„Zostaň tu!" prikázala som Milesovi, sotva som sa trocha spamätala. Možno som nemala chcieť tak veľmi zistiť čo sa deje, ale nemohla som tu proste len tak sedieť. Hoci boli dvere na nejaký kód, stačila jedna malá šifra, aby som obišla celý systém. Keď ma ich otec učil, stále som dookola frflala nad ich zbytočnosťou. Keby som tak len vedela, že budem v situácii, kedy sa mi jedna z nich zíde.

„Čo chceš akože robiť? Nie si ozbrojená..."

„Ja predsa nejdem bojovať, ale zistiť, čo je toto miesto skutočne zač." Niežeby som nemala strach, ale oveľa viac ma desilo, že neviem nič bližšie o mieste, kde nás prakticky zamkli. To ma hnevalo asi najviac. Už mnohokrát som sa presvedčila o krutej pravde, kde nevedomosť mala šancu zabiť. „Vrátim sa."

„O tom nepochybujem, ale bol by som rád, ak by to nebolo s nejakými ďalšími zraneniami." S úsmevom som nad ním pokrútila hlavou a sotva sa dvere otvorili, vykĺzla som von. Mala som pred sebou dlhú chodbu, ktorá však bola dokonale osvetlené. Zdalo sa ale, že veľmi ďalej ani nebudem musieť zájsť. Namiesto stien, som mala okolo seba všade len sklo, dokonca aj pod nohami. Dokonale som tak dovidela von, čo ale...čo ale nebola výhra. Hlavne nie, ak jediný pohľad ktorý sa mi naskytol, bol úplne zastrašujúci. Sotva by ste našli nepoškodenú a hlavne stojacu budovu. Všade naokolo som videla samé ruiny, akoby som sa dívala na akési mesto duchov. A to o čiernej, doslova čiernej rieke, ktorá tiekla pomedzi trosky ani nehovorím.

„Toto by si mal vidieť," zakričala som na Milesa, ale pre istotu zašla späť. Počítala som s tým, že sám sa nebude vedieť postaviť a mala som pravdu. Tým, že som ho podoprela som priťažila sama sebe, ale napokon sme dokrívali späť ku dverám a vyšli von. Sklo pod našimi nohami mi neprišlo práve dvakrát stabilné, ale snažila som sa nemyslieť na to najhoršie.

„Čo to má do pekla byť?" opýtal sa Miles neveriacky. Podľa mňa ho ten pohľad šokoval ešte viac, ako mňa samotnú. Za zbúranými stenami, na ktorých sa ale prechádzali hliadky som dovidela na hnusnú púšť a navyše aj na kopec, ktorým sme museli prejsť. „Začínam pochybovať o tom, že sme na dobrom mieste."

„Nie si jediný," šepla som, načo sme sa pobrali ďalej. Našľapovala som naozaj opatrne, čisto pre istotu. Pri pohľade na skazu naokolo nás mi prišlo, že je tunel doslova nekonečný. Na jeho konci sme ale narazili na akési schody, ktoré nás zaviedli dole. Dvere som otvorila pomocou tej istej šifry, ale v momente kedy sme mali budovu kompletne opustiť, sme zaváhali obaja. Ani jednému z nás sa nechcelo na pražiace slnko a hlavne do terénu, ktorý vám zjavne hocikedy vybuchne pod nohami.

„Camila!" skríkol na mňa nieto. Až keď som sa otočila som spoznala, že je to Jade, tentoraz ale bez pána Willinsa, či Jaga. „Kam ste sa vybrali?"

„Čo sa to tu pre Boha deje? Prečo to tu vyzerá akoby sa tadiaľto prehnal koniec sveta?" Keď sme sa predtým vracali pre Milesa, autom sme išli akýmsi tunelom pod zemou, takže som toto tu nemala šancu vidieť. Čo bolo zjavne aj dobre. Aspoň som sa zbytočne nezaťažovala myšlienkami ohľadne toho, čo sa tu asi stalo.

„Ja viem len toľko, že ich niekto napadol. Keď som prišiel, už to tu takto vyzeralo síce...nie až na toľkoto zle."

