Dievča mladé veniec veje,
celá sa pritom chveje,
slzy drobné z očí tečú,
dlhý príbeh sebou vlečú.

Zoschnuté kvety praskajú,
chlapci do vody skákajú.
Dievčatá vejú vence pre nich,
dúfajúc, že sa nájde ženích.

Len to naše dievča smutné,
robí len to, čo je nutné.
Na lásku už dávno zanevrela,
keď jeho pleť obelela.

Sťažka ten veniec do rieky spúšťa,
pravdu si stále nepripúšťa.
Veniec z kvetov mŕtvych pláve,
musí to byť na slnovrat práve?

Chlapci z vody vence lovia,
zatiaľčo jej sa slzy ronia.
I tak ho nikto nevyloví,
nikoho taký veniec neosloví.

Kebyže sa bol k nemu dostal,
žeby ju znova pobozkal.
Žeby ju znova objal,
všetky starosti odohnal.

Na cintorín ona mieri,
drží sa len v duchu viery.
Tam kde jej milovaný leží,
na tom jej len záleží.

Celá bledá pred hrobkou stojí,
srdce sa jej sťažka hojí,
a na tej hrobke leží veniec,
tam, kde odpočíva jej snúbenec.