„Ocenila by som, keby si dnes stál na mojej strane," povedala som Mattovi, sotva som k nemu podišla. Teraz, keď už bolo všetko vonku, som s ním mohla hovoriť vlastne hocikedy. Behom posledných troch dní Barton rozniesol po celej väznici, že mi dvaja sme súrodenci. Vypočula som si za to kritiku od strážnikov, ktorí podľa mňa ani nevedeli moje meno, ale tak ako myslia. Ak sa im uľavilo od toho, že ma zvozili pod čiernu zem, tak prosím. „Matthew..."

„Nečakaj odo mňa, že ťa budem povzbudzovať. Najradšej by som tu teraz ani nebol."

„Absolútne mi neveríš?" Bez váhania pokýval hlavou. Akoby som aj tak nebola maximálne nervózna. On to musel robiť všetko ešte stokrát horším.

„Nemám ti prečo veriť. Ak neodstúpiš, ten chlap ťa zabije."

„Nie, ak zabijem ja jeho." Samozrejme, že to nebol môj plán. Nechcela som, aby kvôli mne ešte niekto zomrel. Ani Wilson si to nezaslúžil, ale bola to proste zhoda okolností. Nešťastných okolností, ktoré ma trápili ešte stále. Nie tak, aby som nad jeho smrťou plakala, alebo niečo, ale nebolo mi to jedno. Nie, lebo som sa jeho zabitím posunula na rebríčku medzi ľudí ako Carley, či Harding.

„Nebuď smiešna," povedal so smiechom mladý plavovlasý chlapec vedľa neho. Matne som si na neho spomínala zo dňa, kedy som ich tu musela zachraňovať. „Dávam ti tak tri minúty. Zloží ťa, ani nebudeš vedieť ako."

„Neviem, čo ste z neho všetci tak strašne posratí. Je to len človek." Matt na mňa pri týchto slovách zazrel akoby som povedala neviem čo, ale ten úškrn k tomu stačil. Vedela som, že mu prebehlo hlavou to isté, čo mne. Nie, žeby mi moja...neobyčajnosť, nejako mala pomôcť, ale...technicky to nebol súboj človeka s človekom. Ale súboj človeka s klonom. A to bola predsa trocha iná liga. Ale ako hovorím, pre mňa to pozitíva nemalo žiadne.

Bola by som mu ešte možno niečo povedala, keby sa dnu nevrúti práve ten, o ktorom sme doteraz viedli debatu. Dnu si Barton napochodoval ako najväčší pán, ktorému to tu už plnoprávne patrilo. A to bola chyba. Veľmi rýchlo robil zo seba víťaza a zabudol, že ja sa len tak nevzdám. Hlavne preto, že on je môj súper. Prešla som ešte na chvíľu k Milesovi, ktorého ustráchaný výraz mi ale ešte väčšmi priťažil. Ruky mi znova obviazal, okolo brucha som mala trocha ochrany v podobe košele a ešte jedného svetra a hlavne...tesne predtým, akoby som išla sem, som si pichla jednu dávku adrenalínu. Rátala som s tým, že na začiatok to postačí a zvyšok si dám potom. Hádam sa mi podarí nájsť pár sekúnd, aby som si pichla obsah striekačky niekam do stehna.

„Iba toľko, čo som ti hovoril aj minule. Dávaj si pozor na hlavu."

„Kde myslíš, že je nejaké jeho slabé miesto?" Minule som sa snažila dávať pozor, ale nevidela som nič, čo by mi v tomto smere pomohlo. Skôr to pôsobilo, akoby ani nemal slabé miesto. To bola ale hlúposť. Každý z nás ho má. Niektorí ho však vedia až priveľmi dobre maskovať.

„Netuším, ale...zaručený úspech, je kopanec medzi nohy. Tak dostaneš do kolien každého muža." Pokrútila som nad ním hlavou, ale úsmevu som sa nemohla zdržať. „Mier mu hlavne na tvár. Oči, ústa, nos...tam uspeješ skôr, ako v tej kope svalov, na zvyšku jeho tela."

„Uvidíme..." Naposledy som ho ešte pevne vzala za ruku a potom konečne odstúpila od mreží. Zjavne za to mohla tá plusová dávka adrenalínu, ale cítila som sa akosi nadšene. Bola som plne pripravená sa stretnúť s niekým, kto mi ležať v žalúdku už tak dlho. A nech už to dopadne akokoľvek, jeden z nás bude víťaz. Bolo by ale dobré, ak by som ním bola ja, to určite áno.

„Ešte si to môžeš rozmyslieť, ak chceš. Nechám ťa odísť."

