„Nemala by si postávať vo dverách mami. Prechladneš," povedal som potichu, zapretý o rám dverí. Zvonka nepríjemne fúkalo, ale nechcel som nechať otca bez dozoru. Hlavne nie, ak nám pri dverách zas zazvonil Carley. Nechápal som, načo mohol prísť, ale neveštilo to nič dobré.

„Myslíš si, že tu nechám otca len tak, hlavne ak zas prišiel ten tyran?"

„Od toho som tu predsa ja." Dúfal som, že bude všetko v poriadku, lebo som naozaj nemal náladu na hádky, ani nič podobné. Na vrchu skrinky za mnou bol položený síce kuchynský nôž, ale pri strelných zbraniach som veľmi pochyboval, žeby sa nejako uplatnil. No bolo to lepšie ako nič. Pri spôsobe, akým na mňa Carley pozeral, sa zišla hocijaká zbraň. „Nechcem, aby si tu bola, ak by k niečomu došlo."

„Miláčik, prosím nepodceňuj ma. Viem sa o seba postarať." Ona to tak možno brala, ale v mojich očiach to bola predsa len krehká žena, ktorú som mal chrániť ja. Jej dospelý syn, pre ktorého sa toľko v živote nadrela. A hoci som už bol unavený z týchto doťahovačiek, nedovolil by som tomu tyranovi, aby mojim rodičom ublížil. Stačí to všetko, čo urobil Camile.

Za posledný týždeň, odkedy som sa videl s každým, mi toho hlavou prebehlo veľmi veľa. Premýšľal som nad jej skutočnými dôvodmi odchodu, či nad tým, ako mi klamala, ale nemal som žiadny záver. Alebo aspoň nie taký, ktorý by mi nezlomil srdce. Skrátka už som bol v tejto kauze s nervami na konci. Nemal som ani poňatia, čo robiť. V jednej chvíli som už bol zbalený a pripravený ísť ju hľadať, ale potom som si proste sadol na kraj postele a dlhé hodiny zaa len premýšľal. Keby skutočne odídem, išiel by som proti jej zámeru. Chcela, aby som zostal tu, tak som sa toho držal.

Pomaličky som začal presviedčať sám seba, že sa zjavne niky nedočkám toho, čo som tak veľmi chcel. Nám dvom asi nebolo súdené, aby sme spolu prežili pokojný život, niekde ďaleko od problémov tejto komunity. Na ňu čakala práca a to som ja musel akceptovať. Nevedel som si ale predstaviť, žeby som žil celý život len v tieni jej pokusov. Lebo tak ako doteraz, práce bude pre ňu stále na prvom mieste. A taký život som ja rozhodne nechcel. Áno, stále som bol do nej zamilovaný, ale pomaly som už začínal chápať, že to bola len jedna veľká ilúzia. Boli sme zúfalí a osamelí, čo nás zjavne zviedlo dokopy. Nie nejaké normálne, logické dôvody. Ale zúfalstvo a strach zo samoty.

„Grayson..." oslovil ma zrazu otec a kývol hlavou, aby som podišiel k nim. Mamu som samú nechcel nechávať, hlavne ak ozbrojená stáž postávala len kúsok od dverí, ale nemal som na výber. Ruky som zaťal v päsť a vyšiel von do nečasu, iba v jednom tričku. Ľadový vietor mi v momente ovanul holé ruky, pričom ma mráz zaštípal na lícach.

„Akoto, že si späť? Tvoj otec minule tak nadšene hovoril, že máš novú prácu v nejakej inej komunite."

„Mám pár dní dovolenku, tak som sa vrátil pozrieť rodičov," odpovedal som pokojne, pričom sa mi Carley díval výhradne do očí. Zjavne ma chcel prichytiť pri klamstve. No to sa mu nepodarilo. „Pozajtra znova odchádzam."

„A berieš so sebou aj Camilu?" nadhodil so smiechom a založil si ruky na hrudi. V hrubom čiernom kabáte vyzeral smiešne, pričom som sa divil, že sa mu na holej hlave nezačali tvoriť kryštáliky od mrazu. „Nemysli si, že mi unikne niečo z diania za stenami PHPV. Dostal som správy, že vás videli minulý týždeň, ako sa motáte okolo jej starého domu. Čo také mi k tomu povieš Grayson?" Z jeho úst znelo moje meno neskutočne odporne, až som sa tak radšej ani nechcel volať.

