Koľko som tam ešte mohol včera po našom hovore sedieť? Hodinu? Dve? O čase som úplne stratil pojem a ak by neprišiel Drexel, zjavne aby ma skontroloval, sedel by som tam do rána. Na jednej strane som bok tak strašne rád, že som ju videl, ale na druhej bolo utrpenie sa na ňu pozerať. A hlavne počúvať ju. Nie, žeby som neveril jej slovám, ale všetko mi to prišlo strašne ironické. No aj napriek tomu mi chýbala. Neskutočne mi to dievča chýbalo a nebolo nič, čo by som s tým dokázal urobiť. Ísť som za ňou nemohol. To v žiadnom prípade.

„Grayson..." Unavene som pozrel na otca. Sedel som pri ňom už skoro hodinu, pričom sme ale obaja mlčali. Boli sme nervózni z tej nastávajúcej operácie. „Chvíľku ma prosím počúvaj."

„Samozrejme," dostal som zo seba. Mal som čo robiť sám so sebou a nieto ešte s otcom a jeho depresívnou náladou. No nemal som mu to mať prečo za zlé, to v žiadnom prípade. On riskoval najviac.

„Musíš mi sľúbiť, že dáš pozor na mamu, nech by sa dialo čokoľvek. Carley...Carley sa určite vráti a ty mu nesmieš dovoliť, aby jej ublížil, dobre? Sľúb mi to, prosím."

„Prestaň, otec!" sykol som chladne a lakťami sa oprel o kolená. Na podobné pohrebné reči som nemal náladu a ani dosť sily. On proste nezomrie. Nie dnes a nie takto. To bola krátka verzia, ktorej som sa chcel držať. „Hovoríš to všetko úplne zbytočne. Sám môžeš čoskoro zas dávať pozor na mamu."

„Nie, synak. Ja už nie." So zúfalým pohľadom som pokýval nad všetkým hlavou. Počítal som s podobným rozhovorom už od chvíle, čo som sa tu usadil, ale veľmi som dúfam, že k tomu nedôjde. Nikde predsa nie je napísané, že neprežije. Bude...určite bude v poriadku. Proste musí byť. „Mám pocit, že môj čas na tejto planéte pomaly, ale isto vypršal. A s tým ty nič nenarobíš."

„Nedovolím ti, aby si teraz zomrel."

„A čo urobíš? Zmlátiš samotnú smrť?" opýtal sa s tichým smiechom, ktorý ale znel neskutočne bolestne. Sľuboval som si, že nebudem plakať, ale išlo to nesmierne ťažko. Nebol som pripravený, aby som videl vlastného otca v podobnom stave. Nie, ak sa mi teraz v živote rúcalo všetko a ja som zrazu nemal akoby žiadnu oporu. S mamou sa posledné dva dni vôbec nedalo komunikovať, stále len plakala, až som si začal robiť starosti aj o ňu. „Musíš sa s tým proste zmieriť. Kvôli mne prosím neplač, dobre?"

„Tak mi nehovor podobné veci a ver, že budeš v poriadku. Máš šancu, otec." Ak by bolo isté, že zomrie, dávno by sa to stalo. No takto mal šancu, ktorej som sa ja chopil tak pevne, ako sa len dalo. Podľa všetkého ho mali operovať až zajtra, ale keď som na lekára trocha zatlačil, súhlasil s dneškom. Nechcel som, aby to zbytočne naťahovali a čakali na zázraky, ktoré sa samé aj tak nestanú.

„Vždy som bol na teba hrdý, to dúfam vieš. Viem, že si to nemal v PHPV ľahké a preto ma...preto ma natoľko teší, že si zostal rovnaký, ako si bol. A hlavne, že si podal Camile pomocnú ruku. Možno mi to dievča hneď nesadlo, ale verím...že vám bude spolu dobre. Uvidíš, že sa vráti skôr, akoby si sa nazdal."

„Počkáme na ňu spolu," povedal som s aspoň trochou nádeje v hlase a vzal ho za ruku. „Ty, ja a mama. Budeme pre ňu rodina, ktorú bude určite po tom všetkom potrebovať." Predstava to bola pekná. Bol som si istý, že aj keď im všetko poviem, pochopia to. Troška to zjavne potrvá, Camila im bude musieť všetko pekne postupne objasniť, ale nemal by byť problém. Vždy pre mňa chceli len to najlepšie a Camila....Camila je zjavne to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Aj napriek všetkému.

