Sedí, sedí kukučka,
namiesto obrúčky slučka,
sedí a príbeh kuká,
po ktorom srdce puká.

Bola raz jedna žena,
nemala veľkého vena,
no srdce zlaté a slová milé,
nezaslúžila si zlej chvíle.

Krásna ako ruža,
stretla aj svojho muža,
Veľmi ju on ľúbil,
všetko by jej kúpil.

Čo by jej na očiach videl,
hoci by sa z kože vydrel.
Ona však len po láske túžila,
dlho si jej neužila.

Choroba ju skolila,
mužovi slzy vyronila.
Ako ju len veľmi ľúbil,
radšej by sám seba ubil.
Len aby s ňou mohol byť,
a nie sám na svete hniť.

Sedí sedí kukučka,
pri kukučke slučka.
Och, tá nešťastná láska,
vetvička praská.

Vetvička sa zlomila,
kukučka slzy ronila.
Vtáčik sa na ženu zmenil,
jednu mužovi aj strelil.

,,Nezoberaj si život, drahý!
Je to hriech veľkej váhy!
Ja viem, že po mne túžiš,
ale za samovraždu si peklo zaslúžiš!
Ľúbim ťa môj najdrahší,
si môj poklad najkrajší.
Ja vždy budem tvoja,
raz sa naše duše spoja!“

Odkázala naposledy,
dala mu aj bozk vrelý,
muž na zemi nemo leží,
čas mu viac nebeží.

Veľmi ju on ľúbi,
,,Svoj život si nechám!“ sľúbi.
Kukučka už ďalej kuká,
mužovi srdce naďalej puká.