Vyšiel som von na nočný vzduch s tým, že moja hlava bola plná pochybností. Netušil som, čo mám robiť. Absolútne som nevedel, čo prinesie nový deň, alebo trebárs aj táto noc. Neviem čo ma to zrazu popadlo, ale musel som vypadnúť. Niekam poriadne ďaleko, aby som si prečistil hlavu. A možno aby...aby som sa udržal mimo diania, s ktorým som nechcel mať nič spoločné. Toho chlapa som jej tam dotiahol, s čím som skončil. Nič z tohto sa ma netýkalo. A chcel som, aby to tak aj zostalo. Možno som mal na Renu dohliadnuť a pohovoriť si s ňou v súkromí, ale nemal som na to silu. Preto som len nechal odkaz, že sa behom pár dní vrátim.

A kam som išiel? Hoci bola noc, išiel som domov. Zakrádal som sa tmavými uličkami, aby ma ani náhodou nik nevidel, až som prišiel k nášmu domu. Neprešlo veľa času, odkedy som tu bol naposledy, ale predsa sa mi zdalo, že som tu ako cudzinec. A nie syn ľudí, ktorým to tu patrí. Plný neistoty som napokon zaklopal. Možno som ich zbytočne budil, ale ako som poznal otca, určite bol ešte hore a niečo čítal. Pamätal som si to z doby, keď som bol malý chlapec. Stále bol dlho do noci hore a veľakrát, keď som nevedel zaspať, som sa k nemu pridal. Sedel som mu naproti v obývačke a počúval, ako mi číta, až som nezaspal.

„Kto je to takto neskoro?" Aj napriek napätiu som sa pousmial. Tešilo ma, že aspoň niečo sa nezmenilo. Vydýchnuť som si ale naozaj mohol až v momente, kedy otec otvoril a od prekvapenia zabudol prvotne zavrieť ústa. „Synak!"

„Ahoj ocko," dostal som zo seba skôr, akoby sme sa objali. Počítal som s tým, že návrat domov mi pomôže a teraz, sotva po pár sekundách som tomu skutočne aj uveril. „Dúfam, že neruším."

„Samozrejme, že nie. Tu si vítaný, nech by bolo hocikoľko hodín." Priateľsky ma pobúchal po chrbte ešte skôr, akoby sme vošli dnu. Nečakal som ale, žeby bola hore ešte aj mama. Ona ale stála vo dverách do obývačky a zjavne čakala na správy ohľadne nočného návštevníka. Keď ale uvidela, že som to ja, ocitol som sa v jej objatí oveľa skôr, než by som ju pozdravil. Rodičia mi vždy dali svojou skoro až prehnanou starostlivosťou pocítiť, že majú len mňa a hoci mi to niekedy prišlo otravné, teraz som to už bral inak. Už som ich prítomnosť nebral ako samozrejmosť, vďaka čomu sa pre mňa stali oveľa dôležitejšími.

„Priniesol si so sebou aj Camilu miláčik?" opýtala sa mama, pričom mi odhrnula pár pramienkov vlasov z čela. Tie jej sa veľmi podobali na Camiline. Niečo medzi hnedou a čiernou. Ja som čierne vlasy zdedil zjavne po otcovi, ale oči...tie som mal rozhodne po mame. O tom pochýb nebolo.

„Camila odišla mami."

„Rozišli ste sa?" Rázne som pokývla hlavou a radšej jej dal pusu na líce. „Tak potom?"

„Išla za svojim bratom." Nechcel som o nej viac hovoriť. Vedel som, že to ešte stále nepôjde bez toho, aby som sa poddal veľmi silným emóciám. A to som teraz ešte nechcel. Stačilo mi, že som plač premáhal každý večer, keď som zaspával sám. Posteľ bola stále až moc prázdna a pri pomyslení, že Camila spí niekde uprostred obrovskej púšte, mi srdce zovrel taký silný smútok, až to doslova bolelo.

