„Espresso," požiada čašníčku zrelý päťdesiatnik v ležérnom saku, keď potom sedia na Hlavnej na slnku, vedľa nich vrhá Dóm svoj ohromný tieň na kamennú dlažbu a ľudia sa premávajú dookola, akoby sa svet nikdy nezastavil.

A on sa zastavil.

Keď sa čašníčka otočí k nemu, len pokrúti hlavou a pohľadom skĺzne do diaľky. Má toľko otázok, no bojí sa opýtať sa.

„Navrhujem dohodu," začne muž tónom ostrieľaného obchodníka. „Ja mám určité časti skládačky, vy máte určité časti skládačky. Spoločne poskladáme celý príbeh."

Daniel nemo prikývne.

Schneider si preloží nohu cez nohu. „Moja dcéra bola nezvestná niekoľko hodín. Od včera poobedia po dnešné ráno. Dnes prišla domov, odmietla rozprávať o tom, čo sa stalo. Ale ja viem, čo sa stalo. Polícia, ktorá zadržala môjho brata, má dostatok informácií."

Môjho brata. Pri týchto slovách Danny precitne.

Zabudli sme na zápornú postavu.

Schneider, ktorý si všimne jeho reakciu, pokračuje.

„Rudolf sa do mesta vrátil pred dvoma rokmi. Začal tu biznis s farmaceutikami, dal syna na tú istú školu, kde sme chodili my. Už vtedy som mohol tušiť, že je niečo zle. Zakázal som jej ho kontaktovať," Daniel zodvihne oči a konečne sa pozrie na muža pred sebou. Vidí biznismena, milujúceho otca, vidí zradeného brata.

„Zakázal som im to a ona ma celé dva roky klamala, tvrdiac, ako veľmi trpí, že s ním nemôže hovoriť." Muž sa pobavene usmeje, akoby šokovaný vlastnou naivitou. „Tak šikovne ma obabrať...presne ako jej matka."

Jeho výraz zvážnie, odkašle si. „Každopádne...viem len pár kusných informácií, ktoré mi dala polícia. Rudolf Sandru vydieral. Niečo na ňu mal a tým ju prinútil k stretnutiu. Chcel to...niečo vymeniť za informácie, ktoré mala ona. Ale oklamala ho. Dorazila na miesto stretnutia s políciou v pätách. Zatkli ho na mieste. Aj ju. To niečo...bolo dieťa. Iste ju poznáš. Volá sa Lea."

Lea.

Tie telefonáty. Kedy ona len počúvala a hlas na opačnej strane rozprával. A ten zlý pocit, ktorý nedokázal ovládnuť.

Zdesenie z toho, čo sa mohlo stať, stiahne Danielove vnútro. Hruď mu oťažie, akoby na nej sedel stokilový kameň.

Teraz oproti sebe sedia dvaja otcovia, ktorí prežili ten jedinečný strach, keď tvojemu dieťaťu ide o život.

„Je v poriadku, nemusíš sa báť." akoby muž upokojoval sám seba. Daniel sa núti spomaliť splašený dych.

„Dnes ráno sa vrátila domov. Nepovedala mi nič, chcela len, aby som poslal za vami právnika."

„A Kilián?" opýta sa Daniel.

Frank Schneider si hlboko povzdychne. „Môjho synovca našli v bezvedomí zviazaného vo vani v svojom byte. To bola tiež práca mojej dcéry, predpokladám. A súdiac podľa vášho úsmevu, zrejme ste jej asistoval."

Danny sa začervená, prichytený.

„Jeho nikto nevyšetroval. Vyvliekol sa z toho náramne. Zločinecké kontakty jeho otca mu očividne pomohli, aby sa dostal z obvinení."

Za zradu sa kedysi popravovalo. Stále sa popravuje, záleží na krajine. Zatne nechty to dlaní. Vtedy mu jasná myšlienka preletí mysľou.

„Ona to vedela," povie. „Prišla na to. Preto ho...spacifikovala."

„Vždy bola temperamentná," vyhlási muž a zasmeje sa. Potom si odpije zo svojho espressa a venuje mu skúmavý pohľad.

„Teraz je rada na vašu časť skladačky."

Daniel by rád povedal tomu otcovi, ktorý je priam chorý strachom o dcéru všetko, každý jeden detail ich snahy, no nemôže prestať myslieť na to, že ona nepovedala ani slovo. Ak chcela, aby to vedel, nemlčala by.

„Nemôžem," odpovie. Preleje ho vlna smútku, pri pohľade na muža, ktorý za maskou tvrdého vyjednávača skrýva vystrašeného otca, túžiaceho ochrániť jediné dieťa. „Nemôžem, ja...je mi ľúto. Ona...keď bude chcieť, povie vám to. Nemôžem sa tomu protiviť."

