Kniha plná básní,
plameň srdca zhasni,
všetky tie rýmy,
do kože vry mi.

Raniť ma sa skúšaš?
Čo dokážeš?! Ukáž!

Krvou píšem, mysľou dumám, písať si viac netrúfam.
V rukách pero silno zvieram,
umelecky však umieram.

Všetko zničiť, všetko spáliť,
nemôžem sa predsa náhliť!
Atrament žilami tečie,
prečo sa čas tak veľmi vlečie?

A raz vlečie a raz behá,
spomienky mi nenechá!
Len na básne ich premení,
nič na veci to nemení.

Iba po jednom túžim,
azda si to nezaslúžim?!
Kde je úspech a uznanie,
odchádza i zábavanie...

Hlas mi tíško šepká,
pochybnosť na dvere klepká.
Všetky slová sa mi hnusia,
tešiť ma predsa musia!

Na tie texty zhora hľadím,
sám so sebou sa ja vadím.
Iba ja si za to môžem,
na nič lepšie sa nezmôžem!

Takto niekedy útočisko,
premenilo sa na bojisko...