„Dokedy ma tu ešte chcete držať?"

„Myslíš, že Shay ťa už medzitým hľadal?" opýtal som opretý v tme o stenu. Ani sám neviem, koľko som tu už pri Donovanovi sedel a len tak sa na neho pozeral v žiare ohňa. Nemal som kam inam ísť a tak som potajomky dúfal, že sa mi z neho podarí niečo dostať. Možno to boli falošné nádeje, ale možno...možno ani nie. Držali sme ho tu už nejeden deň a preto by sa mohol konečne podvoliť a povedať nám aspoň niečo. „Lebo podľa mňa tuší, kde si. Akurát po teba neprišiel, lebo asi nie si natoľko dôležitý."

„Že sa so mnou podobným tónom rozpráva práve niekto, ako ty."

„Bol by si radšej, ak by tu bol Shawn?" Niežeby to hrozilo. Ten sa už skoro dva týždne od Reny ani nepohol. Zjavne bolo dobre, keď som mu povedal pravdu. Inak by pri nej toľko času počas toho prvého týždňa nestrávil. A pritom to bola doba, kedy sme si nemohli byť istý, čo s ňou bude. Bola na tom veľmi zle, rana sa jej škaredo zapálila, ale našťastie sa z toho nejako dostala. Včera som odchytil Drexela na pár slov a ten povedal, žeby sa už behom dvoch týždňov mala dať úplne dokopy. A to ma samozrejme tešilo. Tiež som pri nej presedel dlhé hodiny, počas ktorých som sa naozaj bál o jej život.

„Nevidím dôvod, prečo ma držíte. To drahému Shawnovi nepomôže, aby si spomenul na to, kým je."

„Ja viem, ale dá to Rene možnosť, aby sa ti prišla pomstiť. A to mi dokonale stačí." Neskutočne sa mi hnusil pohľad na jeho zjazvenú tvár. Akoby som doslova hľadel na diabla samotného. „Povedz mi, prečo...prečo si to urobil? Prečo si im musel zabiť dieťa?"

„Ak by Shawn poslúchol a nebral naše varovania na ľahkú váhu, nemuselo sa to stať. Cítil sa ale priveľmi nedotknuteľný a preto, sme ho museli nejako uzemniť."

„Tak ste ho mali proste len zmlátiť. Renu a to malé, ste z toho mali vynechať." Nechápal som absolútne jeho premýšľanie. Dobre, že sa chceli pomstiť a ukázať mu, že nemá vyskakovať, ale čo s tým mala Rena? Prečo pre Boha museli tak hnusne ublížiť jej? A hlavne ako o tom celom mohol hovoriť tak uvoľnene? Jeho absolútne netrápilo, čo spôsobil? Bolo mu jedno, koľkou bolesťou ju donútil prejsť.? A ešte nevidel dôvod v tom, prečo ho tu držíme? To snáď nie. „Ja vás poriadne nepoznám, ale podľa mňa viac zbabelo ste sa nemohli ani zachovať."

„Nepoznáš nás, sám si to povedal. Tak nechápem, kde berieš tú drzosť, aby si nás súdil. Nevieš, čo nás k tomu viedlo."

„Nemusím to vedieť," odpovedal som napokon vstávajúc na nohy. „Niekto, kto sa vie správať aspoň trocha ľudsky, by sa na podobnú úroveň neznížil." Bol som vrcholne sklamaný, čo sa našej spoločnosti týka. Lebo takýchto ľudí bolo stále viac. Došlo mi to už v dobe, kedy zabili Dakotu. Ani tí dvaja nemali na to motív. Nepoznali ju. Bola pre nich náhodná obeť, ktorú zabili úplne zbytočne.

„Mohol by si mi urobiť láskavosť a konečne ma zabiť."