Čaká, že muž bude rozčúlený, že bude kričať, alebo sa vyhrážať. Ale nič také sa nestane.

„Povedala, že za vami idem zbytočne," usmeje sa Schneider. „Že nič nepoviete, keď sa dozviete, že ona mlčala. Jej viera vo vás je... obdivuhodná. Jediný človek, ktorého doteraz takto vnímala, bola jej matka."

Daniel nevie, čo má na to povedať. Vstane od stola ako v mrákotách. Svet sa všelijako krúti a prelína, množstvo otázok a nedostatočné odpovede mu hatia premýšľanie.

„Ja už musím ísť. Dovidenia."

Muž sa ho nepokúša zastaviť, usmeje sa a položí si na hlavu klobúk. Danny strčí ruky, aj napriek teplu skrehnuté pod pazuchy a ide domov, hľadí do zeme.

***

Stretnú sa ten školský rok ešte raz. Pretože tu je niečo, čo je potrebné urobiť, neodkladná záležitosť, ktorá im trom nedáva spávať. Jeden z nich, jeden zostal bez viny, hoc spáchal najťažší zločin.

A to nemôže zostať nepotrestané.

Ten deň je odporné počasie. Husté mraky sa kopia nad mestom, tlačia naň, dusia ho. Ľudia zastavujú uprostred kroku, lapajú po dychu, utierajú si spotené čelá, nemohúci ako chorľaví starčekovia.

Pred sivou budovou na námestí zastane električka. Zelenovlasý muž v drahej košeli a značkových okuliaroch nastúpi dnu, hľadiac do mobilu.

Daniel zodvihne hlavu.

Sedí na jednom z množstva sedadiel, ktoré sú v prázdnej električke. Hľadí dopredu, nehýbe sa, no zelenovlasý vycíti, že nie je sám. A že tam nie sú len oni dvaja.

Jakob sa objaví na opačnej strane. Tvár má tvrdú, ruky zaťaté v päsť. A Kilián to vie v momente, keď sa ich pohľady stretnú. A je bezmocný.

Keď sa električka pohne, jeden úder ho zrazí na kolená. Druhý na zem. Kvapky krvi sa rozstreknú po drahej košeli, keď sa Jakobova päsť stretne s jeho tvárou. Sylvia vybehne dopredu a jej rev prereže vzduch.

Chudé telo sa schúli na zemi pod návalom kopancov, kriku a úderov od ich oboch, od ich zmrzačených, zradených duší. Zakrýva si tvár, no nič z toho mu nepomôže. Na ich tvárach je hnev, tak strašný, prestrašný hnev, zmiešaný so slzami a pretavený do úderov.

„Jakob! Ja som to nevedel! Nevedel som, že chce ublížiť Lei! Jakob!"

Daniel vstane, urobí dva kroky k nim. A hľadí. A hľadí. A necíti ani kvapku ľútosti.

Cesta trvá tri minúty. Keď električka zastane, vezme uplakanú Sylviu a rozzúreného Jakoba za ruku a spoločne vystúpia. Nechajú za sebou polomŕtvu náhradu kohosi, kto niekedy bol ich priateľom.

***

Rudolfa Schneidera odsúdili na dvadsaťpäť rokov za mrežami. Košický drogový kráľ bol zhodený zo svojho trónu, jeho poddaní rozohnaní, jeho kráľovstvo rozdrvené na prach. Keď sa na to pozrel z tej pozitívnej stránky, v podstate dosiahli viac, než ktokoľvek pred nimi. Drogy z mesta síce nezmizli, no polícia medzi jeho vecami našla množstvo správ spoločne s dôkazmi proti jeho ľuďom a nastal hon na zostatok z jeho mafiánskej chobotnice. Každý jeden raz, keď počul z televízie, ktorú mala mama zapnutú v obývačke, že zatkli ďalšieho dílera na úteku, vzhliadol a pozrel na prívesok šípu, visiaci mu nad posteľou.

Na ďalší rok sa vrátili do školy. Už to nebolo, ako kedysi. Občas sa stretli, len oni traja, aby si niečo vypili a zaspomínali, ako keď sa stretnú starí priatelia a začnú vyťahovať desaťročia staré historky. Ale vzťahy ochladli, pretože už medzi sebou nemali to vzrušenie z honu, ktoré ich spájalo. Sylvia sa pripravovala na prijímačky na medicínu a Jakob drel ako otrok, aby dokázal dať dcére všetko, čo potrebovala. Kilián sa už do školy nevrátil. Zato Sandra áno.

