„Daniel? Daniel!“

Nemôže odtrhnúť pohľad od svojich rúk. Krv sa v mesačnom svetle javí ako čierna. Akoby ho hypnotizovala...tá prekliata životodarná tekutina.

„Vnímaj ma,“ zatrasie ním Sandra. „No tak, Modrý.“

Položí dlaň na jeho tvár. Jej zelené oči ho upokojujú láskavým pohľadom. Natiahnutá cež muža, ležiaceho v bezvedomí medzi nimi. Pach krvi, vytekajúcej mu z tela, mu udrie do nosa. Odporný, kovový zápach.

Žalúdok sa mu prevráti, otočí sa a kľačiac vyvráti celú napoly strávenú večeru na zem.

„V pohode?“

Prikývne, chrbtom ruky si utrie ústa. Stále otrasený hľadí na ňu, ako vstane a opráši si sako.

„Musíme ho ošetriť a zviazať, kto vie kedy sa preberie," povie chladne a otvorí kufor.

Vyberie lekárničku a malý kotúč izolepy. Zalepí mužovi ústa, potom mu spojí ruky a obviaže ich páskou na niekoľkokrát. Daniel sleduje, ako sa jej ruky elegantne hýbu, keď prestrihne nožicami nohavice na zranenej nohe, z ktorej stále trčí nôž.

„Vy-vytiahneme ho?“ zašepká.

Sadra pokrúti hlavou. „Určite nie. Mohol si zasiahnuť tepnu, ak by sme ho vytiahli, vykrváca do dvoch minút. Nie. My urobíme..." otvorí oranžovú krabičku. „...základné ošetrenie pri bodnej rane. Potom zavoláme záchranku."

Jej hlas je pokojný, pripomína mu robota, naprogramovaného len na splnenie úlohy. Ani sa jej netrasú ruky, ani nekokce, nie je jej zle. Odrazu mu mysľou preletí desivá myšlienka.

Nerobí to prvýkrát.

Natiahne si latexové rukavice, vyberie niekoľko obväzov a uloží ich okolo noža, ktorý je až po rukoväť ponorený v mäse. Daniel netuší, odkiaľ sa v ňom vzala taká sila. Vziať zbraň a ublížiť. Nepremýšľal. Stalo sa to tak rýchlo.

„Kto-kto to je? Prečo na nás zaútočil?“

„Podrž to," podá mu jeden koniec obväzu a druhý začne pevne obtáčať okolo stehna. Obe konce zviaže do malej mašličky na boku. Stiahne si rukavice, zavrie lekárničku a vloží ju do kufra. Potom si opäť kľakne k mužovi a začne mu prehľadávať vrecká.

„Neviem, kto to je. Ale on vie, kto sme my. To je väčší problém."

Z vrecka bundy vytiahne ďaľší nôž, niečo, čo vyzerá ako stočené oceľové lanko a plastovú fľaštičku s nejakou tekutinou a dve injekčné striekačky.

„Toto nie je žiadny gangster," hlesne, po prvýkrát jej hlas znie vykoľajene. „Má prvotriednu výbavu. Pravdepodobne nás plánoval uspať a odviesť. Nechcel nám ublížiť, ten nôž vytiahol len z nutnosti.“

V zadnom vrecku Daniel uvidí mobil. Opatrne ho vytiahne a zapne. Chce heslo.

„Mám kamaráta, ktorý by to vedel otvoriť," povie Sandra a vezme mu mobil z ruky. Potom si pretrie tvár. Až teraz sa jej ruky začínajú chvieť.

„Doriti. Toto je omnoho vážnejšie, než som si myslela.“

Daniel sleduje jej pery, ktoré si začne hrýzť. Opäť premýšľa, ponorená v myšlienkach.

„Musíme vypadnúť."

Zbaví muža pásky, naštartuje auto, zaplatí za parkovanie a vyjde na cestu.

„Boli tam kamery," povie Daniel, už vystrábený z prvotného šoku. „Majú poznávaciu značku."

„To auto nie je moje," upokojí ho. Siahne do vrecka a keď sú dostatočne ďaleko od parkoviska, vytočí stodvanásť. Hlas sa jej stenší, začne chvieť.