„Takú radosť ti neurobím," odvetil som, ešte raz sa otáčajúc za jeho hnusným výrazom. „Zaslúžiš si všetko, čo na teba čaká. A ver mi, že ak si doteraz neľutoval, určite sa to čoskoro zmení." Viac som mu nemal čo povedať. Radšej som za sebou zabuchol rázne dvere, kývol hlavou dvom chlapom, ktorí držali stráž keby niečo na namieril si to za Renou. Dnes som za ňou ešte nebol a preto bol zjavne najvyšší čas.

Čo ma ale štvalo úplne najviac, bol Grayson. Pomaly dva týždne bol preč a absolútne o sebe nedal vedieť, ani nič. Myslel som, že sa behom pár dní konečne upokojí a príde späť, ale začínal som si myslieť, že sa vyparil nadobro. Alebo minimálne do doby, kým sa Camila nevráti. Potom už hádam konečne prestane robiť podobné veci, z čistej zúfalosti.

„Evan!" V momente som sa otočil, ale žeby ma volal práve Drexel, to som nečakal ani vo sne. „Práve teba som hľadal. Keďže tu Grayson nie je, potrebujem pomoc."

„O čo ide?"

„Pôjdeš so mnou ku Camile domov. Musíme schovať to plutónium u nej v laboratóriu." Pri všetkom, čo sa dialo som sa ho vlastne ani neopýtal, načo mu to plutónium bude. A rozhodne ma to zaujímalo, ak sme pre neho natoľko riskovali.

„Načo vám vôbec bude?"

„Nie je pre mňa, ale pre Camilu. Ona ma poprosila, aby som jej nejaké zabezpečil." Nechápavo som pokrútil hlavou. Tak pre Camilu? Načo bude Camile niečo podobné? Do čoho sa pre Boha chce pustiť? „No prosím nenúť ma, aby som ti povedal, na čo ho bude potrebovať."

„Neviete to ani vy sám."

„Ale viem. Akurát nechcem, aby sa to šírilo bez jej povolenia." Prikývol som a bez ďalších slov šiel s ním. Za Renou teda pôjdem večer. Aj tak je pri nej určite Shawn, ktorý nahradí moju prítomnosť. A to ma vlastne aj tešilo. Len nech sú pekne spolu a znova si zvykajú jeden na druhého. Bez toho to nepôjde.

Neochotne teda, ale šiel som s ním. Nepáčilo sa mi chodiť tými tunelmi, odkedy nás napadli pašeráci. Nie, žeby som sa bál, ale pocit, že ma hocikedy niekto odstrelí, nebol nič moc. Preto som sa aj držal pri Drexelovi, ale zároveň som to bol ja, kto by nás bránil, ak by sa niečo zbehlo. Mal som so sebou ako dýky, tak zbraň, ale záruka čoho to bola? Aj minule sme boli ozbrojení, boli sme dokonca štyria a Edward aj tak zomrel a Rena sa zranila. Pomaly som si začínal myslieť, že to v tomto svete už ani nie je o tom, kto je silnejší. Ale kto má väčšie šťastie. Ten, kto je v lepšej pozícii proste vyhráva a koniec. Nezáleží, že ste vodca, alebo len obyčajný človek. Môžete padnúť ktorúkoľvek sekundu.

„Nemáte od nej žiadne správy?"

„Nie." Mohol som si to myslieť, ale...dúfal som, že jemu možno dala vedieť. Nechcel som po nej veľa. Iba krátku správu o tom, že je stále nažive. Dúfal som, že ako pôjdu dni, prijmem aj ja lepšie fakt, že odišla, ale nebolo tomu tak. Bál som sa o ňu. Veril som jej, ale strach aj tak hral svoje. „No verím, že sa úspešne dostala do cieľa a čoskoro sa aj s Mattom vrátia."

„Tak na neho sa rozhodne neteším." Ešte stále mi ležal v žalúdku a nie, nemal som chuť vidieť ho. Nebol to ten typ, ktorý by mne vyhovoval ako spoločnosť. Nebudem samozrejme robiť schválne problémy, ale nech Camila nečaká, že s ním budem neviem aký kamarát.