Musel som ale premýšľať. Nemohol by som tvrdiť, že Camila je mŕtva. Ak nás videli, výhodu mal pevne v rukách. To, že išlo o Evie a nie o Camilu bola len vedľajšia vec. Keby o nej vie, bolo by to zjavne len horšie. Síce...možno o nej vie. Určite niekedy Camilu prinútil, aby mu povedala niečo o projektoch, na ktorých pracovala. Alebo si to rovno zistil zo záznamov v ich počítači. Nečudoval by som sa popravde ani tomu.

„Nemám ten pocit, žeby som to musel nejako vysvetľovať."

„Ideš proti zákonom Black. Pomáhaš extrémne nebezpečnému utečencovi. Za tento čin by ťa mohli pokojne odsúdiť."

„Neprávom, ako ju?" podpichol som ho, pričom mi ale zuby dobre, že nedrkotali od zimy. Kútikom oka som pritom hľadel na otca, ktorý ale zdieľal moju nervozitu. Všimol som si, ako neustále kontroloval tých dvoch, čo stáli blízko pri dverách a tým pádom blízko pri mame.

„Mal som vás zjavne oboch zabiť, keď som mal na to šancu. Aspoň by ste mi teraz nerobili problémy."

„Nechajte ju proste na pokoji a žiadne problémy nebudú, verte mi." To, že je zjavne hlavným terčom po ktorom Camila pôjde, bola už druhá vec. „A rovnako dajte pokoj aj nám. Moja rodina s tým nič nemá. Warnerová je zodpovedná sama za seba." Snažil som sa znieť presvedčivo, ale išlo to ťažšie, ako som si prvotne myslel. Hľadel na mňa príšerne podozrievavo, analyzoval každé jedno moje slovo a zjavne iba vyčkával na čo i len maličké váhanie.

„Mal by si si dávať pozor na jazyk, lebo sa vďaka nemu ešte dostaneš do veľmi nepríjemnej situácie."

„Odíďte!" prikázal som mu a otočil sa na odchod. Mohla za to z jednej časti aj pomaly absolútne neznesiteľná zima, ale hlavne hnev. Ak by som sa s ním ďalej vybavoval, neudržal by som sa. Bez váhania by som sa na neho vrhol a mlátil ho dovtedy, kým by neskapal priamo na chodníku.

Kráčal som smerom k domu a veľmi dúfal, že ma nechajú prejsť. Obe gorily po mne vražedne zazerali, pričom pevne zvierali brokovnice v rukách. Rýchlo som kládol nohu za nohou, bol som už skoro pri dverách, keď ma jeden z nich zozadu schytil za golier na tričku a zhodil na zem. Pravý lakeť som si oškrel až do krvi, čo nepríjemne zaštípalo, ale bolesť zanikla v zvuku streľby, ktorá sa spustila. Nevedel som, komu v tej rýchlosti pomôcť, či mame alebo otcovi, no...to, žeby sa dokonca na streche mali objaviť ostreľovači, to som nečakal. On sem zjavne hneď od začiatku išiel s tým, aby nás pozabíjal.

Začul som otca, ako na mňa zakričal, no nepozrel som na neho. Namiesto toho som zložil k zemi gorilu po mojej pravici a len, čo sa mi zbraň ocitla v rukách, som začal strieľať aj ja. Vysoký čiernovlasý chlap dostal guľku priamo do hlavy, čo ma mohlo uistiť, že už nevstane a nebude robiť problémy. Namieril som to na Carleyho, no...do neho sa už pustil otec, ktorý ho nejakým zázrakom dostal na zem a v pästnom súboji nad ním jednoznačne víťazil. Na mne teda zostalo, aby som sa dostal k mame. Už-už som sa otáčal smerom k domu, kde bola mama, keď sa pri mne ani sám neviem odkiaľ zjavil jeden z ostreľovačov a dýkou sa mi zahnal po tvári. Prvému útoku som sa úspešne vyhol, ale ten druhý mu vyšiel presne podľa plánu. Čepeľ dýky presekla vzduch zhora, smerom na dol a mne zanechala otvorenú ranu začínajúcu iba kúsok nad obočím a končiacu niekde v strede líca.