„Bojíte sa prehry?" opýtala som sa uštipačne a vytvorila medzi nami troška väčší odstup. Chcela som si byť istá, že ak zaútočí nečakane, budem mať dosť času, aby som sa mu vyhla, poprípade jeho útok nejako odrazila. „Alebo skôr tej hanby, ktorá by z nej vzišla?"

„Báť by si sa mala tak akurát ty." Presne ako som čakala, on sa z ničím nebabral. Nepočkal, kým som sa ja plne pripravila, ale rozbehol sa mi naproti a hneď sa aj zahnal pravou rukou. Uhla som sa len tak-tak, ale vyšlo to. Prikrčila som sa pred jeho ranou a skúsila šťastie úderom niekde pod jeho rebrá. Mne samotnej to určite prinieslo viac bolesti ako jemu, ale...aspoň som sa o niečo pokúsila. Hrošie by bolo, keby tam len tak nečinne stojím a čakám.

Na zem som sa ho nepokúšala dostať, ale zato som skúsila niečo iné. Kým si ma on premeriaval a dumal nad tým, kam zasadiť ďalší úder, prešmykla som sa poza neho a zozadu mu kopla do ľavého kolena. Dúfala som, že stratí stabilitu aby som mohla zaútočiť, ale to sa nestalo, Skôr som ho tým ešte viac rozhnevala, lebo keď sa otočila a zahnal znova pravačkou, trafil presne. Mne do ramena, z ktorého mi bolesť vystrelila do celej ruky, akoby mi rovno praskla niektorá z kostí. Bolestne som na pár sekúnd privrela oči, čo ale bola ďalšia chyba. Nemala som ho spustiť z očí. Nie, ak bol dvakrát tak ťažký, ako ja. Stačilo mu málo, aby ma dostal na zem a v momente, kedy sa jeho svalnaté telo ocitlo na mne, som nemala ani najmenšiu šancu sa nadýchnuť.

Posnažila som sa zakričať alebo niečo, aby som si uľavila do bolesti, ale nedokázala som ešte ani to. Zostávalo teda len jedno...zaútočiť tak, ako som dokázala. V hlave mi zaznela rada od Milesa a preto som aj pokrčila pravú nohu v kolene a Bartona kopla do rozkroku. Ešteže na mne skôr kľačal ako ležal a tak mi dovolil urobiť niečo podobné. Malo to ale úplne opačný efekt, ako som si prvotne myslela. Nezvalil sa na stranu, ani nič, skôr si na mňa ľahol úplne, až ma tam skoro rozpučal. Sťažka som lapala po dychu, pričom mi jeho váha skoro doslova lámala každú jednu kosť v tele. Nejako som si vyslobodila spod neho pravú ruku ktorou som zašmátrala naokolo. Dúfala som, že tam bude niečo, čoho sa chytím, ale nič. Nemala som čo vziať do ruky.

Zostávalo mi teda sa len mykať, kým ho to konečne neprestalo baviť. Nezliezol zo mňa ale len tak, aby mi dal čas. Radšej mi uštedril pár rán oboma päsťami, z ktorých som ale niektoré vybránila. Nie moc efektívne, lebo mi trafil priamo do kostí na oboch predlaktiach, ale vždy lepšie, ako keby mi má zlomiť nos, alebo vybiť zuby. Grayson by zjavne ocenil, ak by som sa vrátila v nejakom normálnom stave.

„Camila!" skríkol na mňa Miles. V momente sa mi ho podarilo nájsť medzi všetkými ľuďmi ale to, čo mal pri sebe mi dalo aspoň malú iskru nádeje. Cez mreže mi na zem hodil pomerne dlhý kus solídne vyzerajúcej reťaze. Bola síce celá hrdzavá, ale mohla by poslúžiť svojmu účelu. Asi preto som sa aj vykašľala na to, aby som vstala na nohy.