„Možno si sadnete. Zoznámili ste sa za veľmi zlých okolností, ale keď sa stretnete osobne, všetko môže byť iné."

„Ešte horšie." Akoby ten chalan nemal povahu ani troška podobnú tej Camilinej. Na ňu som zriedkakedy našiel zlé slovo a ak išlo o neho skôr som nedokázal myslieť na nič dobré. Mal právo byť na mňa hnusný, ale nie natoľko. Ak by nebolo mňa, Camila by bola dávno mŕtva, na to by mladý pán Warner nemal zabúdať. „Nejaké správy o Graysonovi? Dúfal som, že bude späť behom niekoľkých dní."

„Neviem nič. Vravel mi len toľko, že ide domov k rodičom."

„Nechápem ho..."

„Ani nemusíš. Iba rešpektuj jeho rozhodnutie." Ako som to mohol urobiť? Sľúbil Rene pomoc a napokon zdrhne bez slova? Nechá nejaký trápny kus papiera? „Je lepšie, že sa vám nemotá pod nohy. Camila predsa chcela, aby bol v bezpečí." Niekedy mi prišlo, že ona sa bojí viac o neho, ako opačne. Nebola to zlá vec, samozrejme, že nie, ale...počítal som s jeho pomocou. Nerád som to priznával, ale dúfal som, že mi pomôže so Shawnom a všetko.

Trocha viac paranoidný som začal byť v momente, keď sme prišli k rebríku. Mal som pre niečo pocit, že sotva vylezieme, niekto tam bude čakať. Nedivil by som sa, ak by Shay poslal svojich mužov, nech nájdu Donovana za každú cenu. Preto som aj liezol prvý. Poklop od kanalizácie som odsúval opatrne, ale nebol tam našťastie nikto. Privítalo nás len nezvykle chladné počasie. Oveľa chladnejšie, ako bývalo predtým. A obloha...dokonca aj tá bola oveľa iná. Nie krásne oranžová, ale tmavomodrá, ktorá sa miešala so sivou. Čierne mračná plávali kvôli vetru po oblohe, pričom bolo nemožné kvôli nim dovidieť na prstenec Saturnu. A to som nikdy nemal rád. Bol som pokojnejší, ak bol na očiach.

„Čo to počasie? Prečo je tak chladno?"

„Neviem, ale neveští to nič dobré." Pár rokov dozadu prišli podobné výkyvy počasia. Pršalo niekoľko dní v kuse, padali ľady, niekde vraj boli dokonca tornáda a ja neviem čo ešte. Nedivil som sa Zemi, ako takej, že na nás posiela podobné katastrofy, akurát som nechápal, prečo to stále vraj prišlo v takých vlnách. Mama mi hovorila, že skoro celý rok predtým, ako som sa narodil bolo podobné počasie. Celý jeden rok. A potom veľmi dlho nič.

Ulice boli ľudoprázdne. Nepovedali by ste, že naša komunita je plne obývaná. Aspoň mne to každým krokom pripadalo, akoby sme žili v meste duchov. Zima mi ale bola poriadna a to som nemal ani poňatia, kam presne ideme. Nikdy mi Camila nepovedala, kde presne bývala. Keď som ale uvidel ich dom, raz-dva som ho spoznal. Hlavne pre tie solárne panely na streche. Chodil som okolo neho často, ale nikdy mi nenapadlo, kto v ňom môže bývať. Teraz sa mi ale zdal tak plný tajomstiev. Už som vedel, čo sa za ním celé roky skrývalo.

„Dostaneme sa dnu?"