Všetci traja sme vošli do obývačky, kde na mňa doľahla tá atmosféra domova naozaj naplno. Bundu som si prehodil cez operadlo na kresle, do ktorého som klesol naozaj rád. Potešil ma pohľad na oheň v krbe, ale aj na karty, ktoré boli rozložené po stole. Malo mi napadnúť, že ešte stále hrávajú. Mama to naučila aj mňa a boli večery, kedy sme hrali aj hodiny a výborne sa pritom bavili. Proste len my traja, ako úplne obyčajná rodina, ktorá nemá žiadne problémy.

„Akoto, že si tu? A hlavne sám?"

„Potreboval som na chvíľu vypadnúť. Začínalo byť na môj vkus až moc dusno." Premýšľal som znova aj nad tým, že pôjdem za Camilou, ale čo by som tak dosiahol? Mala náskok dobré dva týždne a aj keby som ju našiel, čo potom? Ak nechcela, aby som išiel s ňou, zjavne na to mala pádny dôvod. A nie len ten, že sa o mňa proste bála.

„Shawn?" Pokýval som hlavou. Ten za to mohol zjavne najmenej. Odkedy sme sa do seba pustili sme sa jeden druhému vlastne vyhýbali, čo mi vrcholne vyhovovalo. Nech si to s ním všetko rieši Evan. Ten ho pozná lepšie, než ja kedy budem. „Tak?"

„Je to zložité otec. Nechcem sa o tom baviť." A hlavne nie pred mamou, ktorá už aj tak vyzerala ustarane. Ak by som jej povedal, čo všetko sa dialo a ešte stále deje, späť by ma nepustila.

„Kedy Camila odišla?"

„Nie tak dávno," odvetil som mame, ktorá o nej chcela zjavne hovoriť silou mocou. Ale zas nemohol som jej to mať za zlé. Iba si chcela byť asi istá, že to medzi nami klape. V čom som si ale ani ja sám nemohol byť istý. Veril som v to, že ak sme sa rozišli v dobrom, nič vážne sa nestalo, ale...aj tak. Bola tam neistota, ktorú som na celej záležitosti nenávidel najviac. A ktorá zjavne nepominie, až kým sa nevráti a nepovie mi, že sme v poriadku. „No príde mi to, akoby som bol bez nej celé mesiace."

Dopekla, veď sme boli od seba mesiac, a koľko času sme potom dostali? Pár mizerných dní, počas ktorých sme poriadne ani nemali čas si len tak sadnúť a pohovoriť si. Bez pocitu, že nás tlačí čas samozrejme. A teraz, keď sme boli konečne obaja opäť slobodní a mali sme strechu nad hlavou...ona proste odišla. Na ktovie ako dlho a navyše bez toho, aby sme sa poriadne rozlúčili. A hej...ten list čo mi nechala, nik mi zrazu nevedel povedať kde skončil, takže som nemal ani šajnu, čo mi mohla odkázať. Dúfal som ale, že mi to čoskoro povie osobne.

„Má môj obdiv, že sa do toho pustila sama. Počul som, ako ste o tom hovorili a ak je to naozaj taká dlhá cesta...cez celú púšť..."

„Nechcem o tom hovoriť otec," povedal som skoro pošepky so sklonenou hlavou. Zodvihol som ju až vo chvíli, kedy sa mama načiahla za mojou rukou a pevne ma za ňu vzala. Určite obaja videli, že som kompletne zničený, ale načo by som sa tváril, že je všetko v poriadku? Nebolo. Nič nebolo v poriadku a kým Camila nebude znova pri mne, ani v poriadku nič nebude. A hlavne ak mi Rena neprestane motať hlavu jej nezmyslami, ktoré nemajú ani hlavu, ani pätu.

„Mal by si sa ísť vyspať. Vyzeráš unavene zlatko."

„Budeš zajtra doma mami?"