Bolo mi ale príšerne zle, keď prišiel personál a otca vzali na operačný sál. Díval som sa na neho spoza hustého závoja sĺz, ktorý bol plný strachu. Bál som sa. Toho čo bude, toho čo by sa mohlo stať a ešte aj toho, čo som nestihol urobiť. Alebo skôr, čo som mu nestihol povedať. Vyprevadil som ho síce slovami, že ho ľúbim a budem tu na neho čakať, ale sotva som zostal sám, sa mi to zdalo málo. Opretý o stenu som sa proste zošmykol na zem a tam plakal ako posledný úbožiak. Pokúšal som sa veriť lekárom ktorí mi hovorili, že to bude v poriadku, ale bolo to priveľmi ťažké. Môj strach obyčajné slová nedokázali potlačiť. Nebol som ešte skrátka pripravený prísť o otca, tak ako mama nebola pripravená žiť bez svojho milovaného manžela.

***

„Mami?" Opatrne som pootvoril dvere, len aby som ju našiel posedávať na kraji postele, samozrejme v slzách. Prosil som Renu, aby bola s ňou a trocha ju upokojila, ale ako som si všimol, zjavne sa na ňu vykašľala. Alebo ju mama od seba odohnala. Ani tomu by som sa popravde nečudoval. „Môžem na chvíľu?"

„Poď miláčik..." Potichu som za sebou zavrel a následne sa posadil k nej na kraj postele. Bolo tu pomerne chladno, keď oheň v krbe nehorel. Celkovo tá atmosféra bola akási divná. Malá lampa dostatočne nestačila, aby to tu prežiarila a urobila útulným. Plamene v krbe tomu stále dodávali ten správny nádych.

„Neplač prosím, ocko je v poriadku. Vraj išlo všetko bez komplikácií." Nebolo od personálu pekné, keď ma len tak poslali preč, ale dnes už vraj za otcom ísť nemôžem. Áno, bral som, že toho bolo na neho veľa a bol unavený, ale chcel som ho vidieť aspoň na chvíľku. Upokojilo by ma to určite oveľa viac, ako len pár slov o tom, že zajtra okolo večera za ním môžem prísť. „Zajtra môžeme za ním zájsť, ak sa na to bude cítiť, dobre?" Opatrne som ju objal a vtisol jej pusu na líce, ale akoby to všetko urobilo len horším. Razom sa rozplakala ešte viac, až to doslova bolelo počúvať. Nechcel som, aby toľko trpela. Za poslednú dobu toho mala dosť aj ona. Najprv som to schytal ja, potom prišiel Carley a zničil nám domov a teraz prišla skoro o manžela. Ani som sa vlastne nečudoval, že bola taká nešťastná. Smola sa nám priveľmi lepila na päty.

„Tá Rena je naozaj milé dievča. Bola ochotná ma počúvať, až kým som ju neposlala preč," prehovorila mama po chvíľke, ešte stále v mojom objatí. A aj napriek všetkému, mi jej slová vyčarili úsmev. Takže som predsa mohol počítať s pomocou, aj keď ja som Rene nepomohol, keď to po mne chcela. „Dokonca aj Shawn, na ktorého si hovoril toľko zlého, bol na mňa vrcholne milý. Nechápem, prečo si od nich minule odišiel."

„V tej dobe to bolo veľmi komplikované."

„Mal by si im dať ešte jednu šancu." S menším úsmevom som jej pozrel do tváre, z ktorej som ale nevyčítal nič. Iba únavu. Smútok v nej nebol ani náhodou. Skôr taký ten otupený výraz od vyčerpania a beznádeje. Zjavne preto nechcela o otcovi hovoriť a tému odviedla iným smerom. Mala toho proste dosť.

„Nechceš si ľahnúť? Dnes sa už môžeš pokojne vyspať, aby si potom zajtra bola v poriadku, keď pôjdeme za ním. Určite sa ti poteší."

„Neviem, či ho chcem v takom stave vidieť, Grayson." Chápavo som prikývol, pričom mi ona odhrnula vlasy z čela a vtisla mi naň následne pusu. Mne samotnému sa dnes ťažko, veľmi ťažko išlo za otcom, tak čo ešte ona? „Dokedy musí zostať v nemocnici?"

„Neviem, to mi ešte nepovedali. Môžem sa zajtra opýtať lekára." Hoci by som aj ja bol rád, kedy otca pustia čím skôr, prišlo mi, že v nemocnici je vo väčšom bezpečí, ako tu. Máme síce ochranu od Shawna a jeho mužov, ale ani do nemocnice sa len tak niekto nedostane. Ak sa hneď dole na recepcii nepreukážete kartou, ktorú vám dajú hneď, ako s nikým prídete, nikam vás nepustia. A rovnako to funguje aj so vstupom na samotné oddelenie. Pre každý prípad som ale podstrčil doktorovi nejaké tie financie, aby k otcovi okrem mňa nikoho nepúšťal. Dokonca ani mamu, keby išla sama.

