„Stále nad nimi premýšľaš?"

„Niekedy," odvetila som do ticha, ktoré nás obklopovalo. Obaja sme ležali v piesku s očami upretými na krásnu oblohu. Ďaleko od komunít, kde neboli skoro žiadne čierne mračná bola aj noc krajšia. Hviezdy žiarili oveľa jasnejšie, čo som ja veľmi ocenila. Ak už sme nevideli Saturn, aspoň hviezdy dokázali človeku vniesť aký-taký pokoj do duše. „Budú tomu pomaly dva týždne a mohlo sa odvtedy stať veľmi veľa."

„Veľa zlého, ale aj veľa dobrého. Možno si vzali tvoje slová k srdcu."

„Pochybujem, hoci by som tomu rada verila. Bojím sa, že keď sa tam vrátime, bude všetko ešte horšie." Modlila som sa, aby boli Jade, pán Willins a Jag v poriadku, ale nebola mi popravde ukradnutá ani Jamima. Absolútne by mi na nej nemalo záležať, ale to som nebola ja. Hlavne nie ak som vedela, že jej iba nedávno zomrel otec. Bola som predsa v rovnakej situácii a preto som ju v tomto smere plne chápala.

„Mám pocit, žeby sme si mali lámať hlavu nad niečím iným, ako nad ich osudom."

„Ak myslíš na nejaký plán, ten vymyslím až potom, keď budem mať väznicu na dohľad. Nemá zmysel, aby som sa tým zapodievala teraz, ak nemám ani poňatia, ako to tam vyzerá." Nečakala som, že sa zasmeje, ale rovnako som nečakala ani to, žeby sa posadil a zadíval sa na mňa doslova nepríjemne. Akoby som povedala niečo, čo mu nie moc sadlo. „Čo?" opýtala som sa napokon nechápavo a tiež sa posadila. Len kúsok od nás horel oheň, ktorý to tu robil príjemne teplé. Lebo čím ďalej sme každý deň išli, tým bola väčšia zima a hlavne sme nachádzali viac vody.

„Ale nič," odvetil napokon a svoj hnusný výraz nahradil úsmevom. Nebol ale silený. Odzrkadlil sa mu v očiach a to bolo dôležité. A hoci som ja nemala náladu na smiech, zaspávalo sa mi potom lepšie s vedomím, že je to medzi nami v poriadku. Za uplynulé dva týždne, ktoré sme boli zas na ceste sme sa veľmi veľa rozprávali a pomaly mi to prišlo, akoby nebola téma, do ktorej sme nezašli. Ale bolo to fajn. Skutočne som cítila jeho podporu, čo bolo zjavne najdôležitejšie. Nemala som pocit, že som v tom celom sama.

***

„Nemali sme tam už byť?" Mykla som plecami, pričom som v pravej ruke držala ten môj malinký kompas. Dokonca ani o tri dni neskôr sme ešte neboli pri väznici. A to ma miatlo. Jade predsa povedal, že nám to zaberie tak dva týždne a tú hranicu sme predsa už prekročili. Boli dni, keď sme neprešli až tak veľké vzdialenosti, ale na ten ďalší sme to potom stále dobehli. Nemohli sme byť neviem ako pozadu.

„Musíme ísť proste stále na sever. Nájdeme to, neboj sa."

„Nepýtam sa kvôli sebe." Pozrela som na neho, čo ale zjavne nebola výhra. Od včera mi bolo príšerne. Počítala som s tým, že už to bude mať niečo spoločné s mojou krvou, ale kým som ju nemusela vypľúvať, nechcela som si pichať to nešťastné sérum. Musela som šetriť, ako to len išlo. Preto som dúfala, že za všetkým je len nedostatok spánku a vlastne únava ako taká. „Možno by sme si mali dať jeden deň pauzu, aby si si oddýchla."

„Nie. Oddýchnem si, keď uvidím svojho brata. Dovtedy nie."

„Nemôžeš sa pre neho zničiť Camila." Pokývala som hlavou a pobrala sa ďalej. Dúfala som, že narazíme ešte na nejakú vodu, kde by sme si rozložili na dnes tábor. Spomenula som si na radu ktorú mi dal Jade, ohľadne vody ako takej. Vraj mám najviac veriť tej, ktorá ma na svojom povrchu kopu bledozelených rias. Pod nimi sa totiž ukrýva dokonale čistá voda, bez nejakých hnusných chemikálií, alebo ja neviem čoho. Našťastie každá druhá jama, v ktorej voda bola mala tie riasy, takže v tomto problém nebol. A zjavne na tom niečo bolo, lebo ani jednému z nás nerobilo jej pitie nejaké problémy.