„Tento týždeň mám dovolenku, takže si vychytil ten správny čas na návštevu," povedala povzbudivo a prihodila aj úsmev. Nevedel som jej ho opätovať, ale aspoň som sa po tejto reakcii necítil tak previnilo, keď som im zaželal dobrú noc a odtrepal sa hore do izby. Zavrel som za sebou dvere, za ktorými som sa opäť ocitol sám, čo mi ale nevyhovovalo. Ani troška. Pozrel som na svoju posteľ, v ktorej by bolo zaručene dosť miesta, aby sme tam spali dvaja. Mama by bola určite vrcholne šťastná, ak by mohla urobiť raňajky ako pre mňa, tak pre Camilu a ak by sme s ňou a otcom strávili celý deň. Konečne by ju obaja mohli spoznať a pochopiť, prečo sa jej natoľko držím.

Zašiel som napokon do sprchy, kde som strávil slušnú chvíľu predtým, než som si šiel ľahnúť. Pohľad cez okno na nočnú komunitu sa zdal taký pokojný. Presne, ako keď sme ešte nedávno stáli hore na žeriave. Všade bola kopa svetiel, ktorá mi hovorila, že nie sme len akési mesto duchov. Že aj napriek všetkému tu žijú len obyčajní ľudia, ktorí zjavne dúfajú v lepšie zajtrajšky. No keď som si ľahol a zhasol svetlo, oči sa mi znova naplnili slzami. V živote som pre nikoho takto neplakal, ale ona...pane Bože, ja som sa bez nej cítil úplne stratený. Alebo možno skôr zraniteľný, ako stratený. Od začiatku som ju bral ako symbol mojej odvahy a teraz keď tu nebola, som sa bál. Nemal som možnosť sa pozrieť do jej očí, ktoré pre mňa stále predstavovali neskutočnú útechu. Nemohol som zaspávať s pocitom, že držím v náručí niekoho, koho ľúbim viac, akoby si dokázal predstaviť.

„Dúfam, že si v poriadku. Keby si len vedela, ako strašne mi chýbaš," povedal som potichu a radšej si pretrel oči. Nechcem som plakať. Nie znova. „Camila..."

Dnes, ako sme boli hore na vyhliadke  a ja som sa zmätene obzeral naokolo, spomenul som si na darček, ktorý som jej dal na narodeniny. Ten malý kompas, ktorý jej teraz určite prišiel vhod. Keď som jej sľuboval slobodu dúfal som, že to aj dodržím. A hoci by sa z časti dalo povedať, že sa mi to podarilo, ja som si život po PHPV predstavoval inak. Dúfal som, že odídeme spolu. Že ruka v ruke odkráčame od tohto tu, necháme všetko za sebou a proste začneme úplne od nuly. Že si život vybudujeme spolu a nie, že...že sa stane niečo takéto. Niečo, čo sa dalo vyriešiť aj úplne inak.

***

„Tak? Ešte ani teraz mi nepovieš, o čo ide?"

„Neviem kde začať otec," priznal som, sotva sa do nás zaprel studený vietor. Vyšli sme si na prechádzku, aby sme sa mohli v pokoji porozprávať. Bez toho, aby mama vedela o všetkom. Nechcel som ju zbytočne strašiť, ak ešte nebolo isté, že...že sa vrátim. Nechcel som mať s celou vecou nič spoločné a preto mi počas nepokojnej noci napadlo, že počkám u nich, kým sa Camila vráti. Zjavne by to bola najlepšia možnosť. „Sám vieš aký bol náš príchod tam a potom, hlavne po jej odchode sa začalo všetko ešte viac rúcať. Pobil som sa so Shawnom, potom ma Rena začala nahovárať na nejakú spoluprácu, alebo ja ani neviem čo a nakoniec...včera sme so sebou privliekli späť chlapa, čo patrí k parte, ktorá chcela vtedy Shawna zabiť."

„Súhlasil si?"

„Definitívne áno ešte nepadlo a možno ani nepadne. Hlavne nie po tom, ako sme sa s nimi nepriamo zaplietli. Ona sama sa ich doslova desí, takže nechápem, prečo ich chce tak veľmi loviť."

