„Nespíš?" opýtal sa niekto potichu od dverí. Podľa hlasu mi bolo hneď jasné, že ide o otca a preto som mu aj kývol rukou, aby pokojne vošiel. Spať...akoby som mohol spať, keď sa stalo niečo podobné? Ako som nad tým trocha viac popremýšľal, úplne ma celá vec odrovnala. To, ako k nám prišiel, ostreľovači na strechách, posily ktoré sa schovávali v uliciach...on naozaj prišiel pre to, aby mňa aj rodičov zabil. Neviem síce prečo, ale naša smrť bola dôvod, ktorý ho dohnal až pred naše dvere.

„Ako je mame?"

„Je v poriadku." Možno som sa o ňu zbytočne bál až natoľko, ale predsa...bola to moja mama. Som ich jediné dieťa a preto je moja nepísaná povinnosť, aby som sa o nich bál. „No určite budeš so mnou súhlasiť, že to bolo veľmi tesné."

„Prečo to urobil? Čo chcel našou smrťou dokázať?"

„On nevie, že Evie, nie je Camila. Musel si myslieť, že ju takto vyláka." Pokýval som hlavou a hoci sa mi bolesť z oka rozlievala do celej hlavy, posadil som sa. Dokonca ani Drexel si netrúfal povedať, či na to oko ešte niekedy budem vidieť. No aby som pravdu povedal, ja sám som v to moc neveril. Keď mi celú ranu prečistil a pokúsil sa ním zažmurkať, nevidel som nič iné, ako rozmazané farebné machule. A veľmi silno pochybujem, že sa to zlepší len tak.

„Načo chce Camilu? K čomu to úbohé dievča dopekla potrebuje?" Možno vie, čo je Camila zač, ale čo s tým? Načo je človeku ako on klon? „Netrpela jeho skutkami už dosť?"

„Na to ti ja odpoveď dať neviem, synak." Bolelo vlastne pozerať sa do jeho tváre. Neviem, či za to mohla len únava, ale nevyzeral v poriadku. Bol doslova bledý ako stena a celkovo akýsi zmätený.

„Si v poriadku? Nevyzeráš dobre."

„Som len unavený." Povedal to presvedčivo, no...poznal som otca dosť na to, aby som rozoznal kedy klame. A práve teraz mi neprišlo, žeby, mi hovoril na sto percent pravdu. „Akurát mám akosi ľavú ruku celú stŕpnutú bolesťou. Zjavne som tomu darebákovi vrazil až moc silno. Alebo som sa len pozabudol ohľadne môjho veku." Jeho smiech akosi atmosféru uvoľnil, no aj tak som si ho zostal pozorne prezerať v žiare ohňa z krbu.

„Slušne si sa do neho pustil, to sa musí nechať. Nečakal som, že sa stále tak dobre biješ."

„Neviem ako to bolo za tvojej služby, ale keď som začínal ja, bitky boli na dennom poriadku. Stále sa našiel niekto...niekto, kto potreboval uzemniť." Ešteže ja som teda nemal podobné začiatky. Nikdy som nepatril medzi bitkárov, horko-ťažko som sa dokázal v takej situácii ubrániť, aj keď bolo treba. Nieto, aby so ich ešte schválne vyhľadával, alebo neviem čo.

„Mal by si si ísť oddýchnuť. Nemôžeme vedieť, čo prinesie zajtrajšok."

„To bohužiaľ nie." Nečakal som, žeby sa ku mne sklonil a objal ma, ale...padlo to po dnešku dobre. Aspoň ma o trocha viac uistil, že je všetko viac-menej v poriadku. Aj on, aj mama sú nažive a na tom záleží najviac. „Ľúbim ťa, synak. Nech už sa stalo čokoľvek, s maminkou sme na teba boli vždy hrdí. Vyrástol z teba naozaj poctivý a dobrý mladý muž."

„Jedine s vašou zásluhou." Pokúsil som sa o úsmev, aby som tým zmiernil napätie všade naokolo, ale nič to nepomohlo. Sotva otec odišiel a ja som si zas ľahol, prepadla ma beznádej. Došlo mi, že už zjavne ani nemáme domov. Ostreľovači to tam určite všetko zničili, len aby sme sa nemali kam vrátiť. Zo všetkého najviac ma pritom hnevala zjavne práve fotka, ktorá tam zostala.