„Nájdeme vodu a utáboríme sa, hej?" Na dnes som toho mala dosť. Užívala som si, že už sme nemali okolo seba toľko konárov, ale zároveň...mali sme potom väčší problém založiť oheň. Z maličkých vetvičiek poriadne plamene nevytvoríte, ani keby ste neviem aký mág. „Možno ťa dokonca poteším s tým, že nebudeš večerať sám. Som hladná ako vlk." Za posledné tri dni som jedla tak maximálne dvakrát, ale žeby mi doteraz jedlo nejako chýbalo, to sa povedať nedalo. Ale aspoň sme mohli v tomto smere šetriť. Navyše...jedla som už aj lepšie jedná, ako boli tie z konzervy, ale nemohla som tu uprostred púšte čakať päťhviezdičkové chody.

„Už by bolo načase, aby si niečo zjedla."

„Predsa som ti hovorila, že nepotrebujem jesť tak často, ako ty. A som za to vlastne vďačná." Preto som zjavne vyzerala tak, ako som vyzerala, ale mohlo mi to byť jedno. Ak by som žila normálne, možno by ma to štvalo, ale prečo by to bolo teraz dôležité? Mala som aj dôležitejšie veci na riešenie, než zbytočnosť, či som priveľmi chudá, alebo nie. Hlavné asi bolo, že som v rámci možností zdravá.

„Viac jedla pre mňa."

„Tak vidíš. Vo všetkom nájdeš pozitíva." S úsmevom som sa za ním obzrela a bolo vlastne veľmi príjemné, keď mi úsmev opätoval.

Išli sme ešte približne dve hodiny, kým sme konečne na dnes skončili. Našli sme natoľko vytúženú vodu, ktorú som ja plánovala využiť. Najprv sme si urobili zásoby na pitie a potom, kým Milse zbieral drevo na oheň, som sa ja vyzliekla a po plecia ponorená v chladnej vode, som si konečne vydýchla. Prijala by som, keby je o niečo teplejšia, ale nemohla som si vyberať. Bola som rada aj za takúto možnosť. Hlavne keď som si zaklonenú hlavu oprela o kraj jamy a zahľadela sa na oblohu. Bola ešte stále krásna oranžová, hoci sa malo pomaly stmievať.

„Je ti tam príjemne?"

„Keby si len vedel. Zišla by sa trocha teplejšia voda, ale inak sa nemám na čo sťažovať," odvetila som s privretými očami. Zjavne, ak by to takto bolo počas celej cesty, boli by sme obaja v lepšej kondícii. No tie dlhé dni vtedy na horúcej púšti boli katastrofálne. Ako prechádzka peklom samotným. „Ak chceš, môžeš sa pridať."

„Ja si počkám, kým padne noc. Určite nebude na zahodenie pozorovať pritom hviezdy."

„Ako myslíš." Nemala som v pláne sa niekam ponáhľať. V žiadnom prípade. Na dnes sme skončili a mali toľko času, koľko sme si len želali. Aj oddych je rovnako dôležitý a hlavne po tak dlhej ceste, akú sme už mali za sebou. Nebolo to niekoľko dní, ale pomaly mesiac, čo mi prišlo až neuveriteľné.

***

„Si ako malý!" napomenula som Milesa, sotva vystrúhal ďalšiu grimasu, z ktorej mi ale bolo poriadne do smiechu. Vydržala som bez séra ešte ďalšie dva dni, čo bolo skvelé, ale dnes ráno prišla posledná kvapka. Už som to nemohla odkladať a preto som sa musela zmieriť s tým, že budem mať na ruke pravdepodobne ďalšiu modrinu. Lebo viete...moja šikovnosť sa pri pichaní injekcie akosi stále niekam vyparila.

„Nemôžem za to, že je mi pri pohľade na ihly blbo. Odmalička mám k nim odpor."

„Tak ani ja nie som fanúšik, ale radšej zatnem zuby, než aby som umrela." Určite som nevyzerala mega šťastne, keď som si ihlu skutočne zapichla pod kožu, ale snažila som sa nerobiť z toho nič. Nebolo to po prvé a ani naposledy. Trocha blbo mi prišlo, to určite áno, no zaobišlo sa to aj bez väčšej drámy. Hlavne ak som si hneď potom pre istotu ľahla, aby mi nebolo ešte horšie. Neviem, občas mi zle bolo a občas nie. Kto sa v tom celom mal potom akože vyznať?

„Pomaly budeme podľa mňa v cieli. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že za deň, možno dva budeme na mieste."

„Tak už by nebolo od veci. Začínam si pomaly naozaj myslieť, že sme sa stratili." Išli sme podľa kompasu a všetko, takže by sme mali byť na správnej ceste, ale Boh vie, kde je pravda. Veľmi som ale dúfala, že čoskoro prídeme do cieľa a hlavne, že sa bez väčších problémov dostaneme dnu.