„Grayson!" Mamin hlas ku mne doľahol aj napriek bolesti, ktorá ma v momente zaliala, ale nemohol som jej ísť na pomoc. Hlavne nie s jedným okom, pričom to druhé mi úplne zaliala rubínovo červená krv. Prisahám, že ešte ani moment, kedy ma v PHPV postrelili, nebolel takto veľmi.

Nejako sa mi ale podarilo zostať na nohách a hoci som chlapa ktorý ma napadol nezložil, urobil to niekto iný. Stále sa hromadiacu krv som si už pomaly ani nestíhal utierať, pričom ku mne niekto podišiel zozadu a jednou rukou ma objal okolo pása. No osoba, ktorú som zdravým okom uvidel, mi doslova vyrazila dych. Rena bola tá posledná, koho by som tu čakal. A dokonca aj Evan, ktorý zabil môjho útočníka.

„Pomôž môjmu otcovi!" zakričal som mu, ale mávol nad tým rukou. Opretý o Renu som nejako prešiel až ku dverám, kde sa mi ale podlomili kolená a plne mi došlo, čo sa stalo. Pochopil som celú situáciu a bolesť sa dostavila v ešte väčšej miere. Až som musel skoro až kričať.

„Máme sa ako dostať von? Idú sem posily," povedala Rena naliehavo mojej mame, ktorá sa zdala vyplašená na smrť, ale inak jej zjavne nič nebolo. Horšie ale bolo, že som nikde naokolo zrazu nevidel otca. „Odrezali nám cestu, preto sme sa museli s Evanom vrátiť."

„Tadiaľto..." odvetila mama, pričom mi podala akýsi menší uterák. Chcel som ho na ranu pritlačiť čo najsilnejšie, ale sotva sa mi látka dotkla kože, som skríkol od bolesti. A hoci bola situácia vážna a ak sme nechceli všetci skončiť mŕtvi, museli sme ísť, ale...ja som sa ešte aj tak chcel vrátiť do izby pre jednu jedinú vec. Pre fotku, ktorú som vtedy zobral od Camily. Pre tú, na ktorej bola aj s bratom a hoci na nej bola mladšia, rád som sa na ňu pozeral. Veľmi rád, lebo pri pohľade do jej tváre, som videl presne to dievča, ktoré som ľúbil aj napriek všetkému.

Skôr ale než by som sa nazdal, ma Rena zaviedla dole schodmi do suterénu, odkiaľ padacie dvere viedli až dole do kanalizácie. Kľúč sme mali stále schovaný v kuchyni v nádobke s cukrom. Mala falošné dno, o ktorom sme ale vedeli len my traja. Naokolo nás bola skoro úplná tma, pričom zvuky streľby zvonka boli stále to jediné, čo sa dalo počuť. Nechápal som, odkiaľ majú toľko nábojov. A hlavne som nechápal, prečo sa to stalo. Prečo prišiel Carley s tým, že nás chce pozabíjať? Iba kvôli tomu, že ma zahliadol s Evie si povedal, že ja aj celá moja rodina sme pre neho neviem aká veľká hrozba?

„Musíme sa predsa vrátiť pre otca!" sykol som Rene pripravený sa jej vytrhnúť a ísť mu pomôcť, no on sa skoro v rovnakom momente objavil na vrchole schodiska aj s baterkou v ruke a zabuchol za sebou padacie dvere. Zámok sme na nich nikdy nemali, no teraz stačilo, keď na jeho miesto zasekol kuchynský nôž, ktorý bol predtým položený na skrinke. Nevyzeralo to, žeby sa zranil, ale ruky mal doslova zmáčané krvou. Modlil som sa...doslova som sa modlil, aby mi po tom všetkom povedal, že toho tyrana umlátil na smrť.

„Choď, potom si pohovoríme," pokynul mi a hlavou kývol smerom na našu únikovú cestu. Pri pozeraní na neho a jeho hrôzou skrivenú tvár som si ani neuvedomil, kedy mama a Evan zliezli dole do kanalizácie. Renu som poslal napred, ale keď som mal ísť ja, zaváhal som. Veľmi ma lákalo ísť po fotku, oveľa viac akoby ste si možno mysleli. No nebol nato čas, to som musel uznať. A navyše v tej chvíli iba s jedným použiteľným okom by som sa asi nemal motať medzi tonou striel. Nad našimi hlavami bol počuť stále hlasnejší dupot, takže nás čas naozaj tlačil. Nebude trvať dlho a nájdu nás.