Po drsnej zemi som sa doplazila až k novo nadobudnutej zbrani a pevne sa jej chytila. Barton sa určite prechádzal za mnou, ako hladný lev, ale to bolo dobre. Lebo sotva som si kľakla už s reťazou v rukách, znova zaútočil. Chcel ma zvaliť na zem, ale nepočítal zjavne s tým, že sa tak rýchlo otočím. A hlavne, že sa mi podarí mu cez krk reťaz prehodiť. Zjavne tento čin mi dodal silu, aby som vyskočila na nohy, prešmykla sa za neho a tým mu reťaz okolo krku obmotala úplne. Dúfala som, že mám dosť sily, aby som ho rovno zaškrtila, ale nebolo tomu tak. Ešte aj napriek tomu, že mal okolo krku reťaz a nemohol dýchať, bol silnejší ako ja. Rukami šmátral za hlavou tak dlho, kým nenašiel niečo, čoho sa chytil. Presnejšie to bola moja retiazka s kompasom, ktorá sa mi nejako vyšmykla spod mikiny. Trhol ňou tak prudko, až mnou myklo a čelom som tvrdo narazila do jeho hlavy. Určite to muselo bolieť aj jeho, ale to mu nezabránilo, aby to urobil ešte raz. A potom ešte raz. Ja som stále ťahala za oba konce reťaze, ale keď som narazila tvárou do jeho lebky ešte raz, musela som ho pustiť. Retiazka sa mi pritom roztrhla, reťaze som pustila, ale podarilo sa mi ho kopnúť do chrbta takou silou, aby spadol. Mne samotnej sa z nosa spustila krv mihnutím oka, ktorú som si ale iba ležérne utrela do rukáva a bola pripravená útočiť znova. Ešte som sa nechcela vzdať, hoci ma bolelo celé telo.

„Dobrý ťah...musím uznať," dostal zo seba Barton zadýchane, pričom si odmotával reťaz z krku. „Ale myslím, že sme sa dohrali. Je načase, aby si konečne padla a nikdy viac nevstala...Camila Warnerová." Musel si všimnúť, ako veľmi sa obzerám po retiazke s kompasom, lebo sme sa po nej vrhli zjavne v rovnakom momente. Možno som ju proste mala nechať tak, ale nemohla som. Nie, ak to bola jediná vec, ktorou som si priamo mohla pripomenúť Graysona. Bez čo i len maličkého váhania som sa hodila na zem, aby som kompas schovala v pranej dlani skôr, akoby na neho stúpil. Samozrejme, jeho päta sa tým pádom pokúsila rozdrviť kosti v mojej ruke, ale bandáž ich zachránila. No bolesť bola aj tak skoro neznesiteľná. Až som musela vykríknuť na celú väznicu. Podarilo sa mi ale prívesok ochrániť a napokon odhodiť niekam väzňom pod nohy. Dúfala som, že ho Matt bezpečne schová, ak už nič iné.

Barton ma za vlasy veľmi rýchlo vytiahol na nohy a hodil ma do stolov, kde našiel smrť Wilson. Ja som ale padla o niečo šťastnejšie. Síce bolestivo, ale väzy som si nezlámala. Mala som ale mierne pochyby o tom, či sa dokážem ešte vôbec postaviť na rovné nohy. V ľavom kolene ma bodala odporná bolesť, akoby mi tam prasklo niečo, čo nemalo. Ešte som však ani od stola nestihla odstúpiť, keď ma Barton jednou rukou chytil pod krk, zodvihol zo zeme a chrbtom ma tresol do tvrdej dosky. Celý stôl sa podo mnou zatriasol, až som čakala, či sa zlomí na dve polovice. A to by bol pri plechu zjavne veľký úspech.

„Máš zjavne pevnejšie kosti, ako som si pôvodne myslel." A preto sa ich asi rozhodol preskúšať ešte hrubším spôsobom. Nestačilo mu, že ma hodil o stôl, znova som si užila mreže, následne som do brucha dostala nespočetné množstvo kopancov, až mi dvakrát vyrazil dych. Pokúsila som sa ho za nohu stiahnuť na zem, ale nič. Iba som si pri tej snahe zlámala nechty a on mi následne pristúpil tri prsty ľavej ruky. Barton sa veľmi rýchlo ujal reťaze na zemi a pokúsil sa o rovnakú taktiku, ako ja. Chcel mi ju obmotať okolo krku a proste ma uškrtiť. V poslednej chvíli sa mi ale podarilo medzi reťaz a môj krk prestrčiť ruku, ktorou som sa ju snažila odtlačiť. Zozadu sa mi však neskutočne bolestivo zarývala do kože, až som pocítila teplý prúd krvi.

„Camila!" Aj v celom tom chaose som spoznala hlas svojho brata. Snažila som sa na neho pozrieť, ale všetko som mala rozmazané pred očami. A hlavou som pohnúť nemohla. Keby sa o to pokúsim a reťaz sa mi do krku zareže ešte viac, Bartonove slová by sa pokojne mohli naplniť. Bez debaty by mi tak zlomil väzy. Nezostávalo mi teda nič iné, len...len stiahnuť ruku. Nemohla som ďalej ťahať reťaz. Nie bez toho, aby som si ublížila. Znamenalo to síce, že som mu dávala povolenie, aby ma rovno zaškrtil, ale dúfala som, že ma nechá.

