Jeden z nás.

Jeden z vás?

Je ticho, ťažké ticho, čo sa premáva sivým bytom a tvrdo dopadá na plecia každého z nich.

„Dala mi ho," zamrmle Daniel. „Ale nikdy o vás nehovorila. Len že mi ľudia, ktorí ten znak majú, raz pomôžu.“

Jakob posmešne rozhodil rukami. „Celá Ema! Namiesto toho, aby sa starala o svoje skurvené problémy, riešila každého okolo seba."

„Slovník, Zelený." Blondína prižmúri oči.

Zelený.

„Myslím, že nemá zmysel mu čokoľvek tajiť," ozve sa Kilián , neustále sediaci na gauči.

„Veď je na prášky, totálne mimo! Mohol by všetko vykecať," oponuje mu Jakob a prstami zablúdi do zelených vlasov. „Toto nemôžme riskovať."

„Väčší risk než s tebou to nebude.“

Obchádzam zablúdené zvery
Padnuté čerešne a prahy dverí
Nachádzam nespojené brehy
Lokálny hrdinovia, symboly viery

Spoznávam osamelé mestá
Námestia pre ľudí, nemajú miesta
Kľukaté slová, vety rovné
Slobodná krajina navždy vo mne

Sandrine slová sú trefné a umlčia každého. Jakob porazenecky zodvihne ruky a zvalí sa na stoličku vedľa Sylvie, definitívne presvedčený, že toto celé dopadne na hovno.

Blondína sa postaví, založí ruky na hrudi a venuje Danielovi, schovávajcemu sa za svojimi kučerami, vážny pohľad.

„Tak dobre, krpec. Ema ti verila, my sme verili Eme. Máš právo vedieť celú pravdu.“

„Celú pravdu," zopakuje Danny mĺkvo. Ruky sa mu nepostrehnuteľne rozochvejú.

„Áno. Prečo Ema zomrela, ako zomrela a kvôli čomu to urobila. A čo musíme urobiť my.“

My...

„Ale najprv sa napijem," zamrmle blondína a z komody, stojacej pri stene vytiahne fľašu a niekoľko poldecákov. Sylvia odmietne, no Killián si vezme aj za ňu.

Keď sa potom usadia oproti sebe, Danny cíti jej skúmajúci pohľad na celom svojom tele - sleduje jeho oblečenie, jeho vlasy, jeho postoj, tvár. Oči. Nie je zvyknutý aby si ho ľudia takto premeriavali, tobôž nie žena. Necíti sa príjemne.

Našou krajinou, priepasťou bezodnou
Vraciam sa domov
Našou krajinou, stáda jeleňov
Aleje stromov

Svietim do zabudnutých kútov
Kúzla a tajomstvá dávnych zvukov
Hlavou do ľadovej vody
Spoločné nedele, hádky a zhody

„Celé toto naše... zoskupenie sa dalo dokopy pred troma rokmi, v mojom druhom ročníku. V škole sa rozmohli drogy. Vždy boli, ale toto čo sa dialo vtedy, bolo neznesiteľné. Niekoľko dílerov si vytipovali nejaké decká, navnadili ich či na peniaze alebo im dali ochutnať a potom ich vypustili hľadať zákazníkov. Niekedy stačilo ísť sa za niekým z kvarty! Učitelia o tom vedeli, ale nemohli z tých deciek nič dostať. Vtedy som si uvedomila, že sa o to musím postarať sama."

Killiánove pery sa vykrútili do krivého úsmevu.

„Znie to ako zo zlého tínedžerského filmu, ja viem. Nie som žiadny superhrdina, jasné? Ale toto presiahlo mieru. Pritlačila som na pár ľudí a tí mi vyklopili, kto sú ich dodávatelia. Dohodla som si pár schôdzok a pohrozila im, ale mali ma v paži, očividne. Vtedy mi pomohol Kilián. Počkali sme si na nich s pár jeho známymi a dostali dobrú nakladačku.“

„Pomohlo to?" opýta sa Danny ticho.

Sandra sa zasmeje. „Hej. Na chvíľu. Dosť na to, aby som sa z toho dostala."

„Ty..."

Zasalutuje. „Pozeráš sa na bývalú feťáčku."

„Také zlé to zas nebolo," zamrmle Jakob. „Videl som horšie prípady.

„Kilián je môj bratranec," pokračuje Sandra. „Prestúpil tu pred rokom a všimol si, že niečo robím. Pridal sa k nám."

„A Ema?“

Ema...

Blondína sa naďalej opiera o komodu, no je strnulá.

„Ema bola posledný člen. Ale urobila pre nás najviac. V posledných mesiacoch sa tlak na decká v škole zvýšil, zvýšilo sa aj používanie drog. Zasrané skúšky. Tí hajzli mali svoj raj na zemi. Ema za nami prišla sama. Vraj pozná zdroj a chce to ukončiť. Asi vieš, že jej brat..."

„...sa predávkoval." Dokončí Daniel.

Prikývla. „Áno. Robil to aj na iných školách. Vedela, ako sa dostať ku tomu hlavnému. Tomu, čo to celé riadi. Šla na políciu, jasné. Spísali zápisnicu a poslali ju domov. Hajzli skurvení.“

Jakob si odfrknr, vytiahnd z mikiny cigaretu a zapáli si.

„Tak prišla za nami. Vieš, každý vie o tejto skupine. Každý a nikto. Pokým sme na tejto škole, sme v bezpečí. Ak vyjdeme, je prúser."

Do čoho si sa zaplietla, Ema? Vždy si chcela byť hrdinkou. Oslavovaná a milovaná.

„Šlo o veľké predanie, malo to byť v telocvični na Poštovej. Prišli sme tam, počkali si na nich, ale pokašľalo sa to. Zvyšok už vieš."

Hej. Ohnivý kruh, preťatý šípom. Emine bezvládne telo, ležiace na zemi, pod kovovou konštrukciou. Všade roztrhané balíčky a biely prášok, nasiaknutý krvou. Krik a zúfalstvo.

Snažil sa.

Vytiahnuť ju, dostať preč skôr, než prídu policajti, skôr než by ju našli a označkovali. Kričal na ňu, ale neodpovedala. Žiadne posledné slová, žiadne posolstvo.

Len prázdny, mŕtvy pohľad.

„Ema!“

Všetci zmizli, zľahla sa po nich zem. Aj keď tam boli, nevidel ich. Iba počul. Nevidel nikoho, len jej bledú tvár. Nepamätal si ako sa k nej dostal, iba neutíchajúci, nekonečný žiaľ.

Keď na miesto prišli policajti, našli šokujúci pohľad.

Mladé dievča, nehybné, ležiace v kaluži krvi a bieleho prášku, privalená širokým železným trámom. A chlapec, kľačiaci vedľa nej, neschopný pohybu či slova.

A ticho.

Svietime do zabudnutých kútov
Po stopách rodičov hľadáme puto
Po stopách nás

Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Lesy, lúky, strechy domov

Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Lesy, lúky, strechy domov

Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Lesy, lúky, strechy domov

Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Stáda jeleňov, aleje stromov
Lesy, lúky, strechy domov

song: Para - Našou krajinou