavne priveľmi túžiš po rovnakej smrti, ako tvoja sestra." V poslednej sekunde som si všimol, ako vytiahol dýku a zaútočil na mňa. Uhnúť som sa ale nestihol. Nie natoľko, aby som sa čepeli vyhol úplne. Jej ostrie preniklo do môjho ľavého stehna, ale príval bolesti ma neparalyzoval tak, ako zjavne Shay dúfal. Skôr mi dodal ešte viac sily, aby som ho konečne poslal na druhý svet.

„Zomrieš, dnes konečne zomrieš!" zreval som na celé okolie a pokúsil sa získať nôž. Pravou rukou som ho síce musel chytiť priamo za ostrie, ale stálo to zato. Potiahol som ním tak prudko, že hoci sa mi zarezalo do dlane, po chvíľke ležalo ďaleko od nás, kam som ho hodil. So zakrvavenou rukou som chytil Shaya okolo krku, no rýchlo ma zo seba zhodil a pravým kolenom mi vrazil do brucha.

Ležať som ale nezostal. Sotva som začul zvuk behu, bol som na nohách a aj s boľavým stehom sa pokúšal držať krok so Shayom. Ako z dlane, tak zo stehna sa mi rinula krv, ktorá akoby pri kontakte s vonkajším vzduchom hneď zamrzla. No hnal som sa za ním, až k plotu, ktorý nás delil od žeriavu. Shawna som okolo seba nevidel, strely tiež utíchli, akoby sme tu zostali len my. My dvaja v celej mrazivej noci, ktorá dnes niekomu prinesie smrť.

„Poď, vyriešime si to hore! Tam, odkiaľ jeden z nás zletí priamo do pekla." Snažil som sa chytiť dych predtým, akoby som sa pokúsil vyliezť za ním na plot. Dúfal som, že sa zjavia nejaké posily, aby som na všetko nebol sám, ale nikto nikde nebol. Iba som sledoval, ako Shay kráča smerom k žeriavu a opakoval si, aby hnev neovládol moju myseľ. Nemohol som si to dovoliť. Nie teraz. Teraz som musel premýšľať a byť stále krok pred ním.

Stehno mi krvácalo stále intenzívnejšie, ani moja dlaň na tom nebola dobre, ale musel som na druhú stranu plota. Od chladu bol celý premrznutý, tvorili sa na ňom dokonca ľadové kryštáliky, čo mi ale nemohlo brániť. Musel som sa zmrznutého kovu pevne chytiť a začať šplhať. Zranená noha sa mi dvíhala ťažko, rana príšerne bolela, ale podarilo sa mi odlepiť sa od zeme a následne sa dostať až na samý vrchol. Shay nechal svoje oči zafixované na mne, pričom cúval k žeriavu. Počul som, ako jeho hrozivo ťažká konštrukcia vŕzga v silnom vetre, akoby sa chcela celá zrútiť.

„No poď!" zakričal mi. Doslova sa mi vysmieval, utierajúc si krv z nosa a úst, ktorá mu tiekla práve mojou zásluhou. „Nebudem na teba čakať do nekonečna, Evan!" Veľmi zreteľne pridal do kroku, až sa dal do behu. Snažil sa mi stratiť bez toho, aby k nejakému priamemu súboju vôbec došlo. Preto som nemal čas, aby som zliezal dole. Proste som skočil. Dopadol som tvrdo, v stehne ma bodla bolesť neskutočných rozmerov, ale rozutekal som sa za ním. Za vrahom svojej sestry, ktorá ešte mala žiť.

Dobehli sme až k žeriavu, ktorý ale z tej blízkosti pôsobil hrôzostrašne. A hlavne v tom silnom vetre. Sťažka som dýchal, pričom mi chlad neskutočne dráždil hrdlo a štípal líca. Snehu poletujúceho vzduchom stále pribúdalo, až mraky z ktorých padal, úplne zatienili mesiac. Shay sa pustil do lezenia ako prvý. Sledoval som ho, všímal si, kadiaľ presne lezie a premýšľal, či pôjdem rovnakou trasou. Najprv som ale zapálil ešte jednu svetlicu a hodil ju na zem, aby mi na prvé metre lezenia svietila jej červená žiara. Trocha som dúfal, že ak ju Shawn uvidí, príde...ale nemohol som naňho čakať.

Začal som šplhať. Opatrne som pravou nohou vystúpil na prvú priečku rebríka a začal sa ťahať hore. Zrazu ma bolelo celé telo, príšerne som mrzol a zavadzali mi aj vrstvy oblečenia. Preto som zjavne urobil hlúposť, sotva som sa dostal na koniec rebríku. Postál som na plošine a vyzliekol si kabát. Zapálil som si ďalšiu svetlicu a pokračoval. Teraz už prišla časť, kedy sa mi nenaskytol ďalší rebrík. Shay už liezol po samotnej konštrukcii, takže som sa vydal v jeho stopách. Opatrne som kládol nohu za nohou, rukami som sa pridržiaval ako som len dokázal a pomaly postupoval hore. Bojoval som nielen s bolesťou, ale aj silným vetrom, ktorý sa ma snažil zhodiť každým závanom. Chlad som bez kabátu cítil oveľa intenzívnejšie, ale pohybovalo sa mi zároveň ľahšie, čo bolo veľké plus.