„Neviem ako tebe, ale mne rodičia stále hovorili koľko zlého žije tu na púšti a ja neviem ešte čo. No ak sa nad tým zamyslíš, okrem tých pašerákov ktorí ťa napadli, sme na nič také nenarazili. Až je to trocha strašidelné."

„Hej, otec mi zvykol hovoriť podobné veci. Ja som sem vlastne išla s tým, že tu narazíme na neviem aké kreatúry, ale...nič. A pritom sa mi nechce veriť, že všetko naokolo pomrelo. Hlavne tu na okolí, kde je dosť vody, hoci...možno nedostatok potravy bol hlavný problém." Úprimne, byť na mieste nejakého zvieraťa, ktoré musí žiť v takých podmienkach, tiež by som radšej uhynula. Bez žartu.

***

„Miles..." dostala som zo seba zadýchane, sotva som sa vyšplhala na vrch kopca. To ale, čo som konečne uvidela odohnalo všetky známky únavy. Až mi takmer nabehli slzy do očí, keď sa predo mnou ukázala veľká stavba, ktorá bola na milión percent naša hľadaná väznica. Vysoké steny, hore ostatný drôt a dve strážne veže, na ktorých sa prechádzali stráže. Pôsobili síce iba ako maličké machule, ale bola som si istá, že sú ozbrojení až po zuby. „Sme tu."

„Pane na nebi, konečne." Aby som bola úprimná, predstavovala som si to tu inak, ale bola som nevýslovne šťastná, že sme dorazili. Aj za cenu, že sme nemali vymyslený plán ako sa dostať dnu. No boli sme tu. Zrazu som sa ocitla k bratovi oveľa bližšie, než to bolo za posledné štyri roky, čo bol neopísateľný pocit šťastia, ale strachu zároveň. Nemohla som sa popravde dočkať, kedy ho konečne osobne uvidím. Aj keby to malo byť na pár sekúnd, ale mohla by som sa presvedčiť, že je naozaj v poriadku.

„Dokázali sme to." So širokánskym úsmevom som pozrela na neho a zjavne by dostal aj objatie, keby...keby sa za nami neozvalo akési vrčanie. Doslova vrčanie, ktoré mohlo byť jedine od zvieraťa.

Keď sme išli ku kopcu a motali sa medzi hustými konármi a suchými kmeňmi stromov, mala som ten zvláštny pocit, že nás niekto, alebo niečo sleduje, ale teraz...teraz sa mi to potvrdili. Pomaly a opatrne sme sa otočili, aby sme zistili proti komu stojíme, ale nebol to asi najlepší nápad. Hlavne nie, ak sa k nám zakrádala šesťčlenná skupina hyen. Všetky cerili zuby a sledovali nás doslova, akoby sme mali byť ich večerou.

„Bež," šepol Miles a posotil ma dozadu, Piesok pod nohami sa nám obom šmýkal, pričom naši protivníci ale zjavne problém nemali. Kráčali smerom do kopca bez väčšieho problému. Možno by nepôsobili tak strašidelne, ak by boli o niečo menšie, ale takto z nich išla čistá hrôza.

„Nie. Budeme pomaly cúvať a hlavne s nimi držať očný kontakt. Možno potom nezaútočia."

„Nie som si istý, že je to dobrý nápad." Ale ja som si bola. Preto som ho zjavne schmatla za ruku, aby mu ani nenapadlo rozbehnúť sa. Radšej sme začali pomaličky ustupovať, pričom minimálne ja som ich sledovala maximálne pozorne. Bála som sa, samozrejme, že som sa bála, ale to ešte nebol dôvod na to, aby sme urobili niečo nerozvážne.

Na chvíľu sa nám stratili z dohľadu, ale sotva všetky vybehli na vrchol kopca a znova vycerili zuby, spochybnila som svoj plán. Správali sa, akoby chceli každú chvíľu zaútočiť. Srsť sa im leskla na dennom svetle a ich vrčanie bol len ďalší dôvod, aby sme zdrhali čím skôr. Milesa som stále pevne držala za ruku, ale sotva sa k nám hyena na čele skupiny rozbehla naproti, rozbehli sme sa aj my. V piesku to nebolo nič moc, ale utekali sme k stene väznice, ako sme len vládali. Rana na stehne ma ešte stále troška bolela, hlavne pri väčšej námahe a teraz sa to prejavilo naplno. Vedela som ale, že nesmiem zastaviť. Miles bežal za mnou, zjavne aby ma poprípade kryl, čo sa mi ale vonkoncom nepáčilo. Nebol tu dôvod, prečo by mal kvôli mne riskovať.

