„Evie..." Opatrne som ju pohladil po vlasoch, hoci som ju budil nerád. No ak sme si povedali, že dnes konečne nastal deň, aby sme sa postavili pravde, nemali by sme to odkladať. Popravde som nemal ani poňatia, ako ubehli posledné dni. Nič konkrétne som si z nich nepamätal. Niesli sa v rovnakom pochmúrnom duchu a to bolo vlastne celé. „Mali by sme vyraziť."

„Ja viem." Mal som pocit, že vlastne ani nespala, iba sa nechcela so mnou rozprávať. Akoby sa ešte stále hnevala sama na seba, že sa na mňa obrátila. Ale ja som bol rád. Mohol som pokojnejšie spávať ak som vedel, že jej nič nehrozí.

„Nemysli si, že mne sa do toho nejako extra chce. No...musím tam ísť."

„Negarantujem ti, že niečo nájdeme." To mi bolo jasné. Camila sa musela o všetko dokonale postarať. Ak sme na nič nenatrafili minule, v čo som dúfal teraz? Možno, ak by som sa nedozvedel o tom chlapovi, ktorého zmrazila, nebol by som tak zvedavý, ale keď som to nedostal z hlavy, chcel som to preveriť. Aj keď to znamenalo, že sa zapletiem do veci, ktorá sa ma zjavne nikdy týkať nemala.

„Musíme to ale skúsiť." Preto sme sa aj bez ďalších zbytočných rečí dali dokopy, obliekli sa a vyrazili. Stále som bol ešte u rodičov, ale Evie som tam radšej nevodil. Chodil som za ňou skoro každý deň k Milesovi, len aby mama nemala s celou záležitosťou nič spoločné. Už tak stačilo, že som z časti klamal otca. No nemohol som mu povedať pravdu o Camile. Nie bez jej vedomia. To by bola zrada, ktorej by som sa nikdy nedopustil. Nato...nato som ju až priveľmi ľúbil.

Čo ma ale trápilo posledné dni úplne najviac, bolo počasie samé o sebe. Nechápal som, čo sa to deje. V živote som nič podobné nezažil a zrazu to chvíľami vonku vyzeralo, akoby sa blížil koniec sveta. A kto vie? Možno tomu tak aj bolo. Možno sa vonku za stenami komunity udialo niečo, čo privodí našu skazu skôr, akoby sme si mysleli. Každopádne som ale mal plné zuby chodenia niekam v takej zime. Ulice boli neustále takmer ľudoprázdne, akoby mesto úplne vymrelo. Výhoda, no nevýhoda v jednom. Takto sme boli ľahkým cieľom, no nebolo veľmi nikoho, kto by na nás poľoval. Aspoň som v to teda dúfal.

Cestu k domu som si pamätal, pre istotu som nás povodil bočnými uličkami, ale keď sme zastali pred dverami, zjavne prišiel problém, na ktorý sme nemysleli. Nemal som ani poňatia, akým kódom sme sa naposledy dostali dnu. Bez neho nás dvere len tak nepustia, ale ani Evie nevyzerala, žeby mala šajnu o číselnej kombinácii. Minule si chcel byť Drexel zjavne istý, že si kód nezapamätám. Možno...možno sa bál práve tohto. Nechcel, aby som prišiel a hrabal sa v práci, ktorú tu nechala Camila. Otázka tiež bola, koľko toho on o Evie vedel. Alebo či o nej vôbec vedel.

„Prečo ľúbiš Camilu?" opýtala sa pomerne nečakane. V prvom momente som jej slovám akosi nepochopil a nebol som schopný odpovedať. Proste...prečo? Čo som jej mal povedať? „Musíš na to mať nejaký dôvod."

„Je ich niekoľko." Nechcel som o nich ale hovoriť. Nie teraz a nie s ňou. Nie, ak som musel pozerať do jej tváre, ktorá ale patrila niekomu inému. Toľko som si posledné dni hovoril, že ona nie je Camila, ale...viete si predstaviť, aké ťažké to bolo? V mojich očiach pôsobila ako to vystrašené sedemnásťročné dievča, ktoré som stretol po prvé v PHPV. Bál som sa, aké to bude s mojim vlastným väzňom, ale keď som uvidel ju, môj strach sa niekoľkokrát znásobil. Došlo mi, že som plne zodpovedný za niečo tak krehké, ako ona v tej dobe bola.