„Určite to boli tie hovädá, čo ťa postrelili," povedal Miles. Zmysel by to rozhodne dávalo. Oni žili bohviekde a možno im išlo o to, aby mali vlastnú komunitu. Hoci neviem čo by s touto obrovskou kopou trosiek robili, ale...to nech už by bol ich problém.

Keď som zaklonila hlavu, aby som sa pozrela na budovu z ktorej sme vyšli, prekvapilo ma, že práve ona ešte stála. Sklo, z ktorého bola pôsobilo pri pohrome naokolo až priveľmi krehko, hoci také zjavne nebolo. Nevyzeralo to, žeby bola nejako poškodená, alebo niečo. No bola zjavne jedna z mála, ktorá sa týmto titulom mohla pýšiť.

„Ani my sami nevieme, kto na nás zaútočil. Urobili to však skvele. Schovali toľko výbušnín, že ich náhodne nachádzame ešte aj dnes. No...a následok takého niečoho ste práve počuli," povedalo nejaké dievča, ktoré pri nás zastalo ani neviem kedy. Mohla byť asi tak stará ako ja, podobnej výšky až na to, že mala vlasy úplne bielej farby až niekde po pás a jej oči...zjavne až priveľmi mi pripomenuli Graysonove. Išlo o veľmi podobný odtieň hnedej.

„Akoto, že ste ich nevedeli identifikovať a zneškodniť?"

„Majú akýsi zvláštny plášť, ktorý je odolný voči všetkým senzorom, ktoré by ich dokázali nájsť. V podstate sa to tu premenilo na mínové pole, kedy riskujete život ešte aj tým, že sedíte vo vlastnom dome." Nechápavo som pokývala hlavou. Posledné mesiace som si myslela, aký strašne zlý je život v našej komunite, tak čo mám povedať na toto? V PHPV mi aspoň nehrozilo, že ak stúpim na zlé miesto, nezostane zo mňa ani jediný vlások.

„Mal by som sa ísť pozrieť, či niekto nepotrebuje pomoc," povedal zrazu Jade, ale skôr, akoby nás tam nechal, sa ešte obrátil k neznámemu dievčati. „Jamima daj na nich prosím pozor. Nebol by som rád, keby sa im niečo stalo."

„Jasné Jade," zamrmlala, no zjavne ju moc nepotešilo, že nás dostala takpovediac na starosť. Musela som ale uznať, že mala zaujímavé meno. K jej vzhľadu akurát. „Tak? Ako ste sa sem dostali?"

„To je na dlho. Akurát sme dúfali, že po dňoch na púšti tu nájdeme trocha pokoja." So smiechom pozrela na Milesa a kývla nám, nech ju nasledujeme. Nebolo príjemné vyjsť z tieňa budovy na pražiace slnko, ale nemali sme na výber. Nebola som si moc istá, či by mal Modro očko chodiť po slnku tak skoro, ale dúfala som, že za tých pár minút sa nestane nič.

„Tu sa veľmi pokoja nedočkáte. Teda pokým ste nažive. Potom by vám to bolo zjavne jedno."

„Pozri, nechaj si svoj čierny humor pre seba, hej? Ani jedného z nás nezaujíma," sykla som otrávene, na čo iba pohodila vlasmi, zjavne aby sa pochválila, že ich má v lepšom stave ako ja. Mne to však mohlo byť absolútne ukradnuté. Dostala som sa sem kvôli záchrane brata a nie pre súťaž ohľadne krásy vlasov.

„Ty si stále takáto nepríjemná?"

„Väčšinu času." Bože, Grayson by jej vedel rozprávať hodiny o tom, ako dokážem nad niečím mrmlať. No ako sme išli stále ďalej a naskytovali sa nám horšie a horšie scenérie, bola som vďačná za fakt, že zostal doma. Určite by som nechcela, aby sa tu prechádzal medzi bombami. „Čo tá čierna rieka? Predpokladám, že je to ropa."

„A čo s ňou akože?"

