Zobudí ho zvonenie telefónu. Zo zatvorenými očami ho nahmatá, prijme hovor a priloží mobil k uchu.

„Kovacs, jag lyssnar."

Chvíľu počúva vzrušený hlas hlavného komisára. Po rokoch spolupráce už pozná jeho odtiene a vie, kedy majú prípad, ktorý je skutočne zaujímavý. Tentokrát to znie vážne. Takmer vydesene. Posadí sa na posteli a potrasie hlavou.

„Budem tam o hodinu," povie a položí telefón.

Vtedy sa z perín vytiahne bledá ruka a pohladí mu nahý chrbát.

„Deje sa niečo?"

Vstane a oblečie si tričko. „Nový prípad. Musím ísť."

Ruka opäť vkĺzne do perín a on prejde bytom, otvorí skriňu a vytiahne jednu z predžehlených košieľ. Oblečie sa teplo, lebo Štokholmská jeseň je rovnako chladná, ako nepríjemná. Keď si oblieka kabát, pohľad mu skĺzne na Ingrid, pôvabnú plavovlasú Švédku, pokojne spiacu v posteli. Mala to byť známosť na jednu noc, narazil na ňu v univerzitnom bare v ten deň, ako pred jej a ešte niekoľkými triedami prednášal. Bola taká neodbytná a on bol dlho sám, neodolal. Na druhý deň ráno však urobila raňajky, pustila hudbu, smiala sa a poskakovala po kuchyni. A on bol príliš veľký slaboch, aby ju vyhnal. Lenže teraz to už bolo niekoľko mesiacov a hoc mu takmer každodenne prízvukovala, že od neho nič nečaká a k ničomu ho nezaväzuje, vedel, že sa na neho začala pozerať inak. Vie to, hoc sa to pred ním snaží skryť, lenže jemu nič neujde. Drobné gestá, ktoré mu daruje, keď odchádza z bytu, jej úsmev, pokrčené čelo, keď sa o neho bojí.

Vypije kávu na jeden hlt a v predsieni sa seba hodí kabát, odznak strčí do vrecka a odomkne dvere, venujúc jej posledný pohľad.

O to ťažšie ju bude poslať preč. Ale bude to pre ňu lepšie.

Má šťastie, že predišiel rannú špičku, len niekoľko desiatok áut si to mieri jeho smerom - do centra mesta. Prejde mostom a zabočí medzi činžiaky na zadanú adresu. To, že je tu správne, mu ukáže niekoľko policajných áut a množstvo strážnikov v uniformách, zaháňajúcich pár zvedavcov za pásku.

„Daniel Kovacs, odborný konzultant," ukáže odznak a muž ho pustí ďalej.

„Na profilovača sa príliš dobre obliekaš, hovorím ti to stále," začuje známy hlas. Komisár, navlečený v gumených rukaviciach a návlekoch ho počastuje kŕčovitým potľapkaním po pleci.

„Sila zvyku," mykne plecom. „Tak, čo máme?"

Pristúpi k nim muž v čiernom obleku, príliš veľmi pripomínajúci federála. Premeriava si ho skúmajúcim pohľadom, no zabúda, že Daniel mu to vie oplatiť omnoho účinnejšie.

„Vy ste ten agent, ktorý nenosí zbraň," povie muž. „Jediný člen Švédskej tajnej služby, ktorý nie je Švéd."

Neodpovie mu hneď - pri súžití s týmto rezervovaným národom sa naučil, že omnoho viac oceňujú premyslenú odpoveď než zbrklosť. Pozrie na muža pred sebou lepšie, cez jeho uhladený oblek, naškrobený golier a manžetové gombíky. To nie je obyčajný vládny agent.

Predstavil by sa, ale ten, kto ho oslovil, to má urobiť ako prvý, preto zostane ticho, hľadiac na neho. Muž natiahne ruku.

„Bjorn Svensson. Kancelária riaditeľa Säpo."

Takže kontrola. Po jedenástich rokoch v ich krajine a šiestich rokoch práce pre vnútroštátnu bezpečnosť by už očakával dôveru v jeho schopnosti. Chce mu vyhodiť do tváre všetky prípady kedy zúfalým federálom zachránil horiace zadky, no nepovie nič. Napokon, muž si ho určite preklepol odpredu aj odzadu, jeho snaha obhajovať sa by bola zbytočná.

Zodvihne hlavu, no vtedy uvidí kdesi v dave sa mihnúť postavu v dlhom bielom kabáte. Spozornie, všetky jeho zmysly sa zaostria. Preletí ním dávna spomienka. No kabát aj osoba v ňom je preč.

Spamätá sa, pozrie na federála pred sebou, otočí sa na päte a bez slova vojde do domu. Prejde predsieňou a úzkou chodbou, ktorou von a dnu vbieha množstvo strážnikov, ľudí v igelitových plášťoch. Na stenách visí mnoho fotiek.

„Päťčlenná rodina," doženie ho komisár. „Našiel ich sused, keď šiel skoro ráno po ich otca, pracujú spolu v prístave. Rozhodne je to... priprav sa. Stupeň sedem, povedal by som."

Daniel prejde chodbou. Dvere do jedálne sú otvorené. Dýcha z nich smrť.