Radšej som zašmátrala po vreckách na nohaviciach. Mala som v nich jednu striekačku toho mixu, na ktorý som sa natoľko spoliehala. Nevidela som, kam ihlou mierim, ale stehno som trafila bez problému. Možno dokonca aj tepnu, lebo vpich nepríjemne zaštípal. Tak, či tak, som ale mala zrazu v krvi niečo, čo mi mohlo pomôcť. Barton ale reťaze nepustil skôr, ako som ja už skoro stratila vedomie. Pľúca ma neskutočne pálili, až som sa bála, že toto všetko, v kombinácii s adrenalínom a mojim mixom látok vyústi iba v jedno. Vzbúri sa ešte aj moja krv a potom budem plne nahratá.

Hneď, ako reťaz okolo môjho hrdla povolila, som ju šklbla zo seba dole čím skôr. Doslova som lapala po dychu, kašľala som, niekoľkokrát si odpľula, ale potom...vstala som na nohy. S tým, že Barton držal jeden koniec reťaze a ja ten druhý. Celou silou som ho potiahla k sebe a podarilo sa mi s ním pohnúť. Zrazu som v žilách cítila taký príval sily a odhodlania, až sa mi chcelo nad všetkým smiať. Znova som nečakane trhla reťazou, následne vrazila do Bartona a ešte jedným šklbnutím ho dostala na kolená. Ocitol sa v skvelej výške, aby schytal kolenom do brady a následne poriadny úder priamo do zubov. Pravou päsťou som mu vrazila pod ľavé oko a hoci mi hánkami prebehla bolesť, úder som ešte zopakovala. Bola by som pridala aj tretí, keby ma nezhodí na zem a nevykrúti mi ruku. Začula som, ako mu zapukali kosti, ale zjavne ten nápor jeho sily ustáli. Ak by sa niektorá z nich zlomila, cítila by som oveľa horšiu bolesť.

„Buď ma konečne zabite, alebo sa vzdajte," sykla som pomedzi zaťaté zuby. Na chvíľu sme si vzájomne pozreli do očí, čo zjavne vyvolalo v nás oboch ešte viac agresivity. Lebo rovnako, ako som ja videla odhodlanie a vražednosť v jeho očiach, videl dozaista to isté aj on. „Nemá cenu, aby sme to naťahovali."

„Máš pravdu." Pravou rukou sa mu podarilo zas ma chytiť pod krk. „Nemá cenu, aby sme to naťahovali." Skôr, než by som zasiahla, ma zvalil na zem, pričom ma držiac za krk od nej na chvíľu odtiahol a potom k nej tresol znova. V hlave mi zadunela obrovská bolesť, ktorej príval sa opakoval ešte niekoľkokrát. Netrúfala som si povedať, čo ešte bude nasledovať a robila som zjavne dobre. Určite by som kričala do hrôzy. Ale v momente, kedy jeho rany na mňa lietali z každej strany, som už na to silu nemala. Zrazu som cítila krv na celej tvári, mala som jej plné ústa, stále mi tiekla z nosa a dokonca aj z čela, kde mi následne zabránila vidieť na pravé oko.

No úplný vrchol bol, keď ma Barton zjavne naposledy vytiahol na nohy, pridržal si ma za golier na mikine a následne vybral z vrecka malý skladací nožík. Lesklú čepeľ som zaregistrovala iba sekundu predtým, akoby mi ju v plnej zúrivosti zabodol do brucha. V tej chvíli som zo seba nevydala ani hlásku, ale od bolesti som zaskučala pri dopade na zem. Celým telom mi prebehla vlna tupej bolesti, pričom mi on ešte zjavne všetkou silou ľavou nohou dupol priamo do stredu hrude. Veľmi silnom som pochybovala o tom, že to moje rebrá vydržali, ale...v tej chvíli ma to akosi netrápilo.

Oči plné sĺz a bolesti som upierala na mreže vysoko nad mojou hlavou. Počula som krik, ktorý sa niesol slovami uznania, že ma Barton tak rýchlo položil. Väzni ho povzbudzovali a prehlasovali za víťaza, pričom ale...pričom som v celom tom hluku počula niekoho, ako na mňa zúfalo kričí. Nerozoznala som, či išlo o Matta, alebo Milesa. Hlasy sa mi veľmi rýchlo začali zlievať iba do nezmyselnej ozveny, ktorá mi hučala v hlave. Posledné sily som sa snažila vynaložiť na to, aby som sa ešte pokúsila dýchať, ale išlo to neskutočne ťažko. O to ťažšie, že sa ku mne Barton po chvíľke vrátil a nejaký svoj trápny prednes hovoril tak, že ma jednou nohou tlačil k zemi.