„Akože čo s ňou? Sú komunity, ktoré by za ňu vraždili a vy neviete, čo s takým množstvom máte robiť?" Ako tu mohli pre Boha prežiť, ak im nenapadlo sa zmocniť všetkého, čo im príroda ponúkla? A hlavne v takom množstve? Nálezisko ropy by ich pokojne vystrelilo na prvé priečky alfa komunít. „Mohla by som hovoriť s niektorým z vašich vodcov?"

„Mali sme len jedného a ten minulý týždeň podľahol dlhej chorobe. Kým sa poverení ľudia nedohodnú na náhrade, každý je svojim vlastným pánom."

„Pane Bože," zašomrala som otrávene, načo som si od Jamimi vyslúžila pohľad, ktorý by pokojne zabíjal. Mala som ale pocit, že čím viac sa dozvedám o tomto mieste, tým skôr by sme sa mali spakovať a ísť ďalej. Milé, že nám pomohli, ale nie som pre nich ochotná riskovať vlastný život.

Netušila som kam nás to berie, ale keď sme vyšli na menší kopec, kde som Milesa musela skoro dotiahnuť za vlasy, došlo mi to. Zrazu sa pred nami rozprestrela oveľa väčšie časť mesta než doteraz a hlavne ešte väčšia rieka ropy. A keď poviem, že ropa tam doslova tiekla, nepreháňam. Akurát ma zaujímalo, kam všetka tečie. Za všetkou tou katastrofou ste však našťastie mohli vidieť aj časť mesta, ktoré pôsobila nedotknuto. Aspoň zatiaľ.

„Ako dlho sa toto tu už deje?"

„Dva týždne."

„Vy ste za dva týždne neboli schopní s tým nič urobiť?!" Krikom som na nás upútala trocha nechcenej pozornosti, ale mohlo mi to byť jedno. Nikto ma tu nepoznal a aj keby áno, mala som na takú reakciu právo. Lebo nech mi nikto nehovorí, že dva týždne nie sú dostatočná doba na zásah, proti niečomu takémuto. Keď môže o život prísť hocikto a hocikedy.

„Vážne si myslíš, že sme nič nerobili? Zjavne by som ti mala zistiť presné číslo ľudí ktorí zomreli, keď sa tie bomby snažili odstrániť, aby si konečne zavrela hubu, ty rozmaznané decko!"

„Takto so mnou hovoriť nebudeš!" Ak by ma Miles neodstrčil bokom, zjavne by sme si skočili do vlasov. Dokázal však tomu zabrániť dostatočne na to, aby sme mali obe možnosť sa upokojiť a nechať to tak. Aspoň som v to teda dúfala...

„Kto si do pekla myslíš, že si?! Hm?!"

„Ver mi, že to nechceš vedieť," odvetila som skôr pre seba a sklonila hlavu. Potrebovala som ten hnev predýchať, ale od bolesti ktorá sa mi rozlievala celým telom to išli ťažko. Zjavne si Miles všimol, že mi nie je moc dobre, lebo inak by ma asi na upokojenie nezačal hladiť po chrbte. Padlo to ale dobre a kým som znova zdvihla hlavu k spúšti naokolo, bolo mi o málinko lepšie. A hoci som sa mala na celú vec vykašľať, nedokázala som to.

„Vidíš tie žlté čiastočky v rope?" opýtala som sa ho, sotva som ich uvidela ja sama. Ropa v takom množstve bola sama o sebe nebezpečná, ak to tu vybuchovalo jedna radosť, ale ak boli tie žlté škvrnky to, čo som si myslela, bol tu ešte väčší problém.

„Čo je s nimi?"

„To je síra. A určite si vieš predstaviť, aký problém by dokázala spôsobiť v kombinácii s toľkou ropou, ak by k nim zablúdila jedna maličká iskra." Behom niekoľkých minút by ta tu z toho stalo horiace peklo, ktoré by ožiarilo púšť široko-ďaleko. A hoci mi na nich nemuselo záležať, dúfala som, že tento scenár sa nenaplní. Nejako sa to tu predsa musí dať dokopy. Spôsobom, pri ktorom by nikto zbytočne neprišiel o život. „Musím si pohovoriť s pánom Willinsom. Niečo sa určite dá robiť, aby sa nestalo ešte viac nešťastiam ako doteraz."