„Haló? Ja...na parkovisku leží muž, asi je v bezvedomí! Myslím, že mu niečo trčí z nohy...áno, áno...na parkovisku v Starom meste v Štiavnici, na námestí trojice...príďte rýchlo, prosím!“

Herci. Všetci sme skurvení herci.

Podá mu mobil. „Vyber simku, zlom ju a vyhoď.“

Daniel poslúchne. Auto odbočí popri vysokom múre. Opäť sa vracajú do centra.

„Kam ideme?“ opýta sa.

Pevnejšie zovrie volant. „Ak na nás niekoho poslali, potom to, po čo sme tu prišli, je omnoho dôležitejšie, než sme si mysleli. Musíme to vziať hneď."

„Ale je večer, nikto tam nebude," namietne.

Sandrine pery sa stočia v ironickom úsmeve. „Neplánujem si pýtať povolenie.“

Niečo veľmi, veľmi zlé sa prebudí v Danielovom vnútri.

Auto zastane v jednej z kamenných uličiek pod zámkom. Sandra vezme do ruky čierny batoh. Je prázdno. Obaja opatrne prejdú na opačnú stranu a kráčajú hore. Mesto je úplne tmavé, ponorené do postupujúcej noci.

„Prečo sme tu?“ zašepká Danny nervózne, keď zastanú pri jednom z múrov meštiackych domov.

„Toto je opačná strana domu. Trezor má dve vchody, jeden hlavný, a druhý z bane."

„Odkiaľ to vieš?"

Sandra sa zasmeje a vyberie z batohu malé kliešte. Kľakne si k oknu, ktoré je takmer zarovno s zemou a začne preštikavať železné drôty, ktorými je okno pripevené k rámu.

„Vždy mám plán B. Veľa Štiavnických domov má svoj vlastný prístup do baní, celé toto mesto stojí na tisíckach chodieb. Na internete sú mapy, síce nie úplné, ale mne postačili. Pod touto ulicou vedie jedna z hlavných chodieb. Každý majiteľ domu...si k nej prekopal vlastné dvierka. A na nete je normálne video, ako sa dvere zvnútra trezoru otvoria do kamennej chodby. Amatéri.“

Ozve sa dutý kovový zvuk, keď mreža klesne, Sandra ju vytiahne a položí na zem, z batohu vyberie baterku. Otočí sa na neho. Tvár jej žiari divokým, nebezpečným výrazom.

„Ideš?“

Nasrať, pomyslí si Daniel. Nasrať na celý svet. Nič mi nedlží, ja nič nedlžím jemu.

A nasleduje ženu v bielom do tmavej a studenej chodby.

Asi desať metrov kráčajú medzi vlhkými, kamennými stenami, po ktorých stekajú kvapky vody. Biele svetlo baterky sa odráža od kameňov a poskakuje naokolo, vytvárajúc chaotické svetelné tance. Asi dvakrát zakopne, kým dôjdu na koniec chodby, ktorá vyzerá ako slepá. Až keď sa lepšie pozrie, uvidí nejasné obrysy kamenných dverí.

„Posvieť mi," podá mu baterku.

Vytiahne nôž, prstami začne ohmatávať kraj dverí. Úplne pri zemi sa zastaví, strčí do medzery tenkú čepeľ a mykne ňou.

Ozve sa štuknutie, dvere sa s prekvapivou ľahkosťou nehlučne otvoria.

„Vyzuj sa," zašepká. Daniel nechá svoje topánky pri jej a nasleduje ju do neveľkej miestnosti s zrkadlovou pohlahou.

Trezor nie je trezorom v pravom zmysle slova - žiadne oceľové dvere, kódované vstupy ani kamery tu nie sú. Miestnosť má oblúkový stop a celé steny sú od zeme až poň zaplnené poličkami a stĺpcami s malými bielymi krabičkami, tesne naukladanými vedľa seba. Na ich chrbtoch sú napísané verše z Maríny. Všade je absolútne ticho, takže počuje vlasný splašený tep.

Stĺpec s číslom 175. je v strede miestnosti pri zemi. Sandra naň namieri svetlo a Daniel si kľakne, rýchlo  hľadajúc meno Kollár.

„Tam, kde je červené srdiečko, je trezor zabratý," šepne mu do ucha.

Pohľad mu konečne padne na slovo, ktoré hľadá. Na krabičke s písmenom K je malé červené srdiečko. Natiahne sa a vyberie ju. Opatrne otvorí veko. Vnútri je malý strieborný medailón a zložený papierik.