Chvíľami som sa snažil pozerať smerom hore, ale Shay sa mi zrazu stratil z dohľadu. Nebolo ho nikde, akoby odletel s vetrom, ako jednotlivé vločky. Rýchlo som preskúmal okolie po oboch stranách, až som ho uvidel. Jeho postava sa v žiari červeného svetielka na žeriave mihla len nachvíľu, ale mne to stačilo. Nakoplo ma to, aby som poliezol na plošinu po pravej ruke. Na chvíľu som zastavila aby som sa vydýchal a poobzeral sa naokolo. Nikoho ale nikde nebolo. Dole pod nami bolo ticho, obe svetlice pomaly dohorievali a znova prenechávali vládu tmavej noci.

„Shay!" zakričal som na neho, siahajúc po poslednej svetlici. Jej jasné svetlo ma trocha zahrialo a dodalo mi nádej, ale to len do tej doby, kým mojim smerom nepoletela akási kovová tyč. Vyhol som sa jej len tak-tak, pričom som ale zacúval a pravá noha sa mi prešmykla cez okraj plošiny. Rozrezanou dlaňou som sa zachytil zábradlia, ktorého drsný povrch sa mi nepríjemne zaryl do rany a otvoril ju ešte viac. „SHAY!"

Sotva som znova nadobudol rovnováhu, hodil som svetlicu jeho smerom. Malo to byť varovanie, ktorého sa však nezľakol. Skôr naopak. Rozbehom sa mi naproti, akoby ma hneď jedným šupom chcel zhodiť dole. Bol by to dlhý pád, navyše so smrtonosným pristátím, ale ak by som vzal so sebou aj jeho, neľutoval by som. Takto mi ale zostávalo sa mu len rozbehnúť naproti a naraziť do neho ramenom, aby som mal nejakú šancu dostať ho na zem. Do celého ramena mi pri tom náraze vystrelila tupá bolesť, akoby ma niekto zasiahol tyčou, alebo niečo podobné.

„Môžeš si byť istý, že sotva skončím s tebou, Shawn zomrie tiež."

„Ty, už nikomu z nás neublížiš!" precedil som pomedzi zuby. Šikovne som sa pri ňom prešmykol, otočil sa a sotil ho smerom dopredu. Bol ďaleko, aby spadol dole z plošiny, ale aspoň dostal úder do chrbta, kde som ho minule porezal. Unikol mu z úst bolestný vzdych, čo mne samotnému natlačilo jemný úsmev na tvár. Dodal mi silu, aby som sa voči nemu rozbehol ešte viac a zhodil ho dole. Beh váhania. Smola bol, že ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Pravou rukou ma chytil okolo krku a potlačil ma až úplne k zábradliu, cez ktoré ma nepríjemne prehol. Silný vietor mi nafúkal vlasy do očí, až som chvíľami ani nerozoznal, čo sa vlastne deje. Vzpieral som sa proti nemu, ale nič nepomáhalo. Ešte viac ma totiž pritlačil k zábradliu. Od pása hore som vlastne visel nad prázdnotou, ktorá sa rozpínala pod nami.

„Ak by si sa ma opýtal teraz, nemohol by som povedať, že ľutujem. Tvoja sestra mala proste smolu."

„Prečo ona?" dostal som zo seba ťažko. Shay ma už nedržal okolo krku, ale aj tak sa mi dýchalo v tej neskutočnej zime ťažko. Jednou rukou mi pritom držal zápästia a druhou mi bezcitne tlačil do stredu chrbta.

„Narodila sa do zlej rodiny, iba toľko. Ak by nebola tvoja sestra, mohla ešte žiť." Potriasol som hlavou. Aj po celých štyroch rokoch mi to hnalo slzy do očí. Vyčítal som si, že som jej nemal ako pomôcť. A hlavne som si vyčítal, že som prišiel za bieleho dňa. Nemal som to robiť. „No ak to upokojí tvoju dušu...bola to naozaj krásavica." To bol ten moment. Moment, na ktorý som čakal. Taký, pri ktorom vo mne zovrela všetka zlosť a kedy som ju dokázal použiť na konanie pomsty. Síce za obetovania vlastného života, ale...stálo to zato.

„Prajem peknú cestu do pekla, Shay," zašepkal som tesne predtým, ako som si vyslobodil pravú ruku a vzoprel sa mu. Podarilo sa mi otočiť a chytiť ho za golier na kabáte, len aby...len aby som nás potom oboch strhol cez okraj plošiny. Narazil som si kríže do zábradlia, ale to bolo skutočne najmenej. V momente, ako som stratil pevnú zem pod nohami, som Shaya strhol na seba, aby som si bol naozaj na sto percent istý, že poletí spolu so mnou.