Miesto činu je jasné. Okolo jedálenského stola sedí rodina, vzpriamene, akoby len teraz zasadli k večeri. Jediná vec, ktorá kazí celkový dojem, je obrovská kopa vnútorností, uložená na striebornom podnose položenom uprostred stola.

Daniel nakrčí nos. Nezapáchajú, no ich tváre sú nakrčené v podivných, groteskných pózach. Žalúdok, rokmi vytrénovaný, sa síce napne, no podarí sa mu ho upokojiť.

„Podľa predbežnej analýzy ich vrah prekvapil asi okolo šiestej večer. Na rukách a nohách majú stopy po zviazaní. Vrah každého z nich zviazal a zaživa im vybral vnútornosti. Všetkým...okrem matky. Tá bola narozdiel od ostatných zavraždená humánnym spôsobom, ak sa to tak dá vôbec povedať. Otrávil ju nejakým roztokom, bolo to pomalé a bezbolestné."

Chcel, aby sa pozerala, pomyslí si Daniel okamžite.

„Potrebujem súkromie," povie komisárovi. Ten okamžite prikývne.

„Samozrejme. Vážení," kývne rukou na zvyšok jeho tímu. „Vypratajte priestor."

Potom prejde k federálovi, stojacemu vo dverách. Keď sa miestnosť vyprázdni, ukáže na Daniela.

„Teraz ho sledujte čarovať."

Daniel sa otočí k stolu, zavrie oči, jeho ruky sa zachvejú. Nadýchne sa, vnímajúc nepríjemný zápach vnútorností. Zem pod nohami sa zatočí.

Dvaja muži zmiznú, svet sa vráti, prejde noc a je večer, rodina za stôl, na ktorom sa parí teplé jedlo. Hľadí na ich šťastné, veselé tváre, keď si naberajú jedlo a cinkajú príbormi. Spoločnosť a láska z rodiny je jasne viditeľná.

Príliš viditeľná.

Vníma vrahovu zášť. Nenávisť k rodine, ktorá je tak dokonalá. On sám cíti neuveriteľnú závisť k deťom, ktorým matka venuje tak neutíchajúcu lásku.

Matka.

Matka, ako jediná milovaná. Zavraždená, ale milostivo. Nenávidená, ale zbožňovaná. Ako každá matka.

Prechádza okolo nich. Vidí detaily jej tváre. Vidí fotografie, na ktorých sú tri deti, tri šťastné deti, deti, ktorým bolo v živote všetko dopriate.

Chcel, aby to videla. Tá myšlienka je neodbytná. Zarezáva sa do mozgu. Aby videla, ako vraždí deti, ktoré milovala. Zaživa. A ten krik... užíval si ten krik.

Zimomriavky mu prebehnú po krku, ruky zatne v päsť. Malé telíčko pod jeho zovretím sa chveje. Dieťa vníma, no nemôže sa pohnúť. Čepeľ sa leskne. Ťažko dýcha.

A bodne.

A znova. Rev sa zmieša s krvou, krv s extázou. Dokonalé. A to všetko, podtrhnuté matkiným krikom.

Matka...tak to vidíš. Už nezostane nikto, koho by si milovala...len ja. Mňa. Mňa!

Matka!

Keď precine, uvedomí si niekoľko vecí. Je opretý o stôl, pot sa mu leje z čela a komisár po tľapká po chrbte.

„V poriadku?"

Zhlboka sa nadýchne, utrie si čelo a vystrie sa. Sleduje svoje ruky, ktoré ešte pred chvíľou držali nôž. Žiadna krv. Ani kúsok.

Daniel ustúpi dozadu, vystrie chrbát a spojí ruky. Dych sa mu upokojí a tvár nadobudne svoju zvyčajnú bledosť. Potom pozrie na komisára a zdelí mu svoj názor.

„Toto bola vražda z nenávisti. Ale tá, ktorá bola nenávidená, bola zabitá najláskavejšie. Vrah nenávidel matku za to, že darovala deťom lásku, ktorú on nedostal. Zabil deti aj manžela pred jej očami, aby nezostal nikto, s kým by sa mal o ňu deliť. A nakoniec prišla rada na ňu. Svoju nenávisť nedokázal ovládnuť. Hľadáme sirotu, poprípade dieťa bez matky, alebo z rozvrátenej rodiny. Je možné, že táto žena mala pred touto rodinou ešte jednu, alebo mala nemanželské dieťa, ktoré opustila. To by hľadanie zjednodušilo. Ak sa chcel pomstiť len tejto žene, zabíjanie skončilo. Ak nie a vrah svoju nenávisť prenesie na každú matku rodiny, čoskoro tu bude viac vrážd."

Komisár zamračene prikývne.

„To je váš záver?" opýta sa federál. Sleduje ho zamračenými, nepokojnými očami.

Daniel si natiahne kožené rukavice a prejde na chodbu. Potom pozrie na muža v obleku a bezvýrazne prikývne.

„To je môj záver."

Tú noc sníva o nej. Sníva o Košiciach, o lete, strávenom medzi dláždenými ulicami, o spievajúcej fontáne, rozvíjajúcej tóny Enaudiho okolo maličkých kaviarní a detí, pobehujúcich popri Immaculate, kričiacich a zamastených od zmrzliny. Sníva o vôni praženej kávy a kníh z jeho obľúbeného kníhkupectva, o potôčiku, tečúcom uprostred ulice, holubiciach, lietajúcich okolo, o zvuku zvonov, ohlasujúcich poludnie...a o nej. O bielej postave, premávajúcej sa uprostred toho všetkého, dodávajúcej tomu dokonalému chaosu štipku grácie a cnosti. O svetle jej vlasov a lesku zelených očí. O margarétke, visiacej jej na krku.