„Musíme ísť," stisne mu Sandra plece. „Preskúmame to, keď budeme preč."

Daniel obe veci strčí do vrecka, vráti krabičku na miesto a po špičkách sa vráti do chodby. Srdce mu tlčie ako zbláznené.

Bez slova sa vrátia chodbou naspäť, vylezú von oknom, vrátia späť mrežu, sadnú do auta a vyjdú von zo starého mesta. Čím viac sa vzďaľujú od mesta, tým viac strachu opadá a zaplavuje ho eufória. Ani si neuvedomí, kedy Sandra zahne na lesnú cestu a zastaví auto.

Vystúpi z auta a urobí niekoľko krokov, akoby rozdýchavala trému. Prehrabne si vlasy, vydýchne. Daniel cíti, ako ho nadšenie úplne ovláda, prelína sa jeho telom a rozohrieva ho, podobne, ako pohárik slivovice. Vyjde von, sa oprie sa o auto, rozosmeje sa a nedokáže prestať. Sandra sa smeje tiež, ťažko dýchajúc.

„Doriti... vykradli sme banku!“ zvolá trhane, rozhodí ruky a vzhliadne k nebu.

„Banku lásky," doplní ju.

Opitý endorfínmi zakloní hlavu, tiež hľadiac na hvezdnatú oblohu. Cíti prítomnosť čohosi, čohosi silného, práve sa formujúceho medzi ich dušami. Keď na ňu opäť pozrie, nedokáže od nej odtrhnúť zrak.

Sandra skloní hlavu, pozrie na neho. Líca má začervenané, hruď sa jej ťažko dvíha, no tvár jej žiari nadšením a neobvyklou radosťou. Ich duše sú rovnako omámené trúfalým pocitom víťazstva, klesajúcou hladinou adrenalínu a prichádzajúcou eufóriou. Svet sa točí, vlní a spieva spolu s nimi.

Urobí pár krokov k nemu, takže vidí každý detail jej tváre, cez divoké zelené oči, bledé čelo, rumenec na lícach a ružové pery, roztiahnuté v úsmeve. Jazyk sa mu rozviaže rýchlejšie, ako po pohári vína.

„Viem, že by som to nemal hovoriť,“ zašepká. „Ale nemôžem to zastaviť. Si tak prekrásna...“

Ďalšie, čo si Daniel pamätá, je ako sa Sandra k nemu vrhne, zovrie ho za ramená a divoko pobozká. Ich pery sa stretnú ako dvaja starí známi, zapadnú do seba, jeho ruky skĺznu na jej pás a oni sa bozkávajú, akoby toto bol posledný deň sveta a oni mali jedinú možnosť byť spolu, len tu a teraz, v tejto jedinej chvíli.

Včerajšok zmizol, stratil sa zajtrajšok, rozplynulo sa dnes.

Zostalo len teraz,
stále sa opakujúce teraz,
práve teraz a zakaždým trochu iné;

teraz slastné pohladenie očami

teraz jemný úsmev rúk.

A/P

POUŽÍVATE V PRÍBEHOCH VLASTNÚ POÉZIU?

Zaujíma ma to, keďže sama občas niečo zložím, ale nepríde mi to vhodné na celú jednu básnickú knižku, preto svoje verše používam na podtrhnutie atmosféry v príbehu. Myslím, že v tomto žánri sa to aj celkom k sebe hodí.

Tak, ošetrili sme útočníka, vykradli sme banku a vraciame sa späť do Košíc. Opäť, aby ste boli v obraze - tieto bozky tiež neboli plánované. Ale uvedomujem si, že moje postavy nie sú stroje a majú pocity, ktoré nie vždy dokážu ovádať. Tentoraz sa neovládla Sandra, aj napriek tomu, že naposledy Daniela odmietla. Môžeme sa len dohadovať, či ho vidí rovnako, ako on ju.

Čo si myslíte, čo zanechal Emin brat v banke?

Vera

P.S

Vypočujte si pieseň. Strašne sa hodí k tejto kapitole.

P.P.S

Kapitola je venovaná vykecavacka za jej povzbudzujúce komentáre. Dúfam, že sa raz do tej synagógy pozrieš. ;)