„Čo tvoje oko? Stále bolí?" Skleslo, ale prikývol som. Nebola to téma, ktorú by som chcel rozvádzať, lebo som sa s tým ešte nezmieril. Podarilo sa mi ho dnes otvoriť bez toho, aby som musel prežívať priveľkú bolesť, ale zostal som sklamaný. Presne ako tesne po zašití rany, ani dnes som nevidel skoro nič. Iba úplne rozmazané farebné machule. Zatiaľ čo ľavým okom som sa pozeral priamo na dvere, tým ľavým som nerozoznal poriadne ani tvar dverí. Proste len bielu stenu rušila akási šedá škvrna. To bolo všetko. Mame som to pre teraz ale nechcel hovoriť.

„Potrebuje čas, aby sa zahojilo," odvetil som napokon, s aspoň maličkým nadšením. Pri mame som sa ale už dlho nezdržal. Povedal som jej ešte pár milých slov a následne jej poprial dobrú noc. Nebolo ešte tak neskoro, ale ja som toho mal na dnes už dosť. Trocha som dúfal, že dostanem pár minút s Camilou aj dnes, ale to by som chcel zjavne priveľa. No po poriadne horúcej sprche sa mi zaspávalo oveľa lepšie, ako posledné večery. Na jednej strane som si bol istý, že je otec v poriadku a to isté platilo aj o mojej drahej Camile. Viac-menej teda.

***

Takto spokojný som nebol posledné týždne určite. Dokonca ešte ani v momente, kedy som prišiel domov a znova uvidel rodičov. Bol som vtedy rád, to určite áno, ale nemohlo sa to rovnať pohľadu, ktorý som mal teraz. Bál som sa, ako bude mama reagovať, alebo v akom bude otec stave, ale všetko prebehlo podľa toho najlepšieho možného scenára. Otec bol pri vedomí a dokonca nás privítal s úsmevom.

„Mrzí ma, že som bol včera taký pesimista, Grayson," povedal zrazu mojim smerom. Doteraz som sa snažil byť neviditeľný, aby sa s mamou mohli porozprávať, no jeho úsmev venovaný čisto mne, padol skutočne dobre. Vstal som zo stoličky v rohu, na ktorej som si posedával a posadil sa na posteľ k mame. „No nemôžeš mi mať za zlé, že..."

„Nemám ti nič za zlé," ubezpečil som ho. „Obaja sme sa báli a zjavne oprávnene. No som veľmi rád, že napokon som to bol ja, kto mal pravdu." Dnes bol na neho oveľa lepší pohľad. Vyzeral síce stále unavene a všetko to nemocničné vybavenie obraz skresľovalo, ale videl som mu v očiach, že sa má lepšie, ako dvadsaťštyri hodín dozadu. A o to predsa išlo. Aby bol v poriadku a všetko sa mohlo pomaličky začať vracať do starých koľají.

„Ďakujem, že si tu so mnou bol synak." S úsmevom som prikývol a objal mamu okolo pliec. Ešte keď sme odchádzali, nervozita sa dala z jej tváre doslova čítať, ale ako náhle sa privítali s otcom, bolo dobre. Dali si pusu, povedali si pár milých slov, čo úplne stačilo aj mne, aby som sa konečne ohľadne všetkého upokojil. „Personál sám o sebe je nanič, aby som pravdu povedal."

„Takže zdieľame rovnaký názor." Tiež som z nich počas môjho pobytu nebol nadšený. Chovali sa ku mne, akoby som sa nechal postreliť schválne, len aby som im prirábal prácu. Ako som hovoril. Keď ste nepatrili k prominentnej rodine a nedali ste každému z personálu nejakú finančnú čiastku, štekali tu po vás, ako hladné psy.

„Tak to aby som si ťa čím skôr zobrala domov," povedala mama s vrelým úsmevom, pričom dala pusu na čelo najskôr otcovi a potom mne. Niečo dobré z celej tejto situácie zjavne vzišlo. Hoci som skoro prišiel o otca, táto chvíľa stála za to. V ťažkých chvíľach som pocítil skutočnú lásku mojej rodiny, ktorú som aj ja sám miloval najviac na svete. Rodiny, ktorá prijme veľmi rada aj Camilu. Určite.