Zobudí sa skoro ráno. Opatrne, nezobudiac Ingrid vykĺzne z postele a o chvíľu na to aj z bytu, zapaľujúc si cigaretu. Od jeho bytu na okrsok je to pešo hodina. Ale je príliš rozrušený, potrebuje pokoj ranného mesta a chlad Štokholmskej jesene, aby si utriedil myšlienky.

Nemyslel na nich odkedy skončil školu. Nezabudol, to by nikdy nedokázal. Ale tak veľmi sa zahltil prácou a túžbou presadiť sa v cuzdom svete, že prestal premýšľať o minulosti. Školu skončil ako najlepší v ročníku, hneď na to ho zamestnala najprv polícia. Dva roky si robil špecializáciu na profilovača sériových vrahov a po rozlúštení niekoľkých zložitých prípadov o neho prejavila záujem Säpo, Švédska tajná služba. Stále pracoval ako profilovač, no to bola len krycia indentita. Ale nikdy by skutočne neprerazil, keby si ho pod krídla nevzal ich riaditeľ, ktorý v ňom našiel akúsi otcovskú zaľúbenosť. Pre bezpečnosť pomáhal pri lapaní kriminálnikov, ktorí mohli ohrozovať Švédsko ako zvrchovaný štát. A po oddanej službe kráľovi si vymohol jednu výnimku - možnosť nenosiť zbraň. Muž, ktorý si ho prišiel prezrieť pri práci, to vedel. Všetci to vedeli. A rešpektovali to, lebo takí sú Švédi.

Ale ani jeden jediný raz počas šiestich rokov v ich službách na ňu nepomyslel. Vymazal ju. Až do včerajška, kedy uvidel ten biely kabát. A potom ten sen. Nádherný sen, tak veľmi mu pripomínajúci domov, do ktorého sa odmietol vrátiť. Naposledy to bolo pred dvoma rokmi, na dedov pohreb. Dedo chcel, aby dom ostal jemu a otec s tým problém nemal. Ale Daniel prethol väzby na Slovensko. Nechcel sa už nikdy vrátiť, nikdy. Zvieratá daroval na družstvo a dom predal za dobrú cenu. Kúpil zaň malý byt blízko okrsku. Dedo bol posledné spojenie, ktoré zo starým životom mal. Keď zomrel, zomrel aj starý život. A nebolo už nič, čo by ho mohlo pritiahnuť späť.

„Á, Kovacs, dobre, že si tu skoro," privíta ho komisár s pohárom kávy v ruke.

„Chcem čo najskôr robiť na tom prípade," odpovie Daniel a chystá sa zložiť si klobúk, ale muž ho zastaví.

„Na tom robiť nebudeš. Je tu...niečo dôležitejšie. Tvoju prítomnosť si vyžaduje niekoľko zahraničných agentov. Ide o súrnu vec. Sú tu už hodinu."

Neblahý pocit prebehne jeho telom.

„A o čo ide?" opýta sa.

Komisár mylne plecom. „Netuším. Ale sú tu Rakúšania, Angličania, Poliaci a majú prísť aj tvoji rodní."

Tvoji rodní.

Kráča dlhou chodbou do konferenčnej miestnosti, napnutý a zo zaťatou sánkou, akoby ho na konci čakala sama smrť. Stisne kľučku a vojde dnu, plecia nahrbené, pripravený na útok.

Okolo stola stoja traja muži v tmavých oblekoch, tlmene sa zhovárajúc. Keď vojde, zodvihnú hlavy, dôverne zohnuté k sebe a premerajú si ho hodnotiacimi pohľadmi. Je z nich najmladší, to je očividné.

„Zdravím. Som Daniel Kovacs, odborný konzultant pre Säpo. Bolo mi povedané, že ma očakávate."

Muži sa za radom predstavia. Dôvod svojej návštevy však nezdelia.

Daniel si zloží klobúk a rozopne kabát. Keď vzhliadne, muži stále mlčia.

„Takže...smiem vedieť, prečo ste prišli?"

Rakúšan prikývne. „Samozrejme. Ale musíme počkať na posledného z nás. Ona nás zvolala."

Ona.

Chodbou sa rozhľahne rázny, charakteristický zvuk opätkov. Jeho telom prebehne triaška.

Tie kroky. Spoznal by ich kedykoľvek.

Kroky zosilnejú, potom zastanú. Kľučka dverí sa zohne a on mimovoľne zadrží dych.

Déja vu.

Biely kabát sa jej krúti okolo nôh, obutých vo vysokých bielych čižmách. Vlasy v stále tom istom vlnitom účese sú schované pod bielym klobúkom. A tie oči. Divoké, grandiózne oči.

Je rovnaká, ako keď ju naposledy videl zblízka. Rovnaká a pritom zmenená. Keď sa ich pohľady stretnú, jej pery rozšíri úsmev a ona ho osloví rodným jazykom.

„Daniel. Tak rada ťa vidím."