Doteraz som mal aspoň tú, mohol som sa na ňu každý večer pred spaním pozrieť a potom zavrieť oči s pocitom, že možno práve zajtra príde ten deň, kedy sa Camila vráti. No teraz som na podobné myšlienky nemal dôvod. Cítil som sa od nej na míle ďaleko, pričom sa medzi nami otvorila tak hlboká priepasť, ktorú sa nám možno už nikdy nepodarí prekonať. A to ma zabíjalo. Lebo...nechcel som sa jej vzdať, ani napriek všetkému, čo som zistil a čo som si uvedomil od jej odchodu. Klamala mi, to áno, ale...moje srdce to proste odmietalo pochopiť. Veril som, že na to mala svoj dôvod. Predsa sa so mnou nezblížila a nehovorila mi, že ma ľúbi len preto, aby mi potom podkopla nohy.

Dúfal som, že noc bude pokojná a konečne sa poriadne vyspím, no veľmi som sa mýlil. Sotva som zaspal, ma začali mátať sny takých rozmerov, až sa mi chcelo kričať. Verte mi, že spojenie počasia ktoré zúrilo nad našimi hlavami, Carleyho a Evie neboli nič moc. Hlavne nie, keď sa neskôr objavila ešte aj Camila, ktorej som nemal čo povedať. Stála len kúsok odo mňa, držala ma za ruku, ale ja som jej nedokázal povedať ani slovo. A pritom som toho mal na srdci tak strašne veľa. Iba som tam stál a pozeral sa do jej láskyplných očí, až kým neprišiel Carley a nepodrezal mi ju priamo pred očami. Hoci to bol len sen, cítil som jej teplú krv na svojej koži, ktorá sa veľmi rýchlo zmiešala s krvou toho tyrana. Škoda, že len vo sne, ale podarilo sa mi ho zabiť, hoci to prvotne stálo Camilu život. Prvotne, lebo...lebo sotva Carley padol, si ona poutierala krv z krku a akoby sa nikdy ani nebolo nič stalo a proste vstala zo zeme. Bolo to, ako nejaká hlúpa hra, v ktorej má postava neviem koľko životov. No realita bola o toľko iná. Ak by som ho nechal zájsť tak ďaleko, Camilu by mi už jeho smrť nevrátila. Bolo by to len moje zbožné prianie.

Preto som bol vlastne veľmi vďačný za ráno, ktoré prišlo pomerne skoro. V posteli som dlho nevydržal, tak som radšej riskol sprchu. No pohľad do zrkadla mnou naozaj zamával. Čakal som, že bude rana vyzerať zle, ale nie až tak zle. Rez bol dlhý, Drexel potreboval veľa stehov aby to nejako držalo pokope, ale...zvyšky zaschnutej krvi to robili zjavne všetko horšie. Rana bola po celej dĺžke nepekne začervenaná a to som si neskúsil ani hádať, ako bude pri kontakte s vodou štípať. No riskol som to a pustil na seba vodu tak horúcu, až sa celá kúpeľňa spolu so zrkadlom zaparili. No na moje ubolené svaly a hlavne stuhnutý krk to bolo hotové vykúpenie, takže som sa nikam neponáhľal. Hlavu som držal sklonenú, aby mi na ranu moc vody netieklo a tým pádom sa to dalo v pohode vydržať. Radšej som zniesol trocha extra bolesti, ale vychutnal si pritom chvíle, kedy som okrem teplých kvapiek vody nevnímal skoro nič iné. Razom neexistovalo nič, čo som dovtedy riešil a to bolo sakramentsky uspokojujúce.

Keď som sa však následne poobliekal a vyšiel von, ovanula ma taká zima, že som hneď opäť zatúžil po sprche. No musel som zájsť za Shawnom, aby sme sa porozprávali. Bol som mu dlžný poďakovanie. Nemusel sa včera zachovať tak, ako sa zachoval. Pokojne mohol mňa a rodičov poslať dopekla, ale neurobil to. Skôr ešte riskoval život vlastných mužov, keď sa postavil Carleymu. A na moje šťastie, som ho ani nemusel dlho hľadať. Našiel som ho dole, ako sa rozpráva s mojim otcom. Preto som si to aj bez váhania namieril k nim, hoci som ich zjavne vyrušil pri niečom dôležitom. Sotva ma totiž zaregistrovali, obaja stíchli.

„Dobré ráno," povedal Shawn pomerne nenútene, načo som ja len s menším úsmevom prikývol a oprel sa o zábradlie. „Nevyzeráš moc oddýchnuto."

„Veľa som nespal," priznal som a prehrabol si stále vlhké vlasy. Moje oči sa zjavne automaticky upriamili na otca, takže som neprehliadol, že je na tom rovnako. Vyzeral hádam ešte horšie, ako včera večer, pokiaľ to išlo. Naozaj som ho nechápal, prečo si nevezme proste deň voľna od všetkého. A hlavne po udalostiach, ako sa stali včera. Teraz by mal ležať v posteli a nie sa tu vybavovať o neviem čom.