„Budeme si rozumieť?"

„Camila ťa zbožňuje Evie. Si pre ňu oveľa dôležitejšia, ako by si si mohla myslieť." To bola čistá pravda. „Ak pre nič iné, vráti sa aspoň kvôli tebe." Nechcel som na to myslieť takto, ale musel som. Pokým sa nevráti a nepovie mi, že je všetko medzi nami v poriadku, nebudem si môcť byť istý ničím. Absolútne nič mi nedávalo záruku, že ešte niekedy bude náš vzťah taký, ako tesne pred jej odchodom.

S povzdychom som napokon skúsil nejakú kombináciu, aby som aspoň zistil, ako zámok funguje. Systém ale neukázal, či som niektoré číslo netrafil. Logicky samozrejme. To by potom asi nebol nič moc bezpečnostný zámok, ak by tak ľahko naviedol narušiteľa na správnu cestu. Evie sa pokúsila o náhodné čísla tiež, ale dopadla rovnako. Obaja sme hľadeli na dvere, ktoré sa zdali nepreniknuteľné, pričom ale skrývali za sebou priestory, do ktorých sme sa museli dostať. Možno by som sa bol zmieril s porážkou skôr, ako sa spustí nejaký poplach, ale...dvere sa otvorili. Nečakane, ale otvorili sa, pričom sa v nich zjavil Evan s dýkou v ruke. Za chrbtom mu nervózne postával Drexel.

„Grayson?" V momente som schmatol Evie za ruku a postrčil ju za seba, hoci ju aj tak obaja videli. Chcel som ale zabrániť tomu, aby sa jej čo i len dotkli. „A...čo to...čo to má byť za hru? Camila..."

„To nie je Camila, Evan," odvetil som. Pevne som držal jej ruku, ale prišlo mi, akoby jej to vyhovovalo. Možno sa tešila mojej opore. Možno. „Nechaj ma vysvetliť to. Prosím." Hľadel som mu priamo do tých ľadovo studených očí, ktoré ešte stále neverili tomu, čo vidia. Snažil som sa Evie nahovoriť na zmenu vzhľadu, ale nechcela súhlasiť. Aspoň nie pre teraz. Hoci jej to určite navrhla aj Camila. O tom nebolo pochýb. Len ešte zjavne nedospela do štádia, aby to prijala aj ona sama.

„Ty si klon, ktorý vyrobila, však?" opýtal sa jej Drexel. Obzrel som sa na to vydesené dievča ponad plece, no ako odpoveď iba sotva badateľne prikývla. Odľahlo mi ale, keď nás pustili dnu a vypadli sme z prípadného dohľadu ľudí naokolo. A hoci som tu už bol, nepôsobil na mňa dom iným dojmom. Skôr mi prišlo ešte smutnejšie.

„Na slovíčko," povedal Evan a kývol hlavou, aby som ho nasledoval. Neochotne, ale nechal som Evie na starosť Drexelovi, ktorý sa o ňu zjavne zaujímal viac, ako Evan. U neho som bol ja zjavne zaujímavejší. „Akurát by som veľmi rád vedel, prečo sa takto chováš? Sľúbil si Rene pomoc a potom..."

„Nepovedal som jej, že sa do toho pustím na sto percent." Ruky som si založil na hrudi a klesol na operadlo sedačky. „A keď som proste mal pocit, že musím odísť, odišiel som. Si tam predsa ty, aby si jej pomohol."

„Si zbabelec Black. Nechcel som ti to povedať takto otvorene, ale je to pravda." S úsmevom som nad ním pokýval hlavou. Nechápal ma. Absolútne nič z toho nechápal. Čo je zbabelé na tom, ak proste nevidím význam v naháňaní ľudí, akými boli tí Arméni? Alebo odkiaľ do pekla boli.

„Nazvi to ako chceš, ale nepočítajte s mojou pomocou. Nie v tejto veci."

