„Kam sa to akože chystáš?" opýtal sa Shawn, načo som ja ale nereagoval. Skôr som sa sústredil na kontrolu nábojov v oboch zbraniach. K nim som mal pre prípad núdze aj dve dýky, takže...bol som vybavený, ako sa len dalo. Hlavne, ak som chcel zostať nenápadný a verte mi, chcel som. Nemal som za potrebu byť odhalený skôr, ako sa dostanem dosť blízko k Shayovi. „Evan..."

„Dobre vieš, kam idem, tak načo sa pýtaš?"

„Lebo možno verím v to, že nie si tak hlúpy, aby si natoľko riskoval." Možno som bol hlúpy, ale čo som mal robiť? Už týždeň mi nedalo spávať, že za smrť mojej sestry môže práve on. Nedokázal som si to pripustiť bez pocitu, že chcem toho chlapa rozpárať zaživa a potom ho ešte streliť do hlavy. Zaslúži si toľko bolesti, koľko len znesie. „Ak už máš chuť ohrozovať svoj život, choď radšej za Camilou. Možno by bolo lepšie, ak by si bol mimo scény."

„Načo by som šiel za ňou?" Konečne som sa za ním otočil, ale nečakal som, žeby mal na tvári tak ustarostený výraz. Možno naozaj pomohlo, keď som sa tak veľmi snažil mu robiť spoločnosť. Akoby pochopil, že mi skutočne nie je ukradnutý. Lebo tak to bolo. Možno nevie kto som, ale ja by som pre neho stále bez mihnutia oka obetoval svoj život.

„Aby si jej pomohol. Veríš, že dostane brata z väzenia sama?"

„Nemám jej brata práve dvakrát v láske a preto nevidím dôvod, aby som mu pomáhal na slobodu. Mladý pán Warner si myslí o sebe až priveľa a takých snobov ja nemusím." Na neho som sa netešil ani náhodou. Vlastne...ak sa bude dať, zjavne sa mu budem oblúkom vyhýbať. „Zostáva mi len dúfať, že sa Camila v snahe oslobodiť ho nezabije." Bál som sa o ňu, samozrejme, že som sa bál, ale nemohol som ísť za ňou. Musel som jej veriť. Ak sa rozhodla ísť sama, určite na to mala dobré dôvody. Ak by nie, poprosila by o pomoc. V tom som si bol istý.

„Tak ak nechceš ísť pomôcť jej, nepôjdeš nikam. A rozhodne nie za Shayom. Ešte ani rameno nemáš v poriadku." To bol iba detail. Pravda, že rana ma stále bolela, ale pri pohľade na smrť toho bastarda by som zabudol na všetku bolesť. Dozaista.

No pri pohľade ktorým ma Shawn doslova mučil, som napokon rezignoval. Nemalo cenu sa s ním hádať. Preto som hodil zbrane aj dýky povedľa postele a klesol na jej kraj. Bol som zúfalý. Možno až priveľmi. Nemal som ho minule nechať utiecť. Aj keď na mňa útočili, mal som ho zabiť. No ja som ho iba zranil. Áno, bolo tu šanca, že sa mu rana zapáli a on zomrie v ukrutných bolestiach a horúčke, ale pochyboval som. Musí mať okolo seba mužov, ktorí sa o neho dokonale postarajú. Tak, ako sa postarali aj o mňa. To, že som v slabej chvíli po tom celom plakal priamo Shawnovi a Rene na očiach, som ale ku podivu neriešil. Nemusel som sa za to hanbiť.

„Čo Donovan? Povedal niečo na celú záležitosť?"

„Nedostal šancu. Rena...Rena ho zabila ešte v ten večer." S povzdychom som privrel oči a tvár si radšej schoval do dlaní. Vedel som, že k tomu dôjde, akurát...neviem. K nej mi to nesedelo. Nikdy nebola typ, ktorý chce prelievať krv. No nemal som jej to prečo vyčítať. Ten chlap jej zabil dieťa a bol členom skupiny, ktorá skoro dobila Shawna na smrť. Zaslúžil si všetko, čo od nej ako odplatu dostal. „Išla sa za ním len porozprávať, ale stratila nervy. Netuším, čo sa mohlo diať vo vnútri, ale keď vyšla a bola celá od jeho krvi, mala na tvári zvláštny pokoj. Akoby uzavrela niečo, čo ju trápilo už veľmi dlho."

„Ver mi, že to muselo byť pre ňu ťažké. Nikdy nebola typ, ktorý by niečo riešil takto radikálne."