„Lebo miluje Shawna." Pozrel som na neho, ale musel som uznať, že mal pravdu. Samozrejme, že to robila pre neho a nie len tak zo zábavy. Akurát mi nebolo jasné, čo si od toho sľubuje.

„Aj ja milujem Camilu a teraz ako čo? Mám ísť len tak bezhlavo do PHPV a zabiť Carleyho?"

„Zišlo by sa," zamrmlal so sklonenou hlavou. Myslel by som si, že to bola len obyčajná odpoveď, ale zjavne tomu tak nebolo. Nie, keď následne ustarostene pozrel na mňa. „Nechcel som ti to hovoriť, ale pár dní dozadu...no...zastavil sa na návšteve."

„Carley?" Prikývol. Neboli sme ešte ďaleko od domu, takže som mal chuť sa vrátiť, aby mama tým pádom ani náhodou nebola sama. Ako si to pre Boha predstavuje? Len tak si príde na návštevu? Akoby nič? Akoby sa nikdy medzi nami nič nebolo stalo? „To akože len tak?"

„Mal som chuť mu zabuchnúť pred nosom, ale keď som uvidel za ním ozbrojených chlapov, nerobil som problémy. Mama bola v kuchyni a nechcel som ju ohroziť." Chápavo som prikývol. Zaklonil som na chvíľu hlavu, aby som sa zahľadel do oblohy, ale to mi nič neprinieslo. Akurát tak ešte väčší smútok nad všetkým. Pomaly sa končil ďalší deň, ktorý som musel byť bez nej. Hej, znášal som to už o niečo lepšie, ale nebolo mi to jedno ani náhodou. Chcel som, aby prišla domov. Späť ku mne.

„Prečo prišiel?"

„Pýtal sa na vás. Určite zistil, že Camila žije a ty si bol prvý, s kým chcel hovoriť. Povedal som mu toľko, že si odišiel pracovať do inej komunity, nič viac."

„Uveril?" Dúfam som v kladnú odpoveď, ale keď otec len nedbalo mykol plecami, nebolo mi všetko jedno. Nechcel som, aby sa ešte niekedy vrátil a poprípade ich ohrozoval. To v žiadnom prípade. Stačilo, ak ubližoval Camile. Mojim rodičom nebude mať šancu ublížiť.

Nemal som ani poňatia, kam mierime. Až do doby keď sa pred nami na konci dlhej ulice neobjavila veľká brána. Plot vedľa nej sa tiahol pomerne vysoko a to ma len presvedčilo v tom, že sa pozerám na bránu do pekla. Doslova. To miesto by sa inak ani nazvať nedalo. Nedokázal som pochopiť, ako som tam mohol niekedy pracovať, ale bol som viac ako šťastný, že sa to obdobie skončilo. Ani keby neprišla Camila, nedokázal by som tam vydržať tak dlho, ako otec. V tomto mal môj veľký obdiv.

„Niekto by mal niečo urobiť, aby to miesto raz a navždy prestalo existovať."

„Nikto nie je taký hlúpy, aby sa o niečo pokúsil synak." Pousmial som sa. Bol som si istý, že Camila to v pláne mala. Neexistovalo, aby tomu chlapovi zabudla niečo z toho, čo jej urobil. Proste nie. „Možno je Carley hlúpy a všetko, ale má okolo seba steny a ochranku, ktorá je pripravená položiť za neho život."

„Nikto nemá šťastie večne. Dokonca ani on." Príde deň, keď padne a viac nevstane. Akurát by bolo dobré, keby sa to stalo čím skôr. Skôr, ako stihne zničiť životy ľuďom, ktorí by potrebovali pomoc a nie byť zavretí za mrežami. Mal som možnosť zistiť, že polovica tam vôbec, aleže vôbec nepatrila. Nikdy nič zlé neurobili, proste mali smolu a dostali sa tam. Ak má niekto vážne psychické problémy, mal by predsa dostať odbornú pomoc. Čo pomôže, ak ho strčia za mreže? A hlavne na miesto, ako PHPV?

