Trvala na tom, aby sa všetci stretli. Je priam chorobne paranoidná, keď sa stretnú, prikáže všetkým vypnúť mobily a nechať ich v predsieni. Keď sa zhrnú okolo stola v jedálni, Daniel otvorí Emin denník a svoj notebook.

„No hovor," posúri ho Jakob.

Modrovlások sa usadí za stôl a vzrušeným pohľadom preletí okolostojacich. Ich tváre vyžarujú napätie, hľadia na neho, akoby im mal vyjaviť zmysel celej existencie.

„Mysleli sme si, že Emin brat nechal odkaz zašifrovaný v texte," začne. „Preto sme na to nevedeli prísť. Ale v Eminom denníku je tento zápis, datovaný na štyri týždne pred jeho smrťou. Ak má Sandra pravdu a vedel, že je v ohrození a plánoval toto celé dlho dopredu... Boli v Štiavnici a ona spomína, že niekde zmizol, na hodinu, ale stihol sa vrátiť na prehliadku hradu. Znamenalo to, že musel byť len niekde v starom meste. A potom..." prstom ukázal na poslednú vetu v zápise.

„Štiavnica je predsa mesto, kde sa zrodila Marína."

Vezme notebook a otvorí stránku.

„Celé to urobil pre ňu. Marína, Štiavnica, bolo to urobené tak, aby to odhalila ona. A v dome, kde Marína kedysi žila...je teraz toto."

Otočí obrazovku k nim. Tváre im ožiari veľký biely nápis BANKA LÁSKY. Sandra vezme notebook do ruky a ako očarovaná sa začne preklikávať stránkou.

„Do Banky lásky prídeš, vyberieš si jeden maličký trezor, kde si chceš akože zanechať lásku a niečo doň vložíš," vysvetľuje Daniel ďalej. „Je to miestnosť, kde sú na policiach zaradom naukladané malé krabičky - trezory a na ich chrbtoch je napísaná Marína. Jeden trezor pre jedno písmeno z básne. Lenže ktorý trezor? Strof je dvestodevädesiat, veršov dvetisíc. Vtedy som pochopil..."

„Súčet strof," vydýchne Kilián.

Danny prikývne. „Každá strofa má vlastné číslo. Tie naše..dvanásť, štyridsaťtri, stodvadsať. Hľadáme stosedemdesiatupiatu strofu."

Siahne po výtlačku Maríny a listuje v ňom, pokým nenájde strofu, zakrúžkovanú červeným perom. Sandra mu knihu vytrhne z ruky a číta ju stále dookola. Napokon knihu odhodí a prehrabne si vlasy. Ruky sa jej chvejú.

„Stále tam je množstvo slov," povie.

Daniel sa zasmeje. „Áno. A je tam aj jedno meno." Ukáže na verš:

Kollár ju „ohňom chladným" menuje.
Aj v ľadoch ešte sa mi zjavuje,
krásna, tvojho srdca obraz! -

„Nič nenechal na náhodu. Je tam jeho meno. Šesť písmen, šesť potencionálnych trezorov. Tam to odložil."

Pocit zadosťučinenia je ohromný.

„Sakra," zahreší Jakob. „Máme to. Kurva to máme!"

Opojenie z predčasnej výhry ich zastihne úplne nepripravených. Kilián a Jakob sa vrhnú do búrlivého objatia, Sylvia začne nadšene poskakovať. Len Sadrine čelo sa pokrčí, znova vezme notebook a začne niečo hľadať. Potom zodvihne zrak a zahľadí sa do diaľky, pevne stískajúc pery. Robí to vždy, keď nad niečím uvažuje. Daniel sleduje, ako si hryzie peru, môže priam počuť kolieska, otáčajúce sa jej v hlave.

„Ideme do Štiavnice," preruší veselie. „Hneď zajtra."

„Nemôžeme ísť všetci," ozve sa Jakob. „Zajtra robím."

„Ja tiež nemôžem," povie Sylvia.

„Pôjdeme ja a ty," Kilián pozrie na Sandru. „Mojím autom. Hneď zajtra. Nesmieme stratiť ani deň."

Ona zodvihne hlavu, pozrie na neho. Prikývne. No v jej pohyboch je malý, takmer nepatrný klam. Daniel ho vidí.

„Mali by sme to zapiť," zodvihne sa Biela od stola a prejde ku skrinke s alkoholom. Každému naleje a podá pohár, svoj potom podvihne do výšky. „Na Emu."

Na Emu.

Modrovlások sa vráti domov a zotrie tabuľu. Potom vezme Emin denník, sadne na bycikel a preletí mestom k jej domu. Rovnakým spôsobom prelezie plot aj zábradlie balkóna a vkĺzne do domu. Takmer s posvätnou úctou vráti denník do tajnej skrýše v posteli. Cíti, že jej musí poďakovať. Za to, že by ho nikdy nesúdila. Keby on umrel, tiež by si prečítala jeho denník. Keby nejaký mal.