„Chceš zostať u rodičov, až kým sa Camila nevráti?" Mykol som plecami. Nemal som ani poňatia. Možno by to bolo dobré. Ako pre mňa, tak pre nich. A keď sa Camila vráti, nemusí ísť k Shawnovi. Môžeme byť u nás, až kým si nenájdeme miesto niekde inde. Presne tak, ako sme to plánovali.

„Ja do vášho sveta proste nepatrím, s tým sa musíš zmieriť ty, ale aj Rena. Nemám si čo so Shawnom čo povedať. Nie po tom, čo sa pokúsil zabiť Camilu." Neušlo mi, že chcel niečo povedať k tejto téme, ale napokon nado mnou iba sklamane mávol rukou a odišiel. Čo som ale mal robiť? Nemohol som mu všetko vysvetľovať. Pre mňa v tom bolo priveľa citov a osobných záležitostí, do hĺbky ktorých som sa nechcel pustiť. Hlavne, ak som videl na Evie, ako veľmi potrebuje moju podporu. Stála tam ako kopa nešťastia.

„Nemal o mne vedieť nikto," povedala potichu, sotva som prišiel k nej. Keďže som jej ale nemal čo povedať, išli sme proste za Evanom a Drexelom do laboratória. Tam sme sa predsa chceli dostať aj my. A zrazu sme mali dvere len tak otvorené. Čo viac si priať, nie? „Grayson...Camila sa bude hnevať."

„Tak nech sa hnevá!" Aj ja som sa hneval. A to práve na ňu. Nevidel som dôvod, prečo by sa akože mala hnevať, ale dobre. Ani sa nedozvie, že sme tu boli a niečoho sa dotýkali. A ak áno, smola. Musel som predsa prísť na to, čo tu skutočne schováva. Alebo, čo tu zanechal jej otec. „Kde je ten chlap?"

„Neviem. Vlastne...JOEY?" Nechápal som, čo tým Evie myslela až kým...až kým sme neprišli do miestnosti s počítačom, kde som sedel aj minule. Teraz sa na nás ale z obrazovky pozerali dve veľké robotické oči. Možno som si to iba nahováral, ale zdalo sa mi, že nás naozaj sledujú a nejde len o nejaký vtip. „Kde nechala Camila toho zmrazeného muža?"

„To ti bohužiaľ nemôžem povedať Evie. Camila mi to zakázala." V momente som sa obzrel naokolo seba, hľadajúc zdroj toho hlasu. Evan sa na mňa pobavene pozeral, čo mi ale mohlo byť vlastne aj jedno. Nech si myslí čo chce. Nebudem riskovať pre ľudí, ktorých ani poriadne nepoznám. On ich tak veľmi obraňoval a chcel, aby sme išli k nim, tak nech sa tej úlohy ujme on. „Prečo ste vlastne tu? Pokiaľ viem, nechcela aby si sem chodila."

„Nebol to môj nápad," odvetila sadajúc si na stoličku, pričom sa ale vyčítavo pozrela na mňa. Viac ale ako jej poznámku, som riešil ten počítač, ktorý sa s nami rozprával. Akoby to bol človek.

„Čo si zač?"

„Som JOEY drahý Grayson, veľmi rád ťa spoznávam. Po Evie som zjavne druhá najlepšia vec, ktorú Camila kedy vytvorila." Pokýval som hlavou. Robotické oči na nás zažmurkali, čo mi ale prišlo smiešne. Nezdalo sa to skutočné. Absolútne nie. Hlavne, ak ma poznal po mene a všetko. Nemohol som veriť, že toto vytvorila Camila. Nie tá Camila, ktorú som...ktorú som si myslel, že poznám. Lebo čím ďalej, tým viac som pochyboval o všetkom, čo mi kedy povedala.

„Prepáč Evie, ale...akého zmrazeného muža si mala na mysli?" opýtal sa Drexel. Nemal som ten pocit, že nás doteraz počúval, hlavne ak sa znova hrabal v počítači, ale opak bol pravdou.

„Myslím, že sa volal Harding, alebo niečo podobné. Camila ho tu nechávala, aby...aby jej potom neskôr pomohol."

„S čím?"