Zisťuje, že nemôže dýchať. Všetko v jeho vnútri sa búri. Jeho život, doteraz tak starostlivo naplánovaný, sa začína prevracať. A ona si len ľahúčko precupitá ku ostatným a každému podá tenkú ruku a zdvorilo sa pozdraví.

„Takže môžeme začať," vyhlási, keď sa všetci usadia. Svetlo zhasne a Sandra otvorí notebook, ktorý zo sebou doniesla. Potom zodvihne hlavu a pohľadom prebodne všetkých zúčastnených. „Upozorňujem, že všetko, čo sa dozviete tejto miestnosti, podlieha utajeniu najvyššieho stupňa. Akékoľvek porušenie ústneho tajomstva bude považované za vlastizradu."

Vystrie sa, tabuľa za ňou sa rozsvieti. Daniel zatne nechty do operadla stoličky. Pred očami má škvrny.

„V posledných mesiacoch sme v našich štátoch zachytili rovnaké vysielanie, obsahujúce niekoľko znepokojivých informácí, týkajúcich sa..."

Rozrazí dvere s na riaditeľovej kancelárii tak prudko, až narazia do steny. Muž, sediaci za stolom, zodvihne hlavu. Keď uvidí svojho chránenca, s neobyčajne veľkým hnevom v tvári, odloží pero, lebo vie, čo príde.

„Ty si to vedel," obviní ho Daniel. „Vedel si, že prídu a nič si mi nepovedal! Ja sa nevrátim na Slovensko," zložil dlane na stôl, hľadiac mu do očí. „Nevrátim sa tam!"

Muž si preloží nohu cez nohu a spojí prsty.

„Nechávaš svoje emócie ovládnuť svoje činy," schladí ho vážnym tónom. „Teraz sa upokoj a znova mi povedz, čo máš na srdci."

Daniel sa vystrie a zamračene si založí ruky na hrudi, snažiac sa nevyzerať ako blázon.

„Ako jediný poznáš moju minulosť. Vieš, prečo som prišiel do Švédska a prečo sa nevrátim. Nikdy. A najmä keď je tam ona."

Riaditeľ ukáže na stoličku a počká, kým sa usadí. Potom si odkašle.

„Predpokladám, že si pozorne počúval, čo tebe a ostatným agentom slečna Schneiderová vysvetlila. Jedná sa o záležitosť veľmi citlivú a je ohrozená bezpečnosť dôležitých Európskych štátov. Ak si nedáme pozor, môže nastať chaos, ktorý si ani nechcem predstaviť. A ty si myslíš, že tvoj osobný život je dôležitejší?"

Daniel aj napriek svojej vôli sklopí oči, zahanbený. Muž však neskončil.

„Každý z nás má niečo, čomu by sa najradšej vyhol. Ja napríklad neznášam večere s ženinými rodičmi. Ale pôjdem tam a urobím to, pretože sa to má robiť a je to potrebné. Rovnako ty, Kovacs. Pôjdete na Slovensko a urobíte, čo treba urobiť."

„A ak to neurobím?"

Vie, že pokúša osud, ale neodolá sa to nespýtať. Riaditeľ sa zasmeje a opäť vezme do ruky pero.

„Keby som odmietol ísť na rodinnú večeru, žena sa zo mnou rozvedie. To by som nechcel."

Daniel prikývne, vedomý si skrytého podtextu jeho slov. Vstane a rozlúči sa. Muž len čosi neprítomne zamrmle, zase stratený v hŕbe papierov.

„A prečo ona? To...tam nemali niekoho iného?"

Riaditeľ si povzdychne, karhavo na neho pozrie.

„Slečna Schneiderová je najlepší diplomat, akého tvoja krajina má, Kovacs. Pred ňou boli vzťahy našej a Slovenskej tajnej služby na bode mrazu, to nehovorím o Anglicku a Rakúsku. Slečna Schneiderová rozprúdila medzinárodný dialóg a udržiava ho na veľmi vysokej úrovni. Takže áno, som si istý, že nemali nikoho iného."

Daniel zijde po schodoch do vestibulu a zistí, že vonku začalo pršať. Položí si na hlavu klobúk a keď si naťahuje rukavice, ozve sa sa ním jej hlas.

„Stále ho nosíš."

Stuhne, bytostne si vedomý jej prítomnosti.

„Je tu zima na uši," odpovie a natiahne si druhú rukavicu.

Sandra sa zvonivo zasmeje a zavesí sa do jeho paže. Aj napriek opätkom je vyšší, než ona.

„Čo keby sme pred odletom zašli na večeru? Máme toho veľa čo dobiehať. Pánečku, jedenásť rokov..."

Strasie ju, akoby bola otravná mucha a ustúpi dozadu.

„Nemám záujem," hlas má mrazivo chladný. „Idem sa domov pobaliť." A zamieri von z budovy.

„Počkaj!" jej ruka ho zastaví vonku pred dverami „Čo sa deje?" opýta sa zmätene.

Daniel cíti, ako ho chytá hystéria. Zakloní hlavu a roztiahne ruky, zúfalo sa snažiac ovládnuť nával zúrivosti.

„Čo sa deje? Čo sa deje?" zasyčí jej do tváre. „Ty si odišla! Odišla si bez jediného slova! A teraz si tu vtancuješ po jedenástich rokoch, po skurvených jedenástich rokoch a tváriš sa, že sa nič nestalo? A chceš ísť na večeru?" Posledné slová takmer vypľuje.