„Mama hovorila, že vraj sa vodcovia chystajú zaviesť akési zmeny. Malo by sa to týkať každého z nás."

„Chcú, aby sme mali ešte horší život, alebo..." zjavne by som svoju vetu dokončil, keby moje oči nenájdu niečo, čo ma skoro poslalo k zemi. Dievča na druhej strane chodníka, ktoré sa náhodne pozrelo našim smerom. Mala kapucňu, ale ani to nepomohlo. Bez väčšej námahy som tú tvár spoznal. „Camila!" Dievča sa na mňa v momente pozrelo, ale...akoby ma nepoznávala.

Pozrel som na otca, ale keď zostal len tak stáť na mieste, ja som nesmej váhať. V momente som bol pri nej, ale zjavne ani to nepomohlo. Nedočkal som sa žiadneho privítania, v aké som dúfal. Ja neviem, ale keď som ju uvidel, akoby svet naokolo nás prestal existovať úplne. Keď som jej ale pozrel do tých vystrašených očí, ktoré netušili kto som, opustila ma všetka tá náhla radosť. Nemohla to byť moja Camila, hoci vyzerali na vlas rovnako. Úplne.

„Kto si?"

„Evie," odpovedala potichu. Všimol som si, ako skláňala hlavu, zjavne aby som jej nevidel do tváre, ale ja som jej za bradu opatrne hlavu zodvihol. Bol som neskutočne zmätený, o tom pochýb nebolo. Akoby som pozeral na svoju milovanú Camilu, ale pritom to nebola ona. Evie mala dokonca rovnako dlhé vlasy, ako som si pamätal, čo už nemohla byť náhoda. V žiadnom prípade. „Poznám Camilu. Ona...odišla pre brata a mňa nechala u Milesa, aby som mu postrážila byt, kým budú preč."

„Išiel s ňou?" Prikývla. Moc som ho nepoznal to bola pravda, ale mohol som si čiastočne vydýchnuť. Nebola na to sama. Už som sa nemusel báť toho, že ak sa niečo stane, nebude jej mať kto pomôcť. „A ty...ty si..." Ona bola ten klon, o ktorom Camila hovorila. Klon, ktorý využili na vraždu jej rodiny a ktorý vytvorila ona sama. No nechápal som. Vyzerala tak dokonale, úplne ako normálny človek. V živote by som nebol povedal, že nie je obyčajný smrteľník ako ja, či otec. Síce, tak to bolo aj s Camilou. Ak by sa mi sama nepriznala, nikdy by som na to nebol prišiel.

„Poznáš Camilu?"

„Som jej priateľ." Otec sa podľa mňa výjavu pred nami divil ešte viac, ako ja sám. Ale nemohol som mu to mať za zlé. Jediné čo mi ale napadlo bolo, aby som ich oboch v momente postrčil smerom k nášmu domu. Ak by nás uvidel niekto z PHPV, nedopadli by sme dobre. Možno ak by tam nebola tá neskutočná podoba na Camilu, ale takto sme riskovali priveľa. Zjavne jej mali oveľa ráznejšie vysvetliť, aby sa len tak nemotala na okolí. „Pôjdeš teraz s nami, áno? Musíme sa porozprávať."

„Ale Camila..."

„Camila by súhlasila, neboj sa. Mne môžeš dôverovať." Pozrel som jej pri tých slovách do očí, ale možno som to robiť nemal. Nie, ak boli úplne rovnaké s očami, do ktorých som hľadel s takou láskou a nádejou. Teraz to ale boli oči niekoho, kto ju pripravil o rodinu a hoci nechcene, ale dostal ju do PHPV. Niekto si tam hore musel želať, aby sme sa stretli, ale...prečo? Aký malo toto význam?