„Where should I go?
Where should I cry?
I'm no longer supposed to be alone.

Where should I go?
Where should I run?
I wake up alone like before, before.“

Danny si rád zapisuje myšlienky, ktoré mu len tak preletia hlavou. Často sú v angličtine alebo nemčine. Má pocit, že ak sa dokáže vyjadriť v inom jazyku, až potom majú jeho slová skutočný zmysel.  A toto je jedna z nich.

Sivý dvojpodlažný dom na Mieri vyzerá skôr ako administratívna budova, než bytovka, ale on to nerieši. Vojde do átria, nájde schody a šuchtavým krokom sa začne šplhať hore. Nemá rád výťahy. A na druhé poschodie to nie je tak ďaleko. Večná škoda.

Nebojí sa. Od Eminej smrti akoby stratil schopnosť akejkoľvek hlbšej emócie, všetko zapadlo rezignáciou a absolútnou ignoranciou. Niekedy mal rád seriály, teraz sa nedokáže prinútiť pozrieť ani jednu časť. Miloval japonskú hru Journey, no aj tá už zapadá prachom. Miloval mesto, ale už ani to mesto ho nezaujíma.

Bez Emy to stratilo význam.

Nevie, čo po ňom chcú, no popravde je mu to jedno. Z právneho hľadiska je čistý. A morálne ho nemá kto obviniť. Len on sám. Seba.

Na druhom poschodí prejde popri zábradlí a zaklope na prvé dvere. Otvorí mu nízky, obtlstlý mladík. Danny na neho hľadí ako na zjavenie.

„Ehm...hľadám byt číslo..."

„I'm sorry, do you speak english?" ozve sa počerný muž zo strašne silným prízvukom.

„Yes," zamrmle Daniel. „I'm looking for apartment number two."

„Oh." Muž vystúpi pred dvere a ukáže rukou von. „On the other side.“

Poďakuje sa, otočí sa prekladá nohy cez chodbu. Približuje sa strašne rýchlo. Prívesok na hrudi ho ťaží, akoby vážil tonu.

Ema! Vravela si, že ma ochrániš!

Zaklope. Ten zvuk sa mu odráža v ušiach, vysmieva sa. Najprv je ticho, potom sa za dverami ozvú tlmené kroky a dvere a nehlučne otvoria. Stojí v nich chlapec so zelenými vlasmi.

„Tak si prišiel," povie, akoby mal snáď Danny na výber. „Poď dnu.“

Niekto by sa zaujímal, koho syn je mladý chalan, keď býva v byte v centre mesta. Niekto by sa zaujímal odkiaľ má toľko peňazí, aby utiahol nájom.

Niekto áno, Danny nie.

V obývačke sedí niekoľko osôb. Tmavovlasý chlapec, asi v Danielovom veku, schovaný vo veľkej mikine. Chudé, kučeravé dievča s plačlivými očami, sediace sa stolom, ruky zopäté ako ikona.

Vzadu, chrbtom k nemu stojí ešte niekto. Keď vojdú, otočí sa.

Krátke, blonďavé vlasy, prenikavé oči, možno meter sedemdesiatpäť. Dievča. Žena.

„Vravel som, že príde," povie zelenovlások za ním a postrčí Dannyho dopredu. „Tak sa nám predstav."

„Daniel Kováč," odpovie automaticky, bez emócií.

„Ja som Jakob," zabručí chlapec a zloží si sako na stoličku. „Na gauči je Kilián, za stolom Sylvia, a toto je Sandra. Vyzerá milo, ale nie je. Dával by som si na ňu pozor.“

„Svoje poznámky si nechaj pre seba, tu nikoho nezaujímajú," ozve sa blonďavé dievča a podíde dopredu, tak, až si s Danielom hľadia priamo do očí.

Danny sa chce opýtať, prečo tu je, ale nedokáže nabrať energiu. A veľmi pravdepodobne mu to povedia aj sami.

„Teraz nám povieš, čo sa stalo s Emou.“