Chcel by hovoriť z jej rodičmi. Naposledy ich videl na výsluchu na polícii. Samozrejme, že ho nenávideli. Ak by svoju intuíciu bral vážne, nemuselo to takto skončiť. Boli to dobrí ľudia. Nezaslúžili si prežiť obe svoje deti. Tak rád by im to povedal...že ich miloval. Nie len ju. Celú ich rodinu. Boli tým, čo nikdy nemal.

Keď sa vráti domov, mama práve zariaďuje otcovu pracovňu na detskú izbičku. Všade visí množstvo gýčových ozdôb a dečiek. Jeho stará postieľka stojí zložená pri stene.

„Danuško, pomôž mi s týmto," požiada ho mama.

Spoločne vešajú svetelnú reťaz nad okno, potom nabíjajú klince pre obrázky, vypratávajú skriňu. Mama pustí starý magnetofón s pesničkami od Stinga na plné pecky a nadšene pobehuje z izby do izby, ťahajúc ho zo sebou.

„A tu dáme komodu. A tu skrinku, tú čo máme v pivnici. A tu pôjde stolík!"

Daniel sleduje jej nadšenie a po dlhom čase cíti, že je jeho mama šťastná. Síce to nie je jeho zásluhou, no vidieť ju takú uvoľnenú ho teší viac, než by si myslel.

Dúfam, že to dieťa budeš milovať najviac na svete. A dúfam, že bude lepším dieťaťom, ako som bol ja.

Jeho myšlienky preruší zvonenie telefónu.

„Áno."

„Zmena plánu." Sanrin hlas je chladný. „Ideme my dvaja."

„Čo je s Kiliánom?"

Nasleduje tichá pauza. „On je...indisponovaný."

Takže ten klam v jej rukách bol skutočný. Daniel nemôže potlačiť zlý pocit. Zovrie telefón a položí hovor. Vráti sa k mame, ktorá tancuje sama zo sebou v obývačke.

„Mami? Zajtra prídem domov neskôr."

Jeho súrodenec sa ešte nenarodil a už mu je vďačný. Že zamestnáva rodičov natoľko, aby sa netrápili o neho.

Čaká ho skoro ráno za ich bytovkou, opretá o biely Opel, ako v nejakom americkom roadtripe. V bielom saku a bielych nohaviciach priam splýva s lakovanou karosériou. Je rád, že si vyžehlil košelu a zobral tie nové nohavice, čo kúpili zo Sylviou. Nevyzeral by vedľa nej dobre v mikine.

Nasadnú, Sandra elegantne vycúva do ulice a vojde do premávky. Na krku ná prívesok s margarétkou

„Prečo nemohol Kilián ísť?" opýta sa Danny, keď vyjdú z mesta. Neujde mu jej pevnejšie zovretie volantu.

„Prišlo mu zle. Vracal celý večer. Je príliš vyčerpaný, nemohol ísť."

A teraz sme tu my dvaja. Spolu. Zavretí v malom priestore bez možnosti úteku na viac než tri hodiny.

Zdá sa mu to, alebo mu tep vyskočil o čosi vyššie?

Nie, nemôže. Prisahal, že to rozdupe. Zničí, spáli. On nebude tým, ktorý bude robiť dusno.

Krajina okolo nich sa zmení, ako vyjdú z mesta. Mlčiac minú Zádielsku dolinu a Hrhovské rybníky. Hľadí na krajinu, letiacu za oknom, sledujúc jeho zem, ktorú nazýva domovom, ako mizne ďaleko za nimi. Kopce, ktoré sa vzpínajú na ľavej strane, sú dochrámané od ťažby. Vrcholy majú odlesené s sem-tam vynechaným bukom. Pripomínajú bradu, ktorú si oholíš s tupým strojčekom, ktorý zanecháva smiešne vytrhané kúsky holej kože.

Občas zazrie škaredé industriálne stavby, hrdzavé železné konštrukcie, držiace most vo výstavbe, špatiace prírodný ráz krajiny. No zároveň do nich tak akosi zapadajú.

Ľudia drancujú prírodu tak dlho, až sa to stalo súčasťou jej procesu, povedala Ema raz. Ale netreba to brať na ľahkú váhu. Zober si Veľkonočný ostrov!

Tvárou mu preletí úsmev, keď si spomenie, ako ho prinútila doma triediť odpad do troch samostatných košov. Chránime Matku Zem! Vyhlásila.

„Čo im povieme?" opýta sa.

Sandra, vytrhnutá z hlbokého zamyslienia, zažmurká a chvíľu mlčí.

„Neviem presne. Proste pravdu."

„To myslíš vážne?"

Zasmeje sa. „Tak nie všetko, samozrejme."

Daniel skopne topánky a skrčí nohy pod zadok.