Zakrvavený uterák som si teda zastrčil do vrecka nohavíc a hoci mi ľavú časť tváre opäť zaliala krv, pustil som sa do šplhu. Ruky som mal mokré a lepkavé od krvi, no dostal som sa dole zjavne v rekordnom čase. Otec šiel posledný a dvere za nami zamkol, čo by nám malo nahrať pár minút k dobru. Aspoň som v to teda dúfal, lebo na beh som si už netrúfal. Neutíchajúca bolesť a strata krvi narobili svoje a ja som mal čo robiť, aby som sa vôbec udržal sám na nohách. Ten prvotný adrenalín ktorý mi pomohol zvládnuť situáciu už vyprchal, čo nebol ten najlepší pocit.

„Čo sa tam prosím ťa stalo? Načo prišiel?" opýtal sa ma Evan, no keď som neodpovedal, obrátil sa na otca. Ja som sa zmätene pozrel naokolo seba, ale poviem vám, že vidieť všetko iba jedným okom bolo príšerné. A hlavne z dôvodu, že som nemal ani poňatia, čo mám s tým druhým. Keď som sa ho pokúsil otvoriť, do hrdla sa mi dral krik, takže som si na ranu znova len pritisol uterák, čo ale nebola neviem aká výhra. Nešlo o ranu, ktorá by sa dokázala zahojiť len tak sama od seba.

„Zjavne sa už v PHPV nudil," odpovedal napokon otec, prezerajúc si najprv mňa, potom mamu. Chvalabohu, že radšej ublížili mne, ako jej. „Kam teraz? Nemôžeme tu len tak postávať."

„No...hoci sa váš syn tak veľmi chcel držať preč od Shawna, je to zjavne jediné miesto, kde budeme všetci relatívne v bezpečí. Carley ma určite na ulici zahliadol, takže po nás pôjde." Jasné, aj som zabudol, že Evan je v rovnakej pozícii, ako Camila. Tiež sa skrýval pred človekom, ktorý mu roky ničil život a väznil ho.

„Drexel sa ti určite poteší," povedala Rena, ktorá bola na prekvapenie ešte stále po mojom boku, pričom z druhej strany pri mne kráčala mama, držiac otca za ruku. Evana sme nechali, aby nás viedol. „Niektorý deň sme sa o tebe akurát rozprávali."

„Určite si o mne nehovorila v dobrom svetle." Netušil som, čo sa v jej živote mohlo diať počas mojej neprítomnosti, ale úprimne ma to ani nezaujímalo. Ani táto ich pomoc ma nedonúti, aby som zmenil pohľad na to, čo chcela.

„O tom si pohovoríme potom, keď budeš v lepšej kondícii." Bol by som nad jej tónom prevrátil očami, ale zdržal som sa. Zbytočnú bolesť som už riskovať nechcel. Aj tak som mal po dobrých pätnástich minútach chôdze problém pokračovať. Sily ma opúšťali oveľa rýchlejšie, akoby bolo dobré. Cesta bola ešte zjavne dlhá a nemohli sme si byť istí, či na nás nevyskočia spoza niektorého rohu.

„Zabil si ho?" opýtal som sa napokon otca. Keď ale odpoveď neprichádzala, pozrel som na neho. Nepáčil sa mi jeho výraz tváre, ani to aký bledý vlastne bol, no...nenašiel som u neho stopu po strelnom zranení, alebo niečo. „Otec, zabil si ho?"

„Mal som to urobiť. Týmto...týmto sme si podpísali rozsudok smrti," prehovoril napokon potichu. Pravú ruku, na ktorej mal hánky asi najškaredšie si tisol k hrudi, takže ho určite bolela. No bolesť nebola emócia, ktorá jeho tvári vládla. Bol to strach. Tak nefalšovaný strach, až sa mne samému nepríjemne rozbúchalo srdce. Mal totiž pravdu. Ak ho nezabil, ten muž po nás pôjde, kým nás nedostane.

