Na jazere biele vtáča,
potichučky šuhaj kráča,
zbraňou svojou mieri,
že labuť dostane, verí.

A to vtáča, keď to zbačí,
umrieť sa jej neráči,
k úteku jej srdce velí,
no šuhaj skôršie strelí.

Muž sa z výhry teší,
biela labuť zatiaľ leží,
krv telo kryje,
srdce dávno nebije.

Lesom ticho pekne hralo,
dievča mladé zaplakalo,
lovca plač a nárek mrazí,
hľadať sa ju vyrazí.

Pri jazere dievča plavé,
dávno nie je také hravé,
dlaňami si tvár zakrýva,
slzy ťažké z tváre zmýva.

,,Prečo plačeš, dievča mladé?
Čo tu robíš, v takom chlade?“
Udivene sa lovec pýta,
za ruku dievča chytá.

Ta sa však od neho trhá,
jej časom iba mrhá.

,,Nechcem vraha dotyk cítiť!
Neskúšaj si ma mýliť!
Nie ja som tu zranená,
ale tá labuť ranená!“

Mladý muž sa uráža,
na čo to dievča naráža?

,,Je to iba labuť hlúpa,
tých je predsa v lese kupa!“

Žena bokom sa odstúpi,
lovca sťažka potupí,
manžel labutí si hniezdo bráni,
svoje mláďatá si chráni...