Pomerne rýchlo som si uvedomila, že som tak nešťastne nedopadla len ja. Nebudem ale klamať, že ma doslova hysterický krik ľudí naokolo nedesil. Bála som sa dosť aj bez neho, ale keď sa celá kanalizácia naplnila výhradne tým zvuk, akoby mi stuhla v žilách všetka krv. Držala som sa, čo to len dalo, ale bolo stále ťažšie, keď hladila stúpala pomerne rýchlo a mňa všetka ropa ktorá sa na mňa nalepila, ťahala dole. V pravom boku som navyše cítila tak hroznú bolesť, až som si mohla byť na smrť istá, že sa som si potrhala stehy, zjavne keď som spadla.

No to, že je naozaj veľmi zle, som si zjavne uvedomila až v momente, keď naokolo mňa prúd niesol dokonca tri mŕtve telá. S krikom som privrela oči, aby som sa na ne nemusela pozerať dlhšie ako bolo nutné a snažila sa všetkou silou prísť na to, ako sa dostať von. Nemohla som čakať, kým sa Jade vráti, lebo to môže trvať pridlho. Nemala som vlastne žiadnu záruku, že sa mu nič nestalo a ja som nezostala na všetko sama. Tam, kde som bola v danej chvíli by som sa nemohla dostať nikam, ale o kúsok ďalej bolo spadnutého betónu oveľa viac, takže by som sa mala ako chytiť kraja chodníka, či cesty...alebo čo sa to snažila pod tými sutinami byť.

Zjavne som však bola priveľký optimista keď som si myslela, že to dokážem. Pohnúť sa v hustej rope bolo takmer nemožné a hlavne bez toho, aby som sa pustila jedinej veci, ktorá ma zjavne delila od smrti. Nehralo mi do karát ani to, žeby som musela ísť proti prúdu, ktorý sa zdal neprekonateľný. Až sa mi do očí natisli slzy čistej beznádeje, ktoré som nedokázala zahnať, ani keď som sa ako snažila. No o toto...o toto som neprosila. Nie o situácie, kedy mi pôjde o život. Tých som už mala za posledný čas dosť.

Zjavne som mohla iba počkať, kedy bude hladina dosť vysoká na to, aby som v pohode vyliezla, ale to nebolo v ponuke. Ak ste sa raz do ropy namočili, nemohli ste počítať s tým, že sa bude správať ako voda. Neudržala by vás na hladine, ale stiahla pod ňu a to naozaj veľmi rýchlo. Zjavne preto som sa začala obzerať po inej ceste von a hoci bola malá možnosť, že ak sa potrubia pustím stihnem sa chytiť, musela som to risknúť. Hlavne v momente, kedy som musela zakloniť hlavu, aby som si tvár udržala mimo tej hnusnej čiernej tekutiny. Všade naokolo seba som cítila ten typický zápach síri, ale...najhoršie asi bolo, keď som aj napriek kriku začula ďalší výbuch. To bol moment, kedy som sa pustila. V čistej panike som sa pokúsila uveriť sama sebe, že to dokážem.

Pre istotu som zadržala dych a zjavne som urobila dobre. Veľmi rýchlo som sa ocitla pod na prvé zdanie nepreniknuteľnou hladinou. Dokázala som ale von vystrčiť ruku a sotva som pocítila, ako som ňou narazila do niečoho tvrdého a drsného, chopila som sa šance. Dokonca nechty som sa pokúšala zaryť do betónu a vytiahnuť sa von. Nemala som ani poňatia čoho sa držím, ale to muselo byť nepodstatné. Hlavne v momente, kedy sa mi podarilo vystrčiť spod ropy hlavu. Veľa som toho nevidela, ale úplne mi stačil fakt, že som sa dokázala nadýchnuť.

„Camila!" Prekvapivo som sa dokázala vyšplhať aspoň o kúsok vyššie, ale bola som nesmierne vďačná hocikomu, kto mi následne pomohol. Podľa hlasu to bol zjavne Modro očko, ale istá som si nebola dokonca ani v momente, kedy som bola konečne vonku. Strelné rany ma pri toľkých prudkých pohyboch neskutočne zaboleli, ale v momente kedy sme sa obaja ocitli ležiac na zemi, som si mohla vydýchnuť. Aspoň teda z časti. „Ešte raz niekam pôjdeš bez dozoru tak prisahám, že ťa v tej rope vlastnoručne utopím." Bola by som sa pousmiala nad jeho slovami, ak by som toho čierneho hnusu nemala nejaké to množstvo dokonca v ústach. Preto som sa aj potešila, keď mi on niečím začal automaticky utierať tvár.