„Samozrejme, že áno. Jej otec myslel na všetko." Musel to byť skvelý muž. Urobil kruté veci, to bez debaty, ale...bol zúfalý. Ten človek obetoval vede celý svoj život a čo za to dostal? Akurát tak vlastnú smrť, rovnako ako smrť svojej rodiny. „Niekedy mi to príde, akoby vedel, čo sa stane. Posledné mesiace to medzi ním a Camilou bolo veľmi napäté. Hnevala sa na neho, myslela si, že ju už nemá rád a ľutuje, že ju nechal stvoriť, ale pritom...akoby to robil len pre jej dobro. Akoby ju svojim prístupom nútil, aby sa naučila pracovať sama a prestala ho potrebovať."

„Ak to vedel, prečo neochránil svoju rodinu?"

„Neviem. Bol to záhadný muž Evan. Dokonca ani po všetkých tých rokoch by som si nedovolil tvrdiť, že som ho poznal." Na moje prekvapenie, sme sa dnu dostali pomerne ľahko. Stačil akýsi kód a dvere sa pred nami otvorili. Keď som ale vstupoval dnu, mal som zvláštny pocit. Hlavne kvôli Camile. Keď som si ju tu predstavil kľačať nad telami jej rodičov a sestier, prišlo mi až zle.

Nevyzeralo to tam ale tak zle, ako som si prvotne myslel. Neporiadok síce bol, rovnako som našiel nejakú zaschnutú krv, ale mojim najhorším predstavám sa to nevyrovnalo. Mali to tam vlastne celkom pekné. Taký útulný domov, v ktorom sa Camila určite cítila dobre. Aj napriek tomu, že si bola celé tie roky vedomá toho, čo je. Určite to musela mať ťažké. Nikto jej poriadne nerozumel a žiť s vedomím, že je jediná svojho druhu muselo byť ťažké. Ani by som sa jej vlastne nedivil, ak by sa po návrate pustila do klonovania. Mala by na to všetky práva. Nikto by predsa nechcel byť sám. A hlavne nie vo svete, ako je tento.

„Možno teraz vyzniem hnusne, alebo niečo podobné, no...nútil Camilu jej otec, aby pre neho pracovala?" V mojej hlave dávala tá otázka viac významu, ale predsa som sa ju opýtal aj nahlas. Celá vec mi akosi nesadla. Mohol byť jej otcom, ale veľmi som pochyboval, že nechcel jej znalosti využiť vo svoj prospech.

„Nemusel. Camila mala k jeho práci stále blízko. Sama chodila za ním do laboratória a buď mu pomáhala, alebo sa púšťala do vlastných projektov. Vymyslela veci, nad ktorými by som pri jej veku len krútil hlavou. To dievča...podľa mňa sama nevie, ako sa k podobným znalostiam dostala."

„Mozog má predsa rovnaký, ako obyčajný smrteľník, alebo nie?"

„V tomto si istý nie som." Pozrel som na neho, ale veľmi úspešne sa môjmu pohľadu vyhol. Radšej prešiel obývačkou až k stene, ktorá mne ale zaujímavá neprišla. Do doby, kým on neumiestnil svoju ruku na dané miesto a nevyťukal akýsi kód. Sledoval som každý jeho pohyb, ale keď sa pred ním zrazu zjavili dvere, ktoré viedli niekam do dlhej chodby, nestačil som sa diviť. „Poď," povedal zjavne preto, že ja som stál ako prikovaný k miestu. Čakal som niečo podobné, ale nie až takto dobre schované. Viac som teda neváhal a nasledoval ho. Mal som zvláštny pocit, že nás niekto sleduje, ale to bola asi len paranoja. Nemal tu kto byť. Dom bol úplne prázdny a laboratórium ešte viac. No aj tak mi nebolo všetko jedno, keď sme sa zrazu ocitli iba v objatí stien laboratória. Dlhou chodbou sme prešli do veľkej miestnosti, ktorá skrývala zjavne hlavný počítať. Na stole ležalo pohodených niekoľko papierov, ale...oveľa viac ma zaujali stopy po krvi, ktoré boli na podlahe. Radšej som nechcel ani myslieť na to, ako sa sem dostali.