Jej tvár nenadobudne odtieň hanby, ani viny, ani ľahostajnosti, akoby snáď čakal. Nič z toho sa neobjaví, no objaví sa čosi iné, nečakané.

Zmätenie.

„Nerozumiem," povie Sandra a jej čelo sa pokrčí. „Ako to myslíš? Veď som..."

Nenechá ju dohovoriť a vyjde na parkovisko do hustého dažďa. Zamieri na zastávku električky hoc vie, že ho nasleduje. Chce jej zmiznúť, ale je rýchlejšia, zovrie jeho ruku a zastaví ho.

„Daniel povedz mi, o čo ide. Zrejme došlo k nedorozumeniu..."

„K nedorozumeniam dochádza, keď majú dve strany mylné informácie, ale ja som nemal žiadne," vyprskne. „Takže k žiadnemu nedorozumeniu nedošlo!"

Cíti, ako mu dážď močí kabát a kvapky stekajú po krku za golier. Jej tvár vyráža také hlboké zmätenie, ktoré nedokáže pochopiť. Hľadí na neho tými obrovskými očami a on to viac nedokáže zniesť. Zúrivým trhnutím si uvoľní ruku z jej zovretia a nastúpi do električky. Kým sa dvere zatvoria, ešte začuje jej zvolanie.

„Daniel!"

V byte vytiahne zo skrine najväčší kufor a zúrivo do neho začne hádzať oblečenie, knihy, výbavu a všetko, čo mu príde pod ruku. Ako zmyslov zbavený kmáše šaty a hádže ich všade okolo seba, neschopný sa ovládať. Keď sa otvoria dvere, pribehne k nemu Ingrid, vystrašená, ale odvážna, objíme ho a prinúti klesnúť na zem.

„Na tak, pokoj," šepká mu do ucha nežne, podobne ako matka chorému dieťaťu. „Nič sa nedeje, všetko je v poriadku," opakuje a prstami mu prehrabáva vlasy, ktoré už dávno nie sú modré.

S hlavou pritlačenou na jej hruď počúva tlkot jej srdca a ten ho upokojuje. Plavovláska ho hladí po chrbte a tlmene spieva starú švédsku uspávanku, ktorú tu každý pozná.

Zavrie oči a nemyslí, len počúva jej jemný hlas a vníma korenistú vôňu kaviarne, v ktorej pracuje. Ona ho dokáže upokojiť tak, ako nikto predtým.

„Nemusíš mi to vysvetľovať, keď nechceš," povie mu, keď začne opatrne ozrejmovať dôvod svojho výbuchu. Ale on len pokračuje, starostlivo voliac slová, aby nepovedal viac, než je bezpečné pre ňu aj pre neho. To podstatné - že sa musí vrátiť do rodnej krajiny a ešte pracovať s niekým, kto mu v minulosti veľmi ublížil - to jej povedať môže. Jej tvár sa naplní súcitom a láskavosťou, objíme ho a pobozká do vlasov.

„Čo mám urobiť?" zašepká Daniel.

„Nebola som v tvojej situácii, nemôžem ti radiť," usmeje sa Ingrid. „Viem, že si z domu odišiel a mal si vážne dôvody. Ale aj toto znie vážne. Myslím...že by si tam mal ísť."

„Pri nej sa nedokážem ovládnuť," zamrmle. „Zúrim ako besný pes."

„Celý život sa ovládame," Ingrid je ako vždy praktická a racionálna. „Ľudia, ktorí sa neovládajú, spôsobujú chaos a problémy. A ty máš rád poriadok, pravda?"

„Keby sa aspoň netvárila, že o ničom nevie," povzdychne si Daniel a plavovláska ho pohladí po líci.

„Vidím, že si to stále neuzavrel. Nemusíš tam ísť kvôli záchrane sveta. Choď tam kvôli sebe."

Jeho život bol usporiadaný a naplánovaný. Nedovolí, aby si doň Sandra Schneiderová vtancovala a zničila všetko, čo roky budoval. Zodvihne hlavu a pobozká Ingrid na pery.

„Pôjdem."

Súkromné lietadlo ich čaká na malom letisku za mestom. Jeho vnútrajšok je gýčovito luxusný, kožená sedačka nepríjemne zavŕzga, keď sa usadí čo najviac dozadu. Predpokladá, že to zariadila ona - nikdy sa nesnažila utajovať pomery, z akých pochádza. Nadaná diplomatka, no jasné. Zamestnávajú ju kvôli peniazom jej otca.

Keď sú všetci, dvere do lietadla sa zatvoria, pilot oznámi, že len bude trvať hodinu a že letové podmienky sú dobré. Potom sa vznesú nad studenú škandinávsku krajinu a zamieria na juh.

Sandra nastúpi posledná, prehovorí niekoľko slov s ostatnými a usadí sa oproti nemu, biely kabát sa jej rozprestrie okolo kresla. Tvár má vážnu, po veselosti a zmätení nie je ani stopy.

„Potrebujem, aby si mi odpovedal na jednu otázku," začne, v jej hlase je opatrnosť. „Len jednu jedinú otázku a potom ti dám pokoj."

Mlčí, hľadí na ňu s kameným výrazom. Tvárou jej preletí zúfalstvo.

„Daniel, prosím."