„Kde je Jade?"

„Šiel pomôcť Jagovi." Aj napriek všetkému som sa musela usmiať, keď som konečne videla. Bolo od neho zlaté, že si bez váhania vyzliekol tričko, ktoré sme tým pádom celé zašpinili. Ale úprimne, veľmi na výber sme nemali a ropa v očiach či po celej tvári nebola práve výhra. „A ja som upaľoval za tebou, hoci aby som bol úprimný, nie si jediná kto ma potreboval."

„Ja vlastne ani neviem, čo sa do pekla stalo." V živote som nezažila zemetrasenie a po tejto skúsenosti som ani nechcel. Pokúsila som sa aspoň nejako normálne posadiť, ale keď mi do celého boku vystrelila nesmierne ostrá bolesť, v slzách som sa zvalila na zem. Alebo skôr Milesovi do náruče, ktorá mi aspoň na chvíľu poskytla pocit bezpečia, aj keď sa naokolo nás dialo to, čo sa dialo.

„Krváca ti rana..." Prikývla som, ale nato aby som s tým niečo urobila, som bola priveľmi unavená. V tme naokolo nás sa všetka panika rozrastala oveľa intenzívnejšie ako by to bolo podľa mňa za denného svetla, no ja som aj napriek tomu sotva držala otvorené oči. Koniec koncov to nebola moja starosť. Ak by sme chceli, v momente by sme mohli odísť. Nič nás tu nedrží a vlastne...

„Musíme odísť za ich steny. Ja tu nemienim po tomto nocovať."

„Čo ak nás potom už späť nepustia?"

„Ak nám dovolia vziať si nejaké zásoby, my dvaja nemáme čo stratiť. Oni sú tu na tenkom ľade." Možno som bola priveľmi odvážna, ale nemala som na výber. Nechcela som nás vystavovať ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Toto malo byť zjavne varovanie, aby sme vypadli čím skôr.

„Zvládneš noc vonku?"

„Som v poriadku." Z časti som klamala, ale radšej budem spať prakticky na zemi, než aby som sa mala báť, že sa mi celá budova zrúti na hlavu. V tom som význam nevidela ani náhodou. Zjavne preto som aj Milesovi dovolila, aby ma postavil na nohy čím skôr. Nechcela som tu zostávať. Potrebovala som znova zašiť ranu a hlavne sa osprchovať, aby som sa celá nelepila od ropy.

„V pohode?" V momente som sa pozrela za hlasom. Jade si to mieril k nám, trocha pofŕkaný krvou, ktorá ale zjavne nebola jeho. Mlčky som prikývla na súhlas, pričom jeho oči určite zbadali ten prameň krvi, ktorý mi tiekol dole po nohe a miešal sa ako s ropou, tak stopami po síre.

„Potrebujem zašiť ranu."

„Jasné, pozriem sa na teba, len si ešte niekam odbehnem, hej?" Skôr, akoby sme zareagovali bol preč, ale mohlo mi to byť jedno. V tej chvíli ma maximálne trápilo, ako vyjdem schodmi hore, kvázi do bezpečia. Nemohla som si byť po tomto celom istá, že sa nejaká ďalšia výbušnina nenachádza priamo pod nami. V tom zhone som zazrela aj Jamimu, ako pomáha, ale tá ma len prebodla pohľadom, ktorý by mohol pokojne aj zabíjať a ďalej ma neriešila. Čo ma len utvrdilo v tom, že sa mi pre toto tu neoplatí riskovať život o nič viac, ako je nutné. Radšej prečkám noc v objatí púšte, ako smrti.

***

„Camila..." Lenivo som otvorila oči, hoci som bola pekelne unavená. Noc nešla podľa mojich plánov. Síce sme sa spakovali a odišli radšej stanovať, nešlo o pokojnú noc. Ani náhodou. Nemohla som spať, ak sa nocou šírili zvuky ešte ďalších dvoch výbuchov a nasledovného kriku, ktorý mi až naháňal zimomriavky. Zem sa pod nami našťastie už netriasla, čo bolo zjavne ale len maličké plus.

