Časy bojov, krvi, strachu,
na brnení plno prachu.

Kruté boje, mŕtvych plno,
trvalo to veľmi dlho.
A ako víťaz z tohto boja,
ide rytier bez zbroja.

Chváli víta,
odmenu príjma,
avšak ruky čisté,
spomienky veľmi hmlisté.

V lesklej zbroji za stolom sedí,
o boji slová cez zuby cedí.

Jedna dáma sa mu páči,
stretnúť sa s ňou večer ráči.
Miesto ho však trápi obzvlášť,
uchováva k nemu zášť.

To miesto, kde ju mal stretnúť,
tam nedokázal kvet zvädnúť.
Ruže červené ako krv padlých,
odrážajú sa v očiach klamných.

Po teréne slepo kráča,
členok sa mu stáča.

Do priekopy prudko spadol,
každý jeden prút ho schmatol.
O ruže je zavadený,
do zoznamu mŕtvych zaradený.

Volá márne, kričí márne,
jeho sila čoraz chabne.
Nikto naokolo nie je,
garda mŕtvych sa mu smeje.

Keď prvý raz sa boj strhol,
on ako prvý zdrhol.
Zásluhy sa mu prijímať chcelo,
brnením sa pýšil smelo.

Môže kričať, môže volať,
vrany budú doňho zobať.

----

(Navyše, možno v budúcnosti pridám)
On však presúva svoj pohľad,
na nikoho neberie ohľad.
Žena v šatách zdobených lemom,
je ako obeť hodená levom.