Chcel som povedať niečo, aby som ho ubezpečil, že budeme v poriadku, ale boli by to len prázdne slová. A preto som zostal ticho a proste kráčal. Šetril som si sily, aby som vládal dôjsť do cieľa, ktorý ale bol ako na druhom konci sveta. Museli sme ísť veľmi dlho, lebo kým sme sa konečne ocitli na známej pôde, sotva som niečo naokolo vnímal jasne. Evan ma už musel podopierať, aby som vôbec šiel, pričom Rena bola zrazu tá, ktorá nás viedla. V jednej chvíli sme sa museli krčiť za rohom, lebo sme začuli hlasy, pomerne blízko pri nás. Keď sme tam čupeli pri stene, mal som každou chvíľou pocit, že proste padnem na zem a zomriem, ale potom som dokázal vstať a pokračovať.

„Zožeňte Drexela!" zakričala Rena na muža, ktorý nás uvidel ako prvých. Dúfal som, že sa Shawnovi vyhnem, ale nemal som samozrejme to šťastie. Skôr, než by som sa nazdal bol pri Rene, s ktorou sa zvítali naozaj vrelým bozkom. Zaskočilo ma to, ale v istom smere som musel uznať, že boli rozkošní. Zjavne...zjavne sa im za uplynulé týždne podarilo prekonať tú priepasť medzi sebou.

„Grayson!" ozvena môjho mena sa rozniesla po celom kanáli, až mne samému nahnala zimomriavky. Nečakal som, že keď sa otočím, uvidím Carleyho aj s celou jeho bandou ozbrojených goríl postávať tesne za nami. Šťastie, že nás doteraz nedobehli. Teraz som si už mohol byť istý, že nám má kto pomôcť. „Ty a tvoj otec...predstúpte, nech to dokončíme! A rovno sa k vám môže pridať aj Evan!"

„Do toho!" zakričal mu späť Evan, ktorý sa ale k činu nedostal. Nie, keď Shawn zapískal na svojich chlapov, ktorý sa v momente postavili aj so zbraňami medzi naše dve skupiny. Jeden z nich mu priniesol tú jeho milovanú kovovú tyč, s ktorou sa postavil na ich čelo, ako správny vodca. Vodca, za ktorého som ho ja nikdy nemal.

„Neviem kto ste, ale ak chcete ublížiť im, najprv sa musíte dostať cez nás," prehovoril neohrozeným hlasom. Nečakane, ale Rena so zbraňou v ruke zastala vedľa neho, pripravená bojovať po jeho boku. Bol to krásny, ale strašný pohľad zároveň. A hlavne z dôvodu, že chceli svoje životy riskovať pre mňa a moju rodinu. „Mali by ste ísť."

„Aj ty máš moc odvahy chlapče?" opýtal sa ho Carley posmešne, pričom ale cúvol o niečo dozadu, aby ho niekoľko goríl v prípade núdze krylo. Jasné, že sa priveľmi bál o svoj život. Už takto sotva stál na nohách, pričom mu celú tvár máčala krv, ktorá uzrela svetlo sveta vďaka môjmu otcovi. Na niektorých miestach už stihla zaschnúť, takže som ani nerozoznal, kde má nejakú ranu. Celkovo som ale na neho a jeho skupinu videl zle. Ľavé oko som mal samozrejme nepoužiteľné, no a to pravé mi nestačilo.

„Nájdem Warnerovú, nech už sa skryla kdekoľvek, počuješ Grayson? Nájdem ju a zaživa zvlečiem z kože!"

„Aby to neurobila ona prvá," zamrmlal som, čo ale určite nepočul. A ak áno, o to lepšie. Musel sa ale zľaknúť, lebo cúval vzad stále rýchlejšie, až sa mi napokon úplne stratil z dohľadu a zástup goríl sa za nám uzatvoril. Zostal tak plne chránený, keď Shawn pískol, čo bol povel na streľbu. Súperi nestihli reagovať a preto skoro všetci padli. Aj napriek nabitým zbraniam nestlačili spúšť dosť rýchlo, čo ich stálo život. Pár sa ich rozutekalo, zjavne nasledujúc ich zbabelého vodcu, ale minimálne desať, ich zostalo mŕtvych ležať iba kúsok od nás. Bol to odporný pohľad, ale oveľa odpornejšie bolo vedomie, že Carley zas utiekol. Konečne ho mala dobehnúť smrť, ktorú by si bez debaty zaslúžil, ale jemu sa podarilo oklamať ešte aj tú. Bodaj by také šťastie mali aj viacerí.