Kývne hlavou v neurčitom geste, no to jej stačí.

„Ďakujem. Pred jedenástimi rokmi som...odišla. Vrátila som sa do školy, no do maturity som sa vám vyhýbala a potom som odišla úplne a to bez vysvetlenia. Je..." zhlboka sa nadýchne... „je toto pravda?"

„Sám by som to nepovedal lepšie," precedí Daniel cez zuby.

Sandra prikývne, jej výraz sa zmení. V jej tvári sa značí niečo, čo by opísal ako bolestné pochopenie. Oprie sa do kresla a vydýchne, privrúc oči.

„Teraz už rozumiem," zašepká nešťastne.

Daniel sa predkloní a zazrie na ňu. „Čomu rozumieš? Že si nás tam nechala? Nás, čo sme ťa považovali za priateľku, nechala si nás hodiny vypočúvať a vydierať, báť sa o budúcnosť? Jakob mal malé dieťa! Mohli ho o ňu pripraviť! No aj tak ťa nezradil, nikto z nás. A my sme ti nestáli ani za slovko vysvetlenia? Tomu rozumieš?"

„Nie," pozrie na neho, jej oči sa lesknú. Tá zdrvená ľahkosť v nich ho šokuje. „Rozumiem tomu, že si to nikdy nečítal."

On zmĺkne, ako keď utne a zamračene prižmúri oči.

„Prosím? Čo som nečítal?"

Ale ona mu viac neodpovie - akoby sa zmenšila, schúli sa do seba a pohľad jej neprítomne klesne niekde do diaľky. Po celý let nepovie viac ani slovo, nechávajúc ho zmäteného a podráždeného.

V Košiciach je krajšie, než v Štokholme. Jesenné slnko svieti trochu zubato, no príjemne a on jeho lúče radostne privíta na tvári, keď zchádza po schodoch z lietadla. Jeho kolegovia sú už vonku, čakajú na neho. Na poslednom schode sa zastaví, noha mu visí vo vzduchu. Je blázon, ak si myslí, že položením chodidla na rodnú zem sa niečo zmení?

Asi áno.

Vystúpi. A čosi skončí a čosi nové sa začne.

„Poďte," usmeje sa na neho vysoký Rakúšan. „Ideme priamo do bytu."

Hľadí von oknom na mesto, ktoré sa v mnohom zmenilo. Sklenené centrum pri aréne sa rozrástlo, križovatky zhustli a električky už nemajú tradičnú modrožltú farbu. Avšak srdce zostáva rovnaké.

„Vaše mesto je nádherné," povie Angličan, rovnako fascinovaný ako on, keď kráčajú uličkami. „Pripomína mi Edinburgh."

Ich byt je schovaný na rohu Mlynskej a Kováčskej, nad prázdnym obchodom. Daniel neprítomne vybalí veci, poukladá ich do poličiek, meravo ako stroj odloží kufor a vyzrie von oknom. Keď uvidí kúsok z veže Dómu, pocíti neprekonateľnú túžbu na kávu z jeho obľúbenej kaviarne. Znova si navlečie kabát a prekĺzne von, nespozorovaný. Túžba po nostalgii ho vedie okolo františkánskeho kostola ku rohu ulice, vyúsťujúcej na Hlavnú, no miesto, kde kedysi bolo kníhkupectvo spolu s kaviarňou, je obsadené nejakým obchodom s šalátmi. Na niekoľko sekúnd stuhne, šokovaný, akoby možnosť, že tu kaviaren nebude, ani nevzal do úvahy. Keď sa spamätá, osloví prvého človeka, ktorého uvidí.

„Presťahovali sa, dokonca do lepšieho, sú tam, čo dakedy bola tá Republika Východu, presne oproti kostolu," naviguje do žena asi v jeho veku.

A keď ho uvidí...ten istý nápis, tí istí majitelia, len zostarnutí a trochu vykrivení, pobehujúci medzi zákazníkmi... srdce mu pookreje. Čakal, že to bude nenávidieť, no toto mesto ho opäť očarovalo, tak ako celé jeho detstvo. Sadne si za voľný stôl a objedná kávu, vzrušený, akoby mal opäť trinásť a robil to prvýkrát. Potom otočí hlavu a vidí všetky tie veci, o ktorých sníval. Jeho podvedomie sa nikdy nemýlilo. Sny boli predurčením budúcnosti. Nedalo sa zabrániť domovu, aby ho opäť našiel.

A teraz...je za to vlastne vďačný.

„Je tu voľné?"

A tomu chaosu práve pribudla štipka grácie, ktorá tak chýbala. Sandra klesne na stoličku oproti nemu, pohľad má vážny, no láskavý. Daniel na ňu hľadí a uvedomuje si, že už ani nechce kričať.

„Ja...som myslela, že to pochopíš," začne blondínka polohlasne. „Nikdy... nikdy mi nenapadlo, že by si tomu nerozumel a že si zostal bez...že by si...že by si nemal žiadne..."

Zmätene na ňu pozrie.

„Neviem, o čom hovoríš."

„O mojich posledných slovách," Sandra zodvihne zrak, pery sa jej zachvejú. „Myslela som, že to, čo som ti vtedy povedala, je krištáľovo jasné a že keď si to prečítaš, všetko pochopíš a bude pre teba ľahšie na mňa zabudnúť."