„Tu pracovali najviac. Na tomto počítači by si našiel všetky záznamy Camilinej práce."

„Nemal by ste nič proti tomu, ak by som si ich prešiel?"

„Ja nie, ale bez hesla, ktoré pozná len Camila sa tam nedostaneš." Klesol som na najbližšiu stoličku a tak si všetko ešte raz prezrel. Neprišlo mi to ako prostredie, do ktorého by sa Camila hodila. Všetko pôsobilo tak profesionálne, boli sme na mieste, ktoré stálo za zrodom mnohých nápadov a potom tu na druhej strane bola ona. V mojej mysli ešte stále to vydesené dievčatko, ktoré som spoznal v PHPV. A nie dcéra vedca, ktorá je možno geniálnejšia, ako bol on sám. Napokon som sa ale predsa len otočil ku klávesnici a pokúsil sa niekam dostať. Drexel sa aj s taškou plnou plutónia vyparila a to mi dalo skvelú šancu. Náhodne som klikol na niektoré podsvietené klávesy, ale nič. Obrazovka zostala čierna, hoci ja som skúšal jednu klávesu za druhou.

„Veľmi by som ocenil, ak by si sa prestal natoľko nudiť," povedal zrazu niekto. Hlas sa rozniesol všade naokolo mňa, až som v momente prestal a obzrel sa. Nikto v miestnosti ale nebol. Drexel sa stále venoval svojej práci a preto ma nemal kto upozorniť. „Nepozeraj sa teraz ako teľa na nové vráta."

„Prosím?" opýtal som sa nechápavo a pomaly vstal. Nečakal som ale, že sa obrazovka v momente preberie k životu a, že na mňa z nej budú pozerať dve veľké oči. Nepripomínali ľudské, to ani zďaleka. Boli ale dosť desivé, hlavne ak som nemal ani poňatia, komu hlas patrí. „Teraz so mnou akože hovorí ten počítač?"

„Som JOEY. Rád ťa spoznávam Evan Clarke. Si Camilin priateľ?"

„Odkiaľ ma poznáš?" Bolo trocha desivé, ako na mňa tie robotické modré oči zažmurkali. Snažil som sa to ale brať ako vtip. Ako nepodarený žart, ktorý si tu Camila prichystala na každého, kto by sa snažil sem vniknúť. „A ak to pomôže, tak áno. Poznám Camilu." Drexel mi zrazu zozadu položil ruku na plece, čím ma vydesil ešte viac, ako JOEY sám o sebe. Ale podľa jeho prekvapenej tváre, zjavne netušil o čo ide. Ešte ani natoľko ako ja. Pritom sme ale mali pred sebou zjavne jeden z tých úžasných projektov, ktoré sa našej drahej Camile podarili. A musel som uznať, že išlo o slušnú vecičku.

„Zdravím aj vás pane. Ste Mark Drexel, ak sa moje záznamy nemýlia. Dlho ste tu nebol."

„Poznáme sa?" opýtal sa nedôverčivo, na čo pomaly prešiel k stoličke, na ktorej som predtým sedel ja. A hoci išlo o vec naozaj zvláštnu, páčila sa mi. Bola to celkom zaujímavá hračka, s ktorou by sa dalo zabaviť aj na dlhé hodiny. Hlavne, ak jej človek rozumel, čo bol určite Camilin prípad.

„Ja vás poznám," odpovedal po chvíľke. „A len tak mimochodom. Nespustím poplach, akoby som za normálnych okolností mal, ale pri dverách stoja dve osoby, ktoré sa pokúšajú dostať do domu. Nepoznajú ale heslo." V momente sme pozreli na seba. Bez slova navyše mi došlo, že to musím ísť prezrieť. Preto som aj vytiahol jednu z dýk, pevne ju zovrel v ruke a pobral sa späť do domu. Počul som Drexelove kroky za chrbtom, ale...ani neviem kto z nás bol viac prekvapený zo spoločnosti, ktorá nás čakala za dverami.