„S výrobou klonov," dostala zo seba potichu, akoby chcela aby sme ju všetci prepočuli. No neprekvapili ma jej slová. Ani trocha. Vedel som, že to príde, aj keď som tomu odmietala veriť. V hĺbke duše som ale vedel, že sa nevzdá tej myšlienky, aby vyrobila ďalšie klony. Prečo by to aj neurobila, ak na to mala všetky predpoklady? Nemal sa jej kto postaviť do cesty a ona to veľmi dobre vedela. A možno som sa tej možnosti bál zbytočne, ale nemohol som z hlavy pustiť myšlienku, že ak sa jej podarí postaviť armádu vlastných klonov, stane sa z nej niečo podobné, ako Carley. Nezastaví sa pred ničím, kým neuvidí ľudí trpieť.

„Aspoň už viem, načo jej bude to plutónium. Ak z nich vyrobí čipy pre klony, nikto ich neodhalí. Jej otec prišiel na metódu ako..." Ďalej som ho ani nepočúval. Radšej som vyšiel z miestnosti kde boli oni a šiel vedľa. Pozrel som na skrinky za sklami ktorých bola kopa malých ampuliek so žltkastou tekutinou, no mal som akurát tak chuť ich všetky roztrieskať. Istým spôsobom som sa cítil oklamaný. Keď sme sa rozprávali o budúcnosti, súhlasila s mojim plánom, aby sme odišli. V tej dobe sa nezmienila o tom, že chce budovať armádu, ani nič podobné. Vlastne ma len slepo držala v nádeji, aby som jej pomohol dostať sa na slobodu. Chcela, aby som jej pomohol plán uskutočniť bez toho, aby som vlastne vedel jej zámery. Nie, nešlo tu o to, žeby som ju za to chcel odsúdiť, ale...vzalo ma to. Myslel som, že ja som u nej na prvom mieste, ale zjavne to bolo len moje zbožné prianie. Pomsta bola pre ňu očividne oveľa dôležitejšia. Pomsta ľuďom, ktorých utrpenie jej toho ale veľa do života nedá. Možno ju to na chvíľu urobí...ja neviem šťastnou, ale čo potom? Rodičov ani sestry jej to už nikdy nevráti. A ja jej taktiež nemôžem sľúbiť, že vydržím počas všetkého po jej boku.

„Camila ťa spomínala tesne pred odchodom," povedal JOEY, zjavne aby ma rozptýlil. Postával som tam pri veľkom chrómovanom stole, kde by pokojne mohol ležať aj dospelý človek. Dokázal som si vlastne úplne živo predstaviť, ako tu leží Evie. Ako nejaký pokusný králik, zatiaľ čo Camila pracovala celé noci na tom, aby bola dokonalá.

„Čo z toho? Napokon aj tak odišla bez jediného slova."

„Neodišla len tak. Išla pre svojho brata."

„Čo ja s tým? Videl som ho raz v živote." Z jednej strany mi ten chalan už ani nemohol byť viac ukradnutý. Ale zas veľmi dobre som chápal, že Camile na ňom záleží. Matthew...Matthew musel zohrávať veľkú a veľmi dôležitú rolu v jej živote, ak sa rozhodla takto riskovať. Spolu s Milesom, ktorému zjavne verila oveľa viac, ako mne.

„Vy ľudia ste v tomto smere príšerný. Nad všetkým si lámete hlavu pridlho, až sa do svojich problémov zamotáte natoľko, že niet cesty von. Veľmi často som hovoril tieto slová aj Camile, keď počas nocí plakala nad svojim neúspechom. Nikdy mi ale nedala za pravdu. Bránila svoj názor tým, že..."

„Mlč!" zakričal som naňho a založil si ruky do vreciek. Nechcel som o nej zrazu počuť ani slovo. „Ak nebudeš hovoriť o niečom inom, ako je Camila, radšej nehovor vôbec nič."

„Hnevaj sa na ňu, ak myslíš, že na to máš právo."

„Samozrejme, že mám." Moje oči sa nečakane stretli s Drexelovými, ktorý sa objavil zrazu vo dverách. Chcel som sa vyhnúť aj jemu, ale ak by som len tak ušiel, ukázal by som, nakoľko ma to celé zasiahlo. A to som nechcel. Nie takto priamo pred každým.