„Veľa šťastia spasiteľ," povedala Jamima ironicky, nad čím som musela pretočiť očami. Nechápala som jej postoj k celej veci. Išlo o jej domov a nie o môj a predsa som sa zaujímala o riešenie viac, ako ja? „Som veľmi zvedavá s čím prídeš."

„Popravde aj ja," šepol mi Miles, ktorý ale podľa všetkého už sotva stál na nohách. Mala som v pláne sa sem večer vrátiť, najlepšie osamote aby som si všetko prezrela, ale nikomu som o tom nemala potrebu hovoriť. Akurát si budem musieť požičať baterku, aby som niečo videla a poprípade nestúpila na bombu.

***

Po sprche, ktorá bola vrcholne nepríjemná kvôli mojim spáleným ramenám a večeri, z ktorej som nedokázala zjesť nič, som išla na vec. Z tašky som vyhrabala baterku a keď som si bola istá, že Miles spí, vykradla som sa von. S pánom Willinsom sa mi napokon nepodarilo hovoriť, ale Jag mi sľúbil, že zajtra si na mňa obaja určite urobia čas. Nič mi teda teraz nebránilo, aby som to tu prešla. Dávala som pozor, aby som nebola poprípade nápadná, ale sotva som zišla dole, zapadla som do davu ľudí, ktorí chodili hore-dole. 

Pokojnú atmosféru noci ale veľmi nepríjemne rušil ten ruch všade naokolo mňa. Nedivila som sa ale, že tu ešte stále bola kopa práce po tom, čo sa stalo. Z rečí som sa dopočula, že pravdepodobne nezomrel nikto, čo bolo asi jediné šťastie. Z toho množstva národa ktorý behal na všetky strany mi až behal mráz po chrbte. Hlavne asi z dôvodu, v akom nebezpečenstve neustále boli. Zašla som takmer až k miestu, kde sme stáli aj predtým, ale namiesto toho, aby som sa išla pozrieť hore na kopec z ruín, som zamierila dole k rope. Chcela som si byť istá, že tie maličké žlté čiastočky v nej bola síra. Na pohľad by som ju spoznala bez pomýlenia, keďže som s ňou mala tú česť už nejedenkrát. 

Stehno ma príšerne bolelo pri každom jednom pohybe, až som usúdila, že bude najlepšie ak si sadnem a došmýkam sa dole po zadku. Bolel ma potom samozrejme aj ten, ale menej, čo bola vlastne výhra. Nerátala som ale s tým, že sotva sa dostanem dole a postavím sa na nohy, tak sa o niečo potknem a padnem skoro priamo do ropy. Ešteže mi niekto poskytol pomocnú ruku, hoci ma potiahol za vlasy, aby som dopadla tesne vedľa lepkavej čiernej tekutiny.

„My máme na seba dnes sakra šťastie," povedal Jade, sotva som k nemu zodvihla hlavu. Bola som mu však vďačná, že vždy vedel, kde sa objaviť. „Čo tu zas robíš? Dúfal som, že budeš mať dosť rozumu na to, aby si oddychovala."

„Mám oddychovať, keď hrozí, že sa to tu hociktorú chvíľu premení v jedno obrovské horiace pekelné pole?" Možno som v jeho očiach trocha preháňala, aj keď mne to tak neprišlo. Neraz sa mi podarilo podpáliť síru samú o sebe a preto som si nechcela ani predstaviť čo sa stane, ak je okolo nej toľko ropy. Extrémne horľavej ropy, aby som bola presnejšia. „Prečo ešte nepadlo rozhodnutie ohľadne nového vodcu? Nech mi nikto nehovorí, že počas týchto udalostí by sa ľudia necítili lepšie, ak by im vládla rozhodná a pevná ruka."