A on spomína. Spomína na posledné slová, ktoré mu povedala.

„Ale Daniel...nezabudni, o čom sú všetky veľké romány."

Sandra položí na stôl knihu. Je ošúchaná, ale ten podivný názov by spoznal kdekoľvek.

„Keď si ju vtedy v Štiavnici videl v poličke, povedala som, že všetky veľké romány sú o láske. Vtedy na streche...bála som sa ti to povedať priamo, aby ťa to nedostalo do problémov. Povedala som ti to tak, aby si si na tú knihu spomenul a vrátil sa po ňu - nechala som ju v Kiliánovom byte pred naším odchodom. Je tam všetko. List adresovaný tebe. Napísala som ho deň po storočnici."

Posunie knihu cez stôl k nemu. Daniel rozčarovane hľadí raz na knihu, potom na ňu. A nevie v sebe nájsť silu niečo povedať.

„Bola v sklade dôkazov na polícii. Ak chceš vedieť, prečo som nič nepovedala, nič nevysvetlila...tam to je. A Daniel..." ešte raz na neho pozrie, kým vstane. V očiach má ľútosť väčšiu, ako svet.

„Tak strašne ma to mrzí."

Keď jej biely kabát zmizne v diaľke, kniha leží na stole, ticho a posmievačne sa na neho pozerá a on ťažko dýcha.

Jedenásť rokov. Zabudnutia, nedorozumenia, výčitiek. Myslel si, že zabudol...klamal si, že zabudol. A ona sa vrátila, tak ako vždy s tým veľkolepým entré a rozdupala všetko, čo mohla.

Hlupák. Tak na čo čakáš?

Shmatne ju a chvejúco listuje medzi stránkami románu o láske. V obale medzi poslednou stranou a tvrdou časťou je malá vypuklina. Vytiahne nôž a do medzery strčí čepeľ, zväčší ju a odtrhne papier od dosky. Vnútri je malá biela obálka.

Vnútri je jeho minulosť a jeho zdravý rozum.

Roztrhne obálku a vytiahne niekoľko papierov popísaným úhľadným písmom. Oči sa mu rozbehnú po riadkoch a svet sa zúži na týchlo pár viet, ktoré majú moc zmeniť jeho život.

28.05.2020
Košice

Drahý Daniel,

dúfam, že keď nájdeš tento list, budeš ty, Jakob aj Sylvia v poriadku. Rovnako dúfam, že keď si toto prečítaš, pochopíš moje konanie a nebudeš sa hnevať.

Toto píšem u seba v byte. Včera som ti pred Suzanom sľúbila, že vás ochránim. Sľúbila som to pri plnom vedomí a svedomí, nebolo to len niečo, čo povieš a o minútu si už na to nepamätáš. Ak si si to všimol - a ja viem, že áno, lebo si všímavý viac, než väčšina ľudí, zvonil mi telefón.

Bol to cudzí hlas. Povedal mi toto: „Videl som vás, Sandra Schneiderová. Videl som vás na lúke, kde ste si mysleli, že ste v bezpečí. A videl som to dieťa, ktoré všetci tak veľmi milujete. Máte niečo, čo chcem, slečna. Donesiete mi to a ja jej neublížim. Máte dvadsaťštyri hodín."

Dovtedy som mala toľko plánov! Moc, ktorú majú tie informácie, si ani nevieme poriadne predstaviť. Chcela som z nich vyťažiť čo najviac, využiť ich pre seba. Ale ten hlas! Poznala som ho, ale nedokázala som si spomenúť. A narušil všetky moje plány. Preto som ti povedala, že sme zabudli za zápornú postavu. Pri tom všetkom sme si neuvedomili, s k vlastne bojujeme. A on dal o sebe vedieť.

Musela som premýšľať rýchlo. Už dávno som sa rozhodla, že chcem pracovať pre tajnú službu, no odmietala som prejsť klasickým výberovým konaním na radového zamestnanca. Potrebovala som sa dnu dostať inak. Ten disk mi ukázal ako. Okrem informácií o agentoch tam je množstvo plánov. Chystajú sa velké zmeny. Vo vláde, v justícii, na polícii, v armáde, všade. Preto po ňom každý šiel. Ak by sa k nemu dostalo Slovenské podsvetie, otriaslo by to celou krajinou, dôveryhodnosť tajnej služby a spravodajstva by bola narušená. Ale ak by ho niekto vlastnil a vlastnil tak, že by mu nikdy nemohol byť odobraný, tá osoba by bola najmocnejšou v štáte.

Ema mi raz povedala, že čokoľvek človek má, mu môžu zobrať. Môžu ti zobrať tvoj majetok, tvoju rodinu, priateľov, povesť. Ale čo má človek v hlave, to mu nikto zobrať nemôže.

Preto som sa ho naučila naspamäť.

Áno, iste sa ti to zdá nemožné. Ale vždy som mala dobrú pamäť a keď sa na niečo ozaj zamerám, existuje len niekoľko živlov, ktoré ma môžu zastaviť. Nespala som. Ale viem ho, Daniel. Poznám meno a informácie o každom agentovi na tom zozname, poznám názvy a účely ich operácií, viem všetko. Disk som zničila, pretože je príliš nebezpečné ho nechať len tak a nemám dosť času ho dômyselne skryť.