Niežeby som túžil po podobnej smrti, alebo smrti ako takej, ale v tom momente...v momente, kedy sme obaja spadli z plošiny, som nemal čo stratiť. Musel som sa vzdať všetkého, aby som konečne urobil bodku za veľkou kapitolou môjho života. Alebo celkového života. Veľmi som náš pád nevnímal, snažil som sa nemyslieť na bolestivú smrť tam dole. Iba som privrel oči a nechal chladný vietor, aby ma bičoval z každej strany. Bola to taká chvíľa pokoja, ktorá prišla pred tvrdým pristátím. Zem podo mnou doslova zadunela, ako som do nej chrbtom narazil. Do hlavy mi v momente vystrelila nepríjemná bolesť, ale...otvoril som oči. Po chvíľke sa mi podarilo nadýchnuť sa a uvedomiť si, že vlastne stále žijem. A hlavne, že neležím na zemi, ale na ďalšej plošine, ktorá ma dozaista zachránila pred smrťou. Chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätal a pomaličky sa prevrátil na brucho. Bol som celý ubolený a stuhnutý, ale zjavne som nemal nič zlomené. Aspoň mi to v tom návale adrenalínu tak neprišlo.

So zaťatými zubami som sa doplazil k okraju plošiny a pozrel do tmy pod seba. Zem bola ešte o hodný kus nižšie a ak by som zjavne padal až na ňu, nemal by som šancu. Do očí mi z neznámeho dôvodu nabehli slzy, až som musel zakričať od bolesti. Ale nie tej fyzickej. Tam hore...pri pohľade na toho bastarda, sa mi zas vrátili všetky spomienky. Celá udalosť sa mi prehrala pred očami a zanechala mi v srdci ďalšiu ranu, hoci sa nezahojili ešte ani tie predtým.

„Shawn..." dostal som zo seba, pričom som očami pátral po niekom v tej hrozivej tme. Bolo to, akoby som sa sám nemohol už ani hýbať, no nemal mi kto pomôcť. „Shawn!" skríkol som s úplne zovretým hrdlom a očami plnými sĺz, ktoré mi stekali po lícach. Bál som sa. Príšerne som sa zrazu bál. Všetkého. Tmy, zimy, snehu, plošiny na ktorej som ležal, ale hlavne asi svojej samoty.

Chcel som sa dostať dole, ale zvládol som sa iba s nárekom zvaliť nabok a privrieť oči. Chladný vietor sa do mňa zapieral celou silou, strapatil mi vlasy, pričom ja som sa snažil zaostriť na konštrukciu, ktorá sa nebezpečne tiahla nad mojou hlavou. Od prudkých veterných nárazov ešte stále vŕzgala, hovorila mi, aby som z nej zliezol čím skôr. Ešte predtým, akoby sa rozhodla pod náporom chladu zrútiť.

„Rozdeľte sa a nájdite všetkých, ktorí by sa tu ešte mohli ukrývať!" Rozhodné slová plné sily a nenávisti sa doniesli až ku mne, ale hlas som hneď v tom momente ani nespoznal. Neprišiel mi povedomý. Až do doby teda, kým nezakričal moje meno. Jeho ozvena sa rozniesla celou tmavou a studenou nocou, až dorazila ku mne. Striaslo ma pritom od zimy, no nemal som dosť sily, aby som sa otočil a ukázal sa. Alebo aby som zakričal. Hlasivky ma boleli od príšerného chladu. „Evan!" Pravou rukou, ktorej dlaň mi celá horela bolesťou, som siahol po zbrani na pravom boku. Sťažka som ju vytiahol a hodil za seba dúfajúc, že dopadne na správne miesto. Alebo, že spadne tak, aby si ju Shawn všimol.

Zaujímalo ma, kde asi skončil Shay, či prežil ešte aj pád ako tento, ale v tej tme by som ho aj tak nebol schopný nájsť. Preto som radšej počkal, kým som nezačul dupot hore rebríkom a potom chvenie plošiny, pod náporom krokov. Slzy mi ešte stále máčali očí, ktoré tak zúfalo hľadali nejaký záchytný pod nad mojou hlavou. A aj ho našli. Dokonca za závojom sĺz som videl to červené svetlo, ktoré ešte stále pochádzalo z mojej svetlice.

„Evan..." Nebolo príjemné, keď mi Shawn pomohol posadiť sa. Tvár som skrivil do grimasy, ktorej najviac panovala bolesť a ktorá ho zjavne aj donútila, aby ma nechal ešte ležať. „Čo si to pre Boha urobil?" 

„Zabil som vraha," zašepkal som zachrípnuto a privrel oči. Pocit, ako mi na tvár padali chladné vločky bol až priveľmi príjemný. Už som si mohol vydýchnuť. Keď som videl, že Shawn je v poriadku...bolo...bolo v poriadku vlastne všetko. 

Všetko, až na mňa.