Bola chladná a rezervovaná ako v deň, keď sa spoznali. Vnímala ich, vedel, že áno, ale vyhýbala sa im tak dôkladne, ako len vedela. Za celý rok nenašiel jednu príležitosť s ňou hovoriť. Klopal na dvere jej bytu, šiel do ich sídla na Pereši, do budovy firmy jej otca. Schneider bol láskavý, ale rovnako zmätený, ako on. Nemohol mu povedať viac.

A tak sa z nej stal duch, len biely vánok, ktorý sem-tam zahliadol na chodbách, utekajúc od neho, zanechávajúc za sebou len svoju kokosovú vôňu a dych nostalgie. A keď skončil aj ten rok, zmizla nadobro, tak, že po nej zostalo len niekoľko spomienok a hnedý klobúk, čo mu visel v predsieni. Danielova duša chvíľu bažila aspoň po vysvetlení, zúfala si a zmárala sa v sebažiali (Prečo, prečo nás opustila?) - no napokon prestala. Len tak, zo dňa na deň to nebolo, bol to pomalý a bolestivý proces plný otázok, na ktoré mu nemal kto dať odpoveď. Ale prestalo to. Odmietol byť závislý na iných osobách, nech boli akokoľvek magické. Áno, miloval ich všetky, Emu, Sandru, všetky viac, než vedel opísať. Ale seba miloval viac.

Ponoril sa do štúdia a zabudol na svet, ktorý mu nerozumel, no on jemu rozumel až príliš dobre. Mal plán - vedel, čo chce v živote robiť a keď to povedal psychologičke spolu s obsiahlym vysvetlením, bola nadšená. Súhlasila s ním, takto mohol svoj potenciál rozvinúť úplne.

Posledná vec, ktorú urobil, bola návšteva Eminho hrobu. Ich nasprejovaný odkaz už ktosi zmyl - predsa, bolo to hrubé a veľmi neslušné narušenie posvätného miesta. Ale na ľavom ramene kamenného kríža visel jeden prívesok s šípom v kruhu. Daniel vedel, že ho tam dala Sylvia, pretože Ema bola pre ňu svetlom v temnote rovnako, ako pre neho. Zložil si z krku svoj a zavesil ho k tomu jej. Myslel si, že je to tak správne. Keď odchádzal z cintorína, usmial sa. Vedel, že Ema by na neho teraz bola hrdá.

Na lietadlo do Štokholmu ho odprevádzala mama s dvojročnou sestričkou na rukách. Otec nemohol; alebo mohol, no podmienky ich dohody rešpektoval do bodky a tak pred prepážkou objal len matku, ktorej pri tom hladké čelo zbrázdili vrásky, pobozkal sestričku na bacuľaté líčko a potriasol si rukou s dedom. Potom zovrel rúčku kufra, otočil sa a pozrel na svet, ktorý sa rozhodol opustiť.

Už sa nevrátim, sľúbil a položil si na hlavu hnedý klobúk.

A/P

Áno, je tu koniec. Ešte nie oficiálny, pretože nasleduje dosť obsiahly epilóg, kde sa pozrieme dosť ďaleko do budúcnosti a zároveň opäť do minulosti, teda nebojte sa, že nedostanete odpovede na otázky.

Musela som tú kapitolu nakoniec rozdeliť, pretože bola fakt dlhá a štylisticky mi to strašne nesedelo a musím myslieť aj na ďalších čitateľov, ktorí prídu.

Scénu, ako Jakob a Sylvia zmlátia Kiliána v električke som mala pred očami veľmi dlho. Je to zvláo pocit, tak dlho si niečo premietať v hlave a napokon to napísať. Niekoľkokrát som sa k nej vrátila a upravila ju, ale nechcem do toho viac babrať, aby som ju nepokazila. Prvá myšlienka najlepšia myšlienka, ako sa hovorí.

Prečo Kilián zradil? Veľa vám prezradiť nemôžem, musíte si počkať na jeho časť príbehu, ale niečo ste si určite domysleli. Rodičia, vždy sú za nami rodičia.

Prečo Sandra konala na vlastnú päsť? Lebo Sandra je taká, so svojím Mesiášskym komplexom ani iná byť nemôže. A prečo im nič nevysvetlila, ani nenadviazala kontakt? To sa dozviete v epilógu. ;)

Keď Daniel odchádza, povie, že sa už nikdy nevráti. No vzápätí si na hlavu položí klobúk, ktorý mu darovala. Keď sa chceme zbaviť spomienok, väčšinou vyhodíme predmety, ktoré sa k nim viažu. Daniel klobúk nevyhodil, dokonca si ho zo sebou vzal do svojho nového života. Očividne nebol rozhodnutý zabudnúť, hoc to sám sebe tvrdil.

Chcela by som sa tu ďalej rozplývať, ale nechám si to na epilóg a doslov.

Vera