„Včera..." Čakal som, že bude pokračovať, ale keď sa zasekol, pozrel som na neho. Neušlo mi, ako váha a preto som mu pokynul aby smelo pokračoval. „Včera keď vedľa mňa zaspávala...spomenul som si na náš príchod sem do komunity. Nemali sme v podstate nič, len jeden druhého. Vybavili sa mi útržky z toho, ako sme budovali toto tu a tak."

„Ale veď to je skvelé."

„Mám strach." Nečakal som, žeby si len tak prišiel sadnúť ku mne, ale padlo to každopádne dobre. Konečne ma prestal odháňať. „Čo ak si spomeniem na niečo, čo nechcem? Z jedného hľadiska by bolo lepšie, ak by som nemal poňatia, kto skutočne som. Keď vidím s akým rešpektom sa na mňa niektorí pozerajú, naozaj sa bojím samého seba."

„Nemáš na to dôvod. Z vlastnej skúsenosti ti viem povedať, že ty si bol stále čestný človek. Mal si svoje pevné zásady, ale bez nich by to tu nemohlo fungovať. Ľudia ťa milovali, počúvali ťa na slovo a ako sám vidíš, ešte stále máš ich rešpekt. Nech už sa stalo čokoľvek." Nehovorili sa mi tie slová ľahko, ale vsádzal som na to, že jemu pomôžu. Mne zbytočne priniesli bolesť zo spomienok. Lebo hoci to bolo teraz medzi nami v pohode, zďaleka nešlo o vzťah, aký sme mali predtým. To sa s tým nedalo proste porovnať.

„Kým nezabudnem..." povedal napokon, zjavne aby odviedol rozhovor iným smerom. „Rena mi hovorila, aby som ťa poslal za ňou. Máš sa obliecť a pripraviť na menšiu prechádzku. Vonku je poriadna zima."

„Začalo to obdobie, kedy bude zas počasie šalieť?"

„Ja nemám ani poňatia, čo mám čakať Evan. Na nič také si nepamätám." Prirodzene. Preto som sa mu len poďakoval za odovzdanie správy a nechal ho ísť. Samozrejme so sľubom, že nepôjdem vyzabíjať Shaya a jeho chlapov bez pomoci. Možno to bol skutočne hlúpy nápad. Mal by som si to celé lepšie premyslieť.

No aby som zbytočne nestrácal čas, rýchlo som sa poriadne poobliekal a potom sa pobral nájsť Renu. Dýky som si pre istotu vzal so sebou, pričom ju som našiel tiež naobliekanú stáť dole pri schodoch. Čakala na mňa s tým krásnym úsmevom, ktorý som sa jej aspoň z časti posnažil opätovať. Podvedome som možno tušil kam sa chystáme, ale popravde? Nemal som na tú návštevu žiadnu chuť. Black ma proste sklamal na celej čiare a hotovo. Nemal som k tomu čo viac povedať.

„Ideme?"

„Čo si od toho sľubuješ?" opýtal som sa, ale keď mi letmo vtisla pusu na líce a potom sa pobrala preč, nasledoval som. Kývol som ešte Shawnovi, ktorý nás spokojne sledoval, no potom som už len dobehol Renu a bez premýšľania nazvyš vkročil do útrob kanalizácie. Odkedy sa stal ten prepad, vchod bol strážený oveľa viac. Poviem vám ale, že toľká smrť tu poriadne s ľuďmi zamávala. Mnohí prišli o blízkych a to zanechalo veľmi jasne zreteľné stopy. Smútok sa dal cítiť na každom kroku, pričom každý hľadal vinníka, ale...koho by mohli obviniť? Nikto priamo nemohol za to, že Shay prišiel a, že zabil toľkých ľudí.

„Povedal ti Shawn čo som urobila?"

„Ak myslíš Donovanovu smrť, tak áno, povedal." Ja som popravde ešte stále premýšľal nad jeho slovami. Ohľadne toho, že Rena včera spala vedľa neho. Žeby sa konečne ľady nadobro prelomili? Mohli pomôcť tie dva týždne, počas ktorých sa Rena liečila a on sedel pri nej? Veľmi som v to dúfal. Skoro nič som si neželal natoľko, ako pokoj v ich vzťahu. Kým budú oni dvaja spolu, nič nebude tak zlé, ako by sa mohlo zdať. „Inak...ak nevadí, že sa spýtam, ale...ako...ako je to teraz medzi vami?"