„Čo sa deje?" Zmätene som pozrela na Milesa, ktorý kľačal pri mne, nie s práve šťastným výrazom.

„Je tu Jade. Chce s tebou hovoriť." Prikývla som a aj napriek otrasnej bolesti sa posadila. Z vrecka na svetri som mu podala ten maličký ovládač, ktorý naokolo nás držal steny, ktoré tu akoby ani neboli. Ťažko, ale doplazila som sa k východu zo stanu, z ktorého som videla, ako zničene Jade čaká, kedy ho pustíme ďalej. Zjavne mal za sebou dlhú noc aj on.

„Naozaj máš nejaký plán?"

„Uvidím, čo mi povedia oni. Pán Willins mi sľúbil, že sa porozprávame." Mali sme zjavne šťastie, že bola obloha zatiahnutá a podľa všetkého nedávno dokonca pršalo. Vzduch bol sám o sebe oveľa znesiteľnejší, než pár dní dozadu, keď to tu bolo ako v pekle. Aj napriek tomu som si ale želala, aby sme mali naokolo seba rovnakú klímu, aká je doma. Príjemnú zimu, čierne oblaky, spoza ktorých sa stále prediera Saturn. Neviem prečo, ale tu sme ho na púšti skoro ani nevideli. Nebo nad nami bolo proste tak strašne oranžové a jasné, že sme kúsok prstenca zazreli iba keď sa stmievalo. A aj to nie stále.

„Nerád ťa budím, ale..."

„Nebodaj ste si priznali, že potrebujete pomoc?" opýtala som sa posmešne, hoci mi ho bolo ľúto. Bol tu krátko, zjavne nemal kam inam ísť, aj keď toto zjavne nebol život o ktorom za mrežami sníval. „Prepáč ja...nechcela som, aby to vyznelo tak hnusne."

„V pohode, máš všetky práva aby si sa takto chovala. Stojím na tvojej strane čo sa týka našej nerozhodnosti, ale..."

„Tu nie je ale. Jade, ide o život, no ako vidím takmer nikto si to plne neuvedomuje, aj keď im padá na hlavu vlastné mesto. Prečo nepadla voľba ohľadne nového vodcu? A nehovor mi, že nik nevie čo robiť, lebo to je nezmysel. Niekto z vás predsa musí mať nejaký plán." Pokrútil hlavou a posadil sa do piesku, kvázi mne naproti. Netušila som, o čom bude chcieť hovoriť, ak už slová vlastne padli. Lebo ak oni nechcú, ja im nemám ako pomôcť. Ani keby som chcela neviem ako veľmi.

„Nikto nechce byť zodpovedný za smrť nevinných ľudí Camila, to hádam chápeš." Prikývla som a založila si ruky do vreciek. Dokonca aj po tých týždňoch, som zo svetra ktorý mi zakryl spálené ramená cítila vôňu muža, ktorého som tak neskutočne ľúbila. Chvíľami som si predstavila, že je proste tu. Že sedí pri mne, objíma ma a tak mi dodáva silu, aby som išla za tým, čo chcem. Bol ale tak nehorázne ďaleko, čo bolo šťastie, ale aj prekliatie v jednom. „Preto by sme boli radi ak...ak by si..."

„Ak by som si ich vzala na krk ja? Kto múdry to povedal?"

„Nechcú, sa s tebou teraz stretnúť. Dvaja z rady prišli v noci o život a zvyšok ma poprosil, aby som prišiel za tebou. Jag a pán Willins im povedali o tebe, niečo som prihodil aj ja a..."

„Neuveriteľné." Pozrela som na Milesa, ktorý bol ale zjavne rovnako šokovaný ako ja. Vážne Jade povedal to, čo som počula? Oni chcú, aby som za nich všetko riešila ja? Však ma ani nepoznajú, nevedia kto som a to je zjavne najväčší problém. Ja tu nemôžem zostávať. Mattie je moja priorita, ale okrem neho, toho na mňa čaká omnoho viac. Evie, vývoj klonov, pomsta tomu odpornému hovädu a celému PHPV, alebo...Grayson. Môj drahý Grayson, ku ktorému sa vrátim, aj keby som mala ísť cez mŕtvoly. Doslova cez mŕtvoly.

„Pán Willins hovoril, že tvoj otec..."

