Bože, prosím, ak existuješ, čo je veľmi diskutabilné, nikdy nedovoľ, aby som šiel do neba. Takú vinu by som neprežil.

„Ušli ste."

Tá pravda je trpká a kyslá, no je tam, ako výsmech celému ich spolku.

„Nechali ste ju tam, ako psa, ako nejakého psa! Len aby ste si zachránili vlastné zadky."

Nekričí. Vie, že to všetko už vedia. Že si tým prešli. Vinou.

Ale vina neprešla nimi.

Please put me to bed
And turn down the light

Hľadí do zeme a v ruke zviera prívesok. Debilný znak celého jeho posraného života.

Ťažké ticho prerušia len jej slová.

„Ja...museli sme...Nemohli sme tam zostať," zakončí napokon, ale je to zbytočné, zbytočné. Nič ich nedokáže ospravedlniť.

Danny už vlastne nemá čo povedať.

„Kam ideš?“

Otočí sa vo dverách.

„Domov. Chcete mi ešte niečo povedať?"

Nie. Čo by sa dalo ešte povedať, na to je príliš skoro.

Cestou si zavesí prívesok na krk. Je mu odporný, ale je to jedna z mála vecí, ktoré mu po nej ostali. Všetko ostatné mu vzali. A keď sa dozvedeli, že má nejaké jej zošity, jej šibnutá matka vtrhla k nim do domu a prevrátila ho hore nohami. Veľmi si to nepamätal. Veľmi si nepamätal nič z tej doby. Vinila ho za to, hoc jej to prísne zakázali, počkala si ho pár krát po škole a jasne dala najavo, čo si o tom myslí. Daniel mlčal. Čo mal povedať, než že s ňou súhlasí?

Kráča pomaly, lebo cesta je strašne krátka a doma ho nečaká nič. Ani učivo, do ktorého by sa mohol zahĺbiť, ani súrodenec, ktorému by sa venoval. Len prázdno.

A prázdno je horšie, ako žiaľ. Horšie ako hnev. Horšie ako čokoľvek.

Mesto je dnes veterné, ako vždy, no ponuro chladné. Keď vyšliape na druhé poschodie (Ema nikdy nepoužívala výťah), otvorí si dvere a vkĺzne dnu ako duch.

Mama je už doma.

„Kde si bol, Danko?"

Odvtedy je hrozne paranoidná.

Mlčí. Bol som za kamarátmi mojej mŕtvej kamarátky, to má povedať?

„V škole."

„Tá skončila pred dvoma hodinami."

Prepichuje ho skúmavým pohľadom a jemu sa prevrátia vnútornosti. Dvoma krokmi dobehne na záchod a vyvráti to málo jedla, čo do seba cez deň dostal. Kľačí pri mramorovej doske a mama ho láskavo hladí po chrbte.

Fold down your hands
Give me a sign
Put down your lies
Lay down next to me
Don't listen when I scream
Bury your doubts and fall asleep
Find out, I was just a bad dream

„No, no. Musel si niečo zjesť. Poď, dám ti čierne uhlie."

Pri zmienke o odpornej čiernej tabletke sa mu žalúdok znova prevráti.

„Nie!"

„Teraz nám povieš, čo sa stalo s Emou.“

Mama vzdychne. „Tak čaj?“

„Nie! Proste ma nechaj!“

„Nikam nejdeš, ty malý chrúst.“

Zase plače a vie, že ona tomu nerozumie. Pritom je to také jednoduché. Slzy sú ako čistidlo. Jar na mastnú panvicu. Domestos na špinavý záchod. Slzy na jeho pokrčenú dušu.

Let the bed sheet
Soak up my tears
And watch the only way out
Disappear
Don't tell me why
Kiss me goodbye

Normálny človek by to takto neprežíval. Ale on nie je normálny. Aj psychológ povedal, že nie. Vraj závislý vzťah. Že za normálnych okolností by to nebolo také zlé.

Špeciálny prípad.

Závislý na Eme? Ona bola perfektná. Proste s ňou chcel byť a hotovo. Žiadne sračky okolo toho. Žiaden závislý vzťah.

„Bola to naša kamarátka tiež! A snažili sme sa ju zachrániť!“

Nesnažili sa.

Ani on sa nesnažil.

Toto nikomu nepovedal. Ani rodičom, vyšetrovateľom ani psychológom.

Nepovedal, že to vedel. Vedel, že tam pôjde, no nezabránil tomu. Nepočúvla by, ale o to predsa nešlo.

On vedel.

Oni nevedeli.

Prečo si to vyčíta? Bolo mu povedané, že to nie je jeho vina, ale oni to nevedeli! A z neho sa stal dokonalý klamár.

Ty si zabil Emu.

Mama ho nechá na pokoji. Už dávno pochopila, že je pri týchto stavoch zbytočná. Pomôže mu do postele a potom odíde do kuchyne. Byt je opäť desivo tichý. Na stene tikajú hodiny, ktoré dostal od tety na pätnáste narodeniny. V kúpeľni kvapká vodovod. A svet je mĺkvy.

For neither ever, nor never
Goodbye
Neither ever, nor never
Goodbye
Neither ever, nor never

Goodbye

Goodbye

song:

Apparat - The Devil's walk