„Nemá sa kto tej funkcie ujať Camila," odpovedal pomerne napäto, zatiaľ čo mi pomohol späť na nohy. Sama sebe som neverila, koľko dnes vládzem pobehovať, ale nedalo mi to pokoj. Hral v tom fakt, že som sa bála samozrejme aj o seba s Milesom, ale ani zvyšok komunity mi nebol pre niečo ukradnutý. Nie natoľko, akoby mal. „Máš snáď pocit, že pri podobných udalostiach by sa niekto veľmi hrnul do vodcovskej pozície? Možno ak by mal nejaké riešenie, ale pointa je v tom, že nik netuší čo bude zajtra, alebo napríklad o hodinu."

„Je to tu ako časovaná bomba." Prešla som o kus ďalej, kde som mala normálny prístup k rope a posvietila na ňu baterkou. Žltkastá síra sa na svetle okamžite zaleskla, takže už som nemala pochýb. Akurát vzrástli moje obavy. „Naozaj nikto nevie, čo s tou ropou urobiť? Takto tu zostať nemôže."

„Je jej príšerne veľa a nemôžeme s ňou urobiť nič, ak nechceme riskovať, žeby sa dostala k zásobám vody. Hlavne pri našej polohe nie." Pravda. Ak by oni mali problém s vodou, znamenalo by to takmer jasnú smrť v objatí púšte. Zjavne až vo chvíľach ako táto si človek plne uvedomí, ako dobrý jeho domov skutočne je. Tam som mala bezpečnú pôdu pod nohami a poprípade naokolo tri ďalšie komunity, na ktoré by sme sa mohli obrátiť. Tu boli ale všetci odkázaní na seba, nech by sa dialo čokoľvek.

„Ak by si mi vedel nájsť počítač, kde sú plány celej komunity, možno by som vám vedela pomôcť." Niečo mi napadlo, ale bez kompletných plánov by som sa ďalej nedokázala pohnúť. Ani tak som si nebola istá, či by to mohlo vyjsť. Už-už som sa chcela znova narovnať a ísť ešte ďalej, keď sa pod nami zatriasla doslova celá zem. A teraz nehovorím o niečom, čo by ste sotva cítili, ale o otrasoch, ktoré vás doslova zhodili z nôh.

„Už iba toto nám chýbalo," sykol Jade podávajúc mi ruku, ktorej som sa ale nestihla chytiť. Zem sa pod našimi nohami zatriasla ešte silnejšie, no teraz s takou intenzitou, až celá popraskala. V momente sme sa obaja rozbehli ako o život, len aby sme sa dostali niekam mimo dosah ropy, čo sa nám ale nepodarilo. Jade sa pustil do šplhania hore svahom ruín spadnutej budovy, ale ja som mu nestačila. Zem pod nohami mi popraskala s takou intenzitou, až sa jeden pomerne veľký kus betónu doslova prepadol niekam dole, zjavne do kanalizácie, ktorá sa pod nami nachádzala.

„Camila!" Jade ku mne natiahol ruku, za ktorou by som sa zjavne stihla vyšplhať, keby ma natoľko nebolelo stehno. Takto som sa ale znova zošmykla, bez možnosti aby som sa niekde zachytila. Spolu s litrami odpornej ropy som padla do ani neviem akej veľkej diery, ktorá bola už značne plná ako čiernej lepkavej tekutiny, tak zjavne vody. Ropa sa na mňa okamžite prilepila, až som mala chvíľami pocit, že sa nedokážem ani pohnúť, taká bola ťažká, keď som od nej bola takmer úplne celá. „Hlavne vydrž! Privediem pomoc!" zakričal, čo mu podľa mňa hlasivky stačili, no ešte aj tak som ho sotva počula. V tom chaose som si nedokázala všímať absolútne nič naokolo. Akurát tak možno nejakú rúru, ktorá sa tiahla nad mojou hlavou a ktorej som sa chytila, akoby to bola posledná možná záchrana. Čím viac vody a ropy sa tam dole ale hromadilo, tým ťažšie bolo sa udržať, až som si chvíľami fakt myslela, že sa pustím a nechám prúd, aby ma vzal kam len chce. Nemalo veľkú cenu proti nemu bojovať, hlavne ak ma hustá ropa ťahala pod hladinu.