„Pozri, nečakám od teba ospravedlnenie, nič podobné nepotrebujem, ale..."

„Ale?" opýtal som sa napäto, očakávajúc jeho odpoveď.

„Nemysli si, že si tu budeš robiť, čo sa ti zachce. Ja som vodca a ak tu chceš zostať, budeš sa mi musieť v určitých situáciách podriadiť. Či sa ti to páči, alebo nie." Ubehli len nejaké tri týždne od doby, čo som ich tu nechal, ale prišlo mi, akoby tu oproti mne stál niekto úplne iný. Nebol to ten Shawn, ktorý v naše prvé dni, chcel všetko riešiť násilím a rozhodne to nebol Shawn, ktorý chcel v noci podrezať Camilu. Nejakým zázrakom sa mu zjavne veci v hlase utriasli dosť na to, aby sa začal chovať normálne. A ako vodca, za ktorého sa považoval. „No to neznamená, že budem nejako výrazne obmedzovať tvoju slobodu. Akurát prosím o to, aby si nevyrábal zbytočné problémy, ako naposledy."

„Aj ty sám si k tomu prispel, to nemôžeš poprieť."

„Nie, ani sa o to nesnažím." S ľahkosťou sa pravou rukou oprel o zábradlie a naklonil hlavu na bok. Spod vlasov mu tak vykukla jazva, ktorá sa mu tiahla od ľavého ucha, cez sánku až dole ku krku. Už minule som sa pýtal sám seba, ako k nej asi prišiel, ale zjavne som po odpovedi natoľko ani netúžil. „Všetci sme k tomu svojim spôsobom prispeli. Ty, ja, aj Camila."

„Nerozoberajme to radšej, nemám na hádky náladu." Jeden z nás musel nechať tú tému tak, čiže som ustúpil ako prvý a zišiel úplne dole k nim. Všimol som si Renu, ako sa neďaleko nás rozpráva s nejakým mužom, no zjavne si ma nevšimla. Čo bolo dobre, lebo...ťažký rozhovor ma bude čakať ešte aj s ňou, sama to predsa včera povedala. No ako myslí. Rozhodne sa budeme mať o čom baviť. „No rád by som sa ti poďakoval za včerajšok. Vážim si tvojej pomoci, voči mojej rodine. Nemusel si riskovať životy svojich ľudí, ale urobil si to."

„Možno ak by s vami neboli Rena a Evan premýšľal by som dlhšie, ale...ja sa na teba nehnevám a preto nebol dôvod, aby som nechal toho chlapa na vás útočiť. Nech už to bol ktokoľvek a chcel hocičo."

„Šťastie, že ho nepoznáš." Otec mlčky prikývol, načo ma pobúchal po chrbte. Chcel som mu povedať, aby si šiel ešte ľahnúť, ale aj tak by ma nepočúvol. Skôr by ešte hovoril, že aj ja by som sa mal riadiť svojimi slova. Akože áno, zišlo by sa, ale keby mám len tak nečinne vylihovať,  asi by som sa zbláznil.

„Mama s tebou bude chcieť neskôr hovoriť Grayson, tak si na ňu prosím urob pár minút."

„Jasné, spoľahni sa," odvetil som mu a zostal hľadieť na neho, kým ešte niečo potichu povedal Shawnovi a potom nás tam nechal. Prišlo mi zvláštne sa na všetko naokolo pozerať iba jedným okom, ale to druhé som nevládal otvoriť. Rana priveľmi bolela, akoby mi ešte aj teraz niekto do kože rezal hrotom dýky.

No aj napriek podobným pocitom, ktoré neboli práve príjemné to, čo sa stalo v priebehu nasledujúcich sekúnd, bolo ako zo zlého sna. Mlčky sme obaja so Shawnom hľadela na môjho otca, ako prvotne len zastal už skoro na vrchole schodiska, ale následne klesol na kolená, div nespadol z nôh a neskotúľal sa dole. Shawn sa k nemu okamžite vrhol, schody bral po dvoch, aby ušetril zjavne veľmi vzácne sekundy. Mne šok v prvej chvíli zabránil sa vôbec pohnúť, ale keď som sa spamätal, automaticky som zakričal na Drexela.

„Otec..." Ani vlastne neviem, čo mi prebehlo hlavou, keď som si k nemu kľakol. Strach v jeho očiach, pričom sotva lapal po dychu a pravou rukou sa držal za srdce bol neopísateľný. Akoby si bol naozaj istý, že práve teraz prišiel jeho koniec.