„Hej!" zakričala som na strážcov, ktorý sa prechádzali na strážnych vežiach v nádeji, že niečo urobia. Šťastie, že v tom tichu púšte sa k nim môj krik doniesol a v momente pozreli našim smerom. Nechcela som sa obzrieť, ale keď som začula vrčanie až priveľmi blízko, neodolala som. Ponad plece som sa pozrela na hyenu presne v momente, kedy prebehla okolo Milesa, odrazila od zeme a skočila na mňa. Pristála mi priamo na chrbte a spolu s váhou batohu ma poslal k zemi pomerne rýchlo. Nestihla som ale ani vykríknuť, keď sa ozvala strela a zviera bolestne zakňučalo. Pri ďalšej strele zo ma spadlo a ja som sa v momente postavila na nohy. Hyena bola zranená, ale ešte stále sa pre niečo snažila zaútočiť, no ja som do nej poriadne kopla, čo ju pravdepodobne odradilo nadobro. Tak, ako streľba všetky zvyšné, ktoré sa len tak rozutekali.

„Si v pohode?" Prikývla som, pričom moje oči už ale patrili mužom, ktorí nás zachránili. Nečakala som, že tak rýchlo zlezú dole zo svojich miest a poberú sa k nám. Navyše s namierenými brokovnicami, s ktorými som sa zblízka zoznámiť naozaj nechcela. „Zjavne máme postarané o to, ako sa dostaneme dnu."

„Nechaj ma hovoriť," šepla som vydesene, ale plná sebavedomia zároveň. Stačí ak zvolím vhodné slová a sme vnútri. Bez toho, aby sme museli niekoho zabíjať, alebo ja neviem čo.

„Máte nejaké zbrane?" opýtal sa nás sakramentsky vysoký hnedovlasý chlap v čiernej uniforme. Na chvíľu som sa nedokázala rozhodnúť, či je viac strašidelný on, alebo jeho holohlavý kolega. Mená na uniformách nemali, takže mi zostali naďalej ako cudzinci. Cudzinci, na ktorých záležalo veľa.

„Dva nože a jednu pištoľ," odpovedal Miles za mňa. Bolo by toho viac, ak by ma samozrejme neokradli. Takto nám ale zostalo minimum. A dokonca ešte aj to sme museli vyložiť pred seba do piesku a následne odstúpiť. Prikázali nám, aby sme si kľakli s rukami za hlavou. Neviem, napadlo mi v prvom momente, že nás možno zastrelia, ale...nevyzeralo to tak. Hlavne nie, kedy obaja sklonili zbrane a pozorne sa na nás zadívali.

„Čo hľadáte v týchto končinách? Vyzerá to, že ste na ceste už poriadne dlho."

„Hľadali sme práve vašu väznicu," odvetila som hľadiac mu do hnedých očí. Dovolila by som si povedať, že bol vrcholne sympatický, hoci mohol mať tak okolo tridsiatky. „Z domu sme odišli pred vyše mesiacom." Snažila som sa hovoriť rozhodne, hoci som musela bojovať s bolesťou. Ako na mňa tá hyena skočila, môjmu chrbtu to neurobilo moc dobre. Nesmeli ale poznať, že sa niečo deje.

„Prečo ste nás hľadali?"

„Potrebujeme prácu." Bože, skoro som sa zadusila vlastným klamstvom, ale predsa som to povedala. Všimla som si, ako pritom Miles pozrel na mňa, ale ja som nechcela prelomiť očný kontakt s pánom ostreľovačom. To by bola zjavne priveľká chyba, ktorú som nemohla riskovať. Nie, ak išlo do tuhého.

„Je pravda, že máme málo strážnikov, ale...prečo by sme mali dať prácu práve vám dvom? Tvoj kamoš by sa medzi nás možno ešte aj hodil ak by trénoval, ale ty...koľko máš vôbec rokov?"

„Osemnásť." Nie! Nech ani nepomyslia na to, že ma odpíšu kvôli tomu, že som mladá. Nemerala som celú tu cestu, len aby som sa nedostala do cieľa samotného. „Viem dobre strieľať ak to pomôže. A nemám problémy s dodržiavaním disciplíny." To s tou streľbou nebola veľmi pravda, ale zas ak by mi dali do ruky zbraň, vedela by som, čo robiť. Akurát by som sa nemohla zaručiť za fakt, že cieľ aj skutočne trafím.

„Vstaňte! Vezmem vás za šéfom a ak presvedčíte jeho, ste v suchu. Veľmi ale pochybujem, že ty u neho pochodíš dievča. Mala by si sa vrátiť o pár rokov, ak tak veľmi túžiš po podobnej kariére."

„Ja tú prácu potrebujme teraz," dodala som potichu, zatiaľ čo som sa stavala na nohy. Sklonila som hlavu a zahľadela sa do piesku pod nohami. Zjavne pre upokojenie. Budem musieť byť zjavne sakra presvedčivá, ak bude ich šéf zdieľať rovnaký názor.