„Nemáš. Nemôžeš jej mať za zlé, že svoju prácu dáva na prvé miesto. Ona bola pre toto z časti vytvorená Grayson. Jej otec počítal s tým, že po ňom povedie výskum a príde na veci, ktoré sa jemu nikdy nepodarili. Celý život to bolo jej poslaním. Meno Warner bolo predurčené k úspechu, ku ktorému ho môže doviesť jedine Camila."

„Je od vás milé, že sa jej natoľko zastávate, ale pozrite sa na veci z môjho uhľa pohľadu. Vy by ste sa necítil dotknutý?" So sklonenou hlavou podišiel ku skrinke, ktorá ako jediná nemala sklenený predok. Otvoril ju a vybral z nej akúsi tašku. Vyzerala pomerne ťažko, ale keď ju otvoril a vybral z nej maličké sivé, až striebristé kamene, nedivil som sa. Musela ich tam byť kopa.

„To je plutónium, ktoré som sľúbil, že jej zabezpečím. Chce z neho vyrobiť čipy pre klony, aby ich tak vedela ovládať."

„A čo?"

„Ja viem, čoho sa najviac bojíš. Desí ťa, čo by sa z Camily mohlo stať, ak by mala v rukách tak veľkú moc." Nechcene, ale prikývol som a oprel sa o veľký stôl. „Mal by si byť ale rád, že premýšľa práve tak, ako premýšľa. Čipy znamenajú, že kvôli zrodu jej klonov nebudú musieť zomrieť nevinní ľudia, ako to bolo v jej prípade. Hovorila ti o tom, však?"

„Hovorila. No nechápem, kam mierite. Mám byť akože rád, že sa z nej nestal človek natoľko krutý, ako v tomto smere bol jej otec?"

„Chcem ti tým povedať toľko, aby si o nej a jej zámeroch nepochyboval. Nejde jej o to, aby zabila nevinných. Chce iba vidieť trpieť ľudí, ktorí ublížili jej, alebo jej rodine. To dievča nemá v úmysle stať sa tyranom, alebo ja neviem čím. Ide jej o spravodlivosť, ktorej sa doteraz nedočkala. Nemôžeš jej mať za zlé, že to chce. Konal by si rovnako, ak by si mal jej znalosti a možnosti. Bola by vlastne aj hlúpa, ak by utiekla bez boja Grayson."

„V tom prípade je to ale jej boj, nie môj," odpovedal som úplne bez záujmu a bez toho, aby som sa čo i len pozrel na jeho výraz, som sa pobral preč. Úplne preč. Späť domov, aby som bol čo najďalej od týchto vecí. Zjavne som ani nemal nikdy prísť. Nečakal som od tohto miesta neviem aké zázraky, ale ani toľko sklamania, koľko mi prinieslo. Nemal som vlastne k celej záležitosti čo povedať a preto bolo najlepšie riešenie to, aby som sa stiahol do úzadia. A pokúsil sa zabudnúť na veci, ktoré som si pamätať nechcel. Zrazu mi už nebolo jasné, čo čakať od jej návratu. Absolútne som nevedel, na čom som.

„Grayson počkaj!"

„Choď domov Evie! Choď proste domov..." To boli jediné slová, ktoré som zo seba dostal skôr, než by som nechal celé laboratórium tak a vyparil sa. Nezaujímalo ma, že na mňa kričala ona, ale aj Evan. Všetci mali na vec iný pohľad ako ja, lebo sa ich to priamo netýkali. Nie oni plánovali budúcnosť, ktorá sa pred nimi zrazu rozpadla na maličké kúsočky. Malo to by len o mne a o nej. Žiadne klony, žiadna pomsta. Iba ja a ona, niekde poriadne ďaleko od všetkého, čo nám tu natoľko ubližovalo. Prečo, prečo som len do pekla uveril, že som pre ňu natoľko dôležitý ak to bola len hlúpa ilúzia? Mohol som byť tak strašne slepý? A hlavne hlúpy? Pane Bože...