„Môj otec je mŕtvy!" sykla som odporne, až som si musela zahryznúť do jazyka. „A ja nie som ani z časti taká, ako si prial aby som bola. Neviem to čo on." Viem toho oveľa viac, ale tak komplikovane, že často ani ja nerozumiem sama sebe. Preto som sa zjavne bála aj budúcej práce. Čo ak sa mi klony podaria a potom....čo ak sa zo mňa stane to, čo je Carley? Tyran, ktorý túži len po moci lebo vie, že si ju kvázi zaslúži a hlavne ju vie kontrolovať? Lebo aby som pravdu povedala, zaslúžila by som si moc, akú mal on. Ba dokonca ešte väčšiu.

„Jade nemôžete po mne chcieť, aby som tu zostala. Mattie ma potrebuje."

„Necháš tých ľudí len tak zomrieť? Dokážeš žiť s pocitom, že bude z teba vrah?"

„Neopovažuj sa!" pohrozila som mu, hoci mal zjavne pravdu. Išiel na to ale hnusne, až dosiahol toho, čo chcel. Vstala som na nohy a kývla Milesovi, aby šiel za mnou. Chcela som tomu dať aspoň jeden pokus a ak sa im nebude páčiť ako uvažujem, nech si robia čo chcú. Dnes večer som už chcela byť od tohto miesta čo najďalej a nie sa tu motať naokolo, pričom smrť striehla na každom rohu. Zjavne by sa hodilo, ak by ma čím skôr obklopili steny väznice. Tá by mi dodala pocit, že nič z tohto nie je sen, lebo mne to tak vážne pripadalo.

„Ideš so mnou?" opýtala som sa Milesa, ktorý ale bez slova prikývol. Veci sme si nechali tam s tým, že bez ovládača sa k nim aj tak nik nedostane. Netáborili sme až tak ďaleko, ale kým sme prišli ku stene, unavila som sa ešte viac. Vedela som ale, že ak som sa už raz pohla z miesta, musím sa pred nich postaviť a umlčať ich. Ak ich zástupcovia nie sú schopní zasiahnuť, urobím to ja. Bez váhania a hlavne bez strachu. Nemám čo stratiť. Ale oni áno, ak ma nebudú počúvať.

Jag na nás čakal pri rozbúranej stene, čo som hneď aj využila. Spoza opaska som mu vzala zbraň, ktorou som si chcela zabezpečiť pozornosť, ktorú mi budú venovať. Bez výnimky. Kričali na mňa aj s Jadeom, ale ja som ich počúvať odmietla. Miles sa postaral o to, aby sa mi nestavali do cesty, kým som si ja hľadala to správne miesto. Ako som videla, sklenená budova stále stála, ale bomby zjavne vybuchli v tej časti mesta, ktorá bola včera ešte relatívne v poriadku.

Došla som až k tej kope trosiek, z ktorej sme sa dívali na dianie včera a postavila sa na jej samý vrchol. Mala som tak o niečo lepší výhľad na mesto, ktoré bolo hore už tak skoro. Alebo zjavne ani nikdy nešlo spať. Ľudia sa bezducho premávali naokolo, akoby to boli len nejakí roboti. Nie živé bytosti, ale len prízraky motajúce sa medzi skazou. Zjavne to ma donútilo zodvihnúť ruku nad hlavu a vystreliť. Bolo to hlasné, ale získala som si pozornosť. Všetci sa v momente strhli a začali okolo seba obzerať, až ich pohľady pristáli na mne. Na dievčati, ktoré stálo uprostred tej katastrofy, ktorá sa jej vlastne ani netýkala.

„Teraz ma budete všetci počúvať!" zakričala som, čo mi len hlasivky stačili. Jasné, že som bola nervózna, ale ak ja mám byť hlas, ktorý bude za nich hovoriť, prosím. Nikdy som nebola ten typ ktorý sa niečoho bojí. A teraz už vôbec nie. Strach by ma nedostal nikam. „Neviem, či sú tu teraz vaši zástupcovia, ale ak áno a ak ma počujú...mali by sa hanbiť za svoje činy. Za činy, ktoré neurobili a preto teraz všetko vyzerá takto." Rukami som rozhodila okolo seba, len aby si to všetci uvedomili čo najviac. Aby sa konečne reálne pozreli na skazu, ktorá nastala z časti pre ich nezodpovednosť.