„Sama neviem. Posledné noci sme spali v jednej posteli, ale nebolo to rovnaké, ako predtým. Hoci som sa snažila samú seba od toho odhovoriť, prišlo mi, že spím vedľa úplného cudzinca." Prišli sme medzičasom k rebríku, po ktorom som sa vydal ako prvý, zjavne aby som nemusel čeliť jej pohľadu. A tak to bolo aj lepšie. Nemal som ani poňatia, čo sa jej mohlo počas tých nocí odohrávať v hlave. Ležala konečne vedľa niekoho, koho poznala, ale nepoznala zároveň. „No akoby si aj Shawn konečne naplno pripustil, že ho ľúbim a akceptujem. Vlastne...snaží sa aj on. Povedal mi, že samu páčim takým štýlom...akoby mi to hovoril prvý raz v živote." Smiech bol dobrým signálom, ale ja som sa ani tak neobzrel. Iba som stúpla smerom nahor, až som zdolal celý rebrík. Cítil som, ako z povrchu sála chlad a preto som aj zaváhal s odsúvaním poklopu. A mal som asi nárok na podobné správanie. Sotva som vytrčil hlavu, sa do mňa zaprel tak silný vietor, div ma nezhodil dole.

„Si si istá, že chceš ísť do toho nečasu?"

„Nemám na výber," odpovedala Rena rozhodne. Na výber som teda nemal ani ja. Vyliezol som von, následnej jej pomohol a potom pekne vrátil poklop na miesto. Rana po guľke ma pri šplhu bolela, ale nič, čo by som napokon neprežil. Horšie ale bolo počasie samé o sebe. Obloha ani náhodou nebola vo farbách, ako som ju poznal. Aj napriek tomu, že bolo sotva pol piatej poobede, bola tma, mraky sa tiahli na všetky strany a vietor fúkal s takou intenzitou, až sme mali problém zostať na jednom mieste. Vo vzduchu visel naozaj silný prísľub dažďa, čo ale bolo z jeden j strany dobré. Niečo podobné sa celej krajine určite zíde.

„Myslíš, že príde rovnaké počasie, ako pred mnohými rokmi? Rok samých dažďov a chladu?"

„Netuším, ale dúfam, že nie. Na život na Zemi by to malo zlé dopady. Komunity, ktorým sa doteraz darilo pestovať jedlo starým spôsobom na poliach, by zachvátil hlad. Nič sa v neustálom vlhku neurodí. Dokonca aj my by sme mali problémy, hoci väčšina potravy je pestovaná vo veľkých skleníkoch. Tie potrebujú denné svetlo, aby zabezpečili rastlinám všetko potrebné. Dokonca aj na zvieratá by to mohlo mať nepriaznivé účinky." Nevyznal som sa priveľmi do podobných vecí, ale bolo mi viac ako jasné, že podobné počasie nič dobré neprinesie. Možno ak by trvalo pár dní, maximálne týždňov, ale inak by to mohlo viesť k veľkým problémom.

Ja som priveľmi ani nemal poňatia kam ideme, ale Rena ma viedla doslova ľudoprázdnymi ulicami bez váhania. Drexel jej vraj dal presnú adresu, takže asi preto. Trocha ma desilo, že sme na nikoho nenarazili celú cestu, ale čo iné som akože čakal? Nikto so zdravým rozumom by nešiel von v takomto počasí. Aj my sme urobili dosť veľkú chybu, keď sme vyšli do toho nečasu. Ešte ani tri vrstvy oblečenia a čiapka, ktorú som dal napokon Rene mi nepomohli, aby som sa neklepal od zimy. No viete čo bolo najviac príjemné? To vedomie, že si každý deň oblečiem čo chcem a nemusím sa navliekať do tých hnusných šiat z PHPV, ktoré som z duše nenávidel.

„Sme tu," povedala Rena, ale skôr akoby vyšla spoza rohu, som ja chcel prezrieť ulicu. A ešteže, som sa tak rozhodol. Stihol som ju zadržať práve včas, aby nevpochodovala rovno do pasce. Chrbtom som ju pritisol ku stene a naznačil jej aby bola ticho, kým ja som sa ešte raz spoza budovy pozrel na dlhú ulicu. Nebolo na nej nič zvláštne, okrem veľkého pancierového auta, pri ktorom stáli Graysonov otec a Carley so svojou ochrankou. „Poznáš ich?" opýtala sa Rena pošepky, načo som ja iba prikývol. Chcel som vidieť, čo sa bude diať, ale nato som sa priveľmi bál, že si nás niekto všimne.

„Musíme vypadnúť," sykol som napokon a potiahol ju okamžite preč. Nemal som na vysvetľovanie nervy. Bolo mi akurát jasné, že ak ma Carley uvidí, som mŕtvy. Dal by ma na mieste zabiť, už len preto aby nado mnou vyhral. O to mu predsa išlo celé roky. Aby si dokázal, že je niečo viac, ako my všetci ostatní. A to pravde nebola. Pre mňa bol len ďalší človek na zozname, ktorého raz zabijem.