Grayson...prosím ťa neblbni...vstávaj musíme...musíme ísť...

Ľúbim ťa...

Ľúbim ťa Grayson, len ma prosím neopúšťaj ešte aj ty....

Sama to nezvládnem...

Ja potrebujem teba...

Niečo z týchto slov, som povedala Graysonovi, keď som si myslela, že určite zomrie. Veľmi jasne som si na tie chvíle hrôzy a neskutočnej bolesti spomínala a preto...preto mi asi napadli aj teraz. Čo by asi povedal, keby tu kľačí pri mne? Dovolil by mi, aby som konečne odišla na druhý svet? Alebo by sa ma snažil udržať nažive rovnako zúfalo, ako vtedy ja jeho? Dal by mi pred príchodom smrti ešte jeden posledný bozk a tým ma ubezpečil, že jeho láska bola skutočná? Mohla som len hádať. Domýšľať si čo by bolo, keby je teraz namiesto Bartona pri mne práve on. Grayson, ktorého už zjavne nikdy v živote neuvidím.

„Postav sa!" zasyčal na mňa zrazu niekto. Že išlo práve o Bartona, mi došlo, až keď si ku mne čupol. Konečne tak dal zo mňa dole nohu, ale ani jeho bezprostredná blízkosť nebola neviem aká výhra. Rozmazane som videla, ako pohybuje ústami, ako mi niečo hovorí, ale nerozumela som skoro nič. Iba toľko, že ak sa nepostavím, tak sa niečo stane. „Nepočula si ma, alebo ako?"

Tak veľmi som dúfala, že ma nechá na pokoji, ale nie. Práve naopak. Ešte párkrát si do mňa kopol, zjavne aby sa uistil, že ma skutočne bolí a aj bude bolieť každý kúsok tela. Posnažila som sa prevrátiť nabok, aby som sa aspoň trocha zodvihla zo zeme, ale nič. Nešlo to. Silu som nabrala akurát tak na to, aby som si z vrecka vytiahla ešte jednu striekačku. Ani tá prvá nepomohla neviem ako, ale dúfala som, že táto mi dá silu aspoň na dôstojný odchod. Neskutočne ale bolelo, keď som si ju zapichla do stehna. Skrivila som pritom tvár od bolesti, ktorá sa mi razom znova rozliala celý telom. Už ani adrenalín ju nevedel potlačil. 

Vlastne aj doteraz som prežila vďaka tomu, že mi neustále niekto pomohol. Akosi sa stále našiel niekto, kto mi podal pomocnú ruku práve včas. No zrazu tu nik nebol. Iba ja a Barton, ktorý ale nebol na mojej strane. Boli sme my dvaja, bolesť, nenávisť a nič viac. Hlasy väzňov naokolo nás zanikli v mojom kriku, keď som sa so zaťatými zubami posadila. Pravou rukou som si pritom tisla na miesto, kde som sa veľmi zblízka zoznámila s nožom. Krv ale netiekla vo veľkom množstve, akoby normálne mala. Zjavne nebolo na škodu, keď som si okolo pása uviazala nielen košeľu, ale aj sveter.

Na nič viac som sa ale nezmohla. Na nohy som nevstala, skôr naopak. Znova som sa zvalila na zem, odkiaľ som si vypočula krik, ktorý sa strhol medzi Bartonom, Milesom a mojim bratom. Chcela som vidieť na dianie okolo seba, ale nemyslela som si, že prvá vec bude, ako Barton bije Matta. Zakričala som, aby prestal, aby radšej doriadil mňa, ale nevyšla zo mňa ani hláska. Ústa som mala zrazu plné krvi, ktorú som všetku nedokázala vypľuť a tak som jej časť prehltla. Nebolo to dobré riešenie, ale iné som nemala.

„Camila..." Otočila som hlavu za hlasom. Za hlasom, ktorý sa mi však určite iba zdal. Nemohol...nemohol to byť on. Proste nie.

„Grayson?" Predtým, akoby som zavrela oči, sa mi zdalo, že sa mi pred nimi mihla práve jeho tvár. Jeho havranie vlasy, jazva tiahnuca sa cez ľavé oko, ale hlavne...jeho ustarostený výraz. Výraz, v ktorom bolo veľmi veľa presvedčenia, že čoskoro zomriem. Konečne...