„A čo sme mali urobiť?" zakričal zrazu niekto. Nevidela som na neho, ale bola som si istá, že ak budem pokračovať, vystúpi predo mňa. A ak nie, ukáže jedine to, aký je zbabelec. „Nevieš, ako sa tu žije. Mala by si sa tešiť, že sme sa o teba a tvojho priateľa postarali, keď ste to potrebovali. Dali sme vám zo svojich zásob, ktoré nám budú určite chýbať."

„Tu ale nejde o nás dvoch," odvetila som stroho. Nepáčilo sa mi, ako si ma muži a ženy obzerajú a čakala som naozaj hocičo. Dokonca aj to, že sa ma niekto pokúsi zastreliť, len aby som držala hubu. Nečudovala by som im. „Ide o to, že vy všetci čakáte na zázrak, ktorý ale nepríde. Máte tu litre ropy, ktoré by vám vedeli zabezpečiť svetlú budúcnosť, ale ako vidím, nik sa nepokúša s ňou niečo robiť. Viete si predstaviť, koľko komunít tam vonku prahne po tomto...po tomto čiernom zlate? Čo tak pokúsiť sa vôbec nájsť jej zdroj? Prečo sa o to doposiaľ nik nepokúsil?"

„Prečo sa tu teraz hráš na spasiteľa? Myslíš si, že niekoho tvoje reči zaujímajú?" Teraz to bola pre zmenu Jamima, ktorá sa rozhodla mi venovať nadmernú pozornosť. Prechádzala sa tam medzi nimi, akoby ma svojim vražedným pohľadom mohla zastaviť. Neviem prečo, ale pri pohľade na ňu a pri uvedomení si jej celkovej povahy, mi napadol Evan. Boli si podobný. Rovnako ako v nej, aj v ňom človek videl tú nezlomnú osobnosť, ktorá chcela vystupovať nedotknuteľne, nech by sa naokolo dialo čokoľvek. Bože, ako strašne mi chýbal aj on. Dala by som zjavne aj nemožné, aby som ho mohla na chvíľu objať. „Zbaľ sa a vypadni Warnerová!"

„Pred pár mesiacmi by som na tvoje slová zjavne reagovala inak, možno by som nafučane, alebo so slzami v očiach odkráčala preč, ale to dnes neurobím. Nikto z vás ma nepozná, čo je mojou veľkou výhodou. Či to tak berieš alebo nie, som zjavne vaša jediná nádej. No pokiaľ si zvolíte smrť, ja vám brániť nebudem." Obzrela som sa za chalanmi, ale ako Jade, tak aj Miles prikývli na znak toho, aby som pokračovala. Čo možno najsilnejšími argumentmi.

„Ak si taká múdra, urob niečo. Dáme ti priestor....páči sa." Pravou rukou ukázala na spúšť okolo nás, ktorá bola vrcholne smutná. Ale rovnako aj to, že som sa tu hádala s niekým, kto nemal moc rozhodovať. Alebo mi to tak aspoň prišlo. „Ver, že ak by môj otec ešte žil, dávno by sa niečo začalo robiť," dodala o niečo tichšie. Ľudia naokolo nás v momente sklonili hlavy, až mi konečne došlo o čom hovorí. A hlavne prečo je taká. Jej otec...jej otec bol vodca komunity. Ten vodca, ktorý nedávno zomrel.

„K tomu, aby ste niečo začali robiť, nepotrebujete tvojho otca. Ste jedna komunita, žijete tu pokope, tak sa láskavo spamätajte a začnite niečo robiť! Som ochotná vám pomôcť, prídem na spôsoby, ako to tu dať čiastočne do poriadku, ale nemyslite si, že vám pomôžem inak. Mojou prioritou je môj brat, nie vy!"

„Nechceme tvoju pomoc!" zakričali niekoľkí ľudia zborovo, načo sa k nim pridali aj ďalší. Dívali sa pritom na mňa, ako nejaké štvanca, ktorý ich sem prišiel vyzabíjať. Hľadela som na dav ľudí, ktorí na pokraji svojich možností odmietli moju pomoc len preto, že ich na to naviedla dcéra ich bývalého vodcu. Ale zas...z jednej strany sa mi uľavilo. Ja nebudem tá, ktorá bude trpieť. To oni...

-