Volal mi zas. Upresnil čas a miesto stretnutia. A opäť hovoril o Lei. Možno si povieš, že najlepšie by bolo zavolať políciu alebo to aspoň povedať niekomu dospelému. Ale on jej ublíži. A to sa nesmie stať. Povedala som, že mu disk dám, ak sa so mnou stretne osobne. Súhlasil. Už vieš, že sa dnes poobede stretneme. Čo ale nevieš je, že nás Kilián zradil.

Nebola som so tým istá. Je ako môj brat, nemohla som uveriť tomu, že by dokázal urobiť niečo také. Ale naši otcovia boli vždy dominantní a Rudolf ho zrejme ovláda viac, než som si myslela. Pochopila som to, keď som si včera všimla jeho výraz, keď sme otvorili ten disk. Vždy to tak robím, keď sa deje niečo, na čo sa všetci pozerajú. Otočím sa a pozriem sa na výraz iného človeka. A ten jeho...vôbec nebol prekvapený. Zahral to výborne, ale prvú sekundu mi bolo jasné, že o obsahu disku už vedel.

Dnes je posledný deň, kedy budeme všetci spolu. Mrzí ma, že sme mali na seba len tak málo času. Keď prídeme ku Kiliánovi, konfrontujem ho, ale tak, aby ste to nevideli. Zavolá otcovi, ale jeho mobil odpočúvajú. Budú v byte do niekoľkých minút. Zo strechy sa dá prejsť na terasu susedného domu a potom von, budete v poriadku. Ja pôjdem za Rudolfom. Budú ma sledovať, preto sa modlím, aby som sa im dokázala stratiť na tak dlho, aby nič nespozoroval. Nedovolím, aby ublížil Lei, ani nikomu z vás. Ale bude to znamenať, že už sa neuvidíme.

Teraz keď som jediná, ktorá pozná obsah disku, som pre tajnú službu hrozbou. Môžu ma buď zlikvidovať, alebo vziať medzi seba. Pokúsim sa vyhnúť tomu prvému, ale nič nesľubujem. Ak sa na ďalší rok vrátim do školy, znamená to, že môj plán vyšiel a po maturite nastúpim do výcviku. Kvôli bezpečnosti s vami nebudem môcť hovoriť, ani sa k vám priblížiť.

Prosím, odkáž Jakobovi a Sylvii, že ich veľmi milujem a že je mi ľúto, že už viac nebudeme spolu. Jakob má prácu istú, nemusí sa báť. A ak si Sylvia udrží známky a nepokašle prijímačky, miesto na medicíne na ňu čaká. Je to to najmenej, čo pre nich môžem urobiť.

Tá kniha, ktorú držíš, je pre teba. Keď som ju čítala prvýkrát, bola som očarovaná a viem, že ty na tom budeš rovnako. Aj moje bytie bolo doteraz príliš neznesiteľné a ja som hľadala, ako to zmeniť. Verím, že som si vybrala správne, hoc to znamená, že už s vami nikdy neprehovorím.

Dali ste mi najkrajšie mesiace života, Daniel. S tebou to bolo ako znova ožiť, cítiť to isté o tisíckrát intenzívnejšie. Boli sme úžasní. Toto bude veľké klišé, ale chcem, aby si žil najlepšie, ako vieš. A aby si nikdy nezanevrel na naše mesto. Budem na teba pamätať a dúfam, že aj ty na mňa. Nehnevaj sa, že odchádzam takto. Je to najlepšie, čo som dokázala vymyslieť.

Pobozkaj za mňa Leu. Viem, že ťa bude chcieť Jakob požiadať, aby si bol krstným otcom namiesto Kiliána a teší ma to. Ja som krstná mama. Vidí sa to len mne, alebo takto zostaneme navždy spojení? My, toto mesto, tento život...nekonečné spomienky.

Usmievam sa, keď toto píšem, vieš. Poznám sa, aj svoj Mesiášsky komplex a priznávam, že táto samovražedná misia sa mi páči. Ak nakoniec nebude samovražedná, môj život sa zmení. Ale zostanem rovnaká. Sľubujem.

A vždy ťa budem milovať.

Sandra

Keď prejde okolo kostola, pred vchodom sedí ten istý žobrák, ako pred rokmi. Zastaví sa, zloží si z hlavy hnedý klobúk a podá mu ho. Muž si dar vezme, poďakuje a Daniel sa otočí a zmizne v uličke.

A/P

A máme tu oficiálny koniec. Vedela som, že bude dlhý, ale vyše 5k slov ma prekvapilo. Musela som však zabŕdnuť aj do budúcnosti, kde si Daniel začal budovať nový život v Švédsku a zároveň sa zase vrátiť do ich spoločnej minulosti.

Uvažovala som, že na koniec ešte niečo doplním, nejaké ich stretnutie, zmierenie alebo podobne. Ale napokon mi to prišlo zbytočné. Pozorný a šikovný čitateľ vyčíta mnoho medzi riadkami a niektoré veci sa dajú domyslieť. Čo sa mňa týka, mám rada otvorené konce, lebo ani v skutočnom živote neexistuje definitívne ukončenie typu „a žili šťastne až do smrti"

Doslov a nejaké moje vykecávačky v ňom uverejním na ďalší týždeň. Rozpísala by som sa viac, ale som strašne unavená a už mi to nemyslí.

Vera

- Jag lyssnar (švéd.) "Počúvam."