„Už vidím, ako by sa zatvárili, keby sme tam prišli a vybalili to na nich. Najskôr by nás vykopli. Alebo zavolali policajtov," zaškerí sa.

„To by bolo ešte dobré," mykne plecom. „Tam mám kontakty."

Natiahne ruku, zapne rádio. Auto zaplaví energická melódia, podtrhujúca ich rýchlu jazdu. Danielovi sa na tvári usadí úsmev a čistá spokojnosť sa zahniezdi v jeho duši. Sandra pridá a oni letia ako blázni po diaľnici.

Chcel by som vyletieť preč...

Chcel by som spoznať svet.

Chcel by som smútiť za domovom...

Chcel by som opustiť klietku

Len pre ten pocit...

Návratu.

Do Štiavnice dorazia okolo obeda. Zaparkujú na jednom z platených parkovísk a kráčajú hore nerovným námestím.

„Vieš, že sa hovorí, že Štiavničania nevedia stáť na rovnej zemi? Že sa vždy nakláňajú na jednu stranu," smeje sa Daniel. Ani nevie prečo má dobrú náladu.

„Je tu jedna budova," povie Sandra. „Lesnícka škola. Keď som tu bola ako malá, stačil mi jeden pohľad a rozhodla som sa, že tam budem študovať."

„Prečo práve tam?"

Usmeje sa, ale nevidno jej do očí kvôli hlúpym slnečným okuliarom.

„Pretože mala všade okolo seba strašne veľa stromov. Veľkých borovíc, medzi nimi bol chodník a lavičky. Pri mojej základke bol jeden vyschnutý krík."

„Ale neštuduješ tam."

Hlboko si povzdychne. „To je len dôkazom, že akéhokoľvek zadanie kontroly nad životom je ilúzia."

Daniel na to nemá čo povedať, len mĺkvo hľadí na slnkom zaliate mesto, nad ktorým sa týči Starý zámok. Čím viac sa blížia k ich cieľu, tým viac je Sandra vážnejšia.

„Ja budem hovoriť. Mám to premyslené. Nieže mi budeš do toho kecať."

Spoločne vojdú do budovy, ktorá má nad vchodom veľký nápis Banka lásky. Sandra ráznym krokom zamieri priamo k bielemu pultu na recepcii. Žena okolo tridsiatky sa na nich usmeje.

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?"

Brat našej kamarátky mal problémy z drogami a vedel, že sa mu môže niečo stať.

„Dobrý deň. Mám na vás dosť neobvyklú prosbu, ale verím, že mi pomôžete."

Myslíme si, že získal niečo, kvôli čomu bol v ohrození, preto sa to rozhodol skryť.

„Môj...kamarát tu niečo odložil asi pred rokom a pol."

Chcel, aby to jeho sestra našla, preto vytvoril tri indície, tri strofy z Maríny, jej obľúbenej básne. Tie ju mali doviesť sem.

„Bohužial, krátko potom zomrel. Ani sme nevedeli, že tu bol, len teraz sme našli jeho veci a v nich účet od vás."

Zomrel štyri týždne po návšteve u vás. Jeho sestra však jeho nápovedy vyriešiť nestihla. Zomrela pri nehode sedem mesiacov po jeho smrti.

„Preto sme prišli... dúfam, že bude možné sa aspoň pozrieť, čo u vás odložil."

My sme ich ale našli. Rozlúštili a teraz sme tu, pripravení získať to, čo tak starostlivo ukryl.

„Dúfam, že...to pre vás nebude problém."

Žena za pultom chvíľu ohromene mlčí, než sa spamätá a pozrie na rovnako ohromenú kolegyňu.

„Áno, myslím, že sa to bude dať, samozrejme. Meno...vašeho priateľa?"

„Marko Kollár."

Zodvihla hlavu od obrazovky. „Je mi to ľúto, nikoho s takým menom tu nevidím."

Samozrejme, že neudal pravé meno! Daniel sa v duchu prefacká.

Sandra priam geniálne zvesí plecia. „On si rád robil žarty. Asi sa u vás zapísal pod iným menom. Ale mám jeho zápisník a tam napísal, že si to uložil niekde vo 175. strofe. Keby ste sa mohli pozrieť, koľko trezorov je v nej obsadených?"

„Dvadsaťosem," príde okamžitá odpoveď.

„Och." Sandra si hryzne do pery. „Viem, že je to odo mňa trúfalé...ale nemohli by sme sa pozrieť do každého z nich? Spoznám jeho vec, nech to bude čokoľvek."

Žena sa zatvári váhavo. „Prepáčte, máme veľmi strohú politiku ohľadom ochrany súkromia. Museli by sme narušiť súkromie mnohým osobám, to je veľmi vážne."

„Toto je výnimočný prípad," nalieha Sandra. „Iste je niečo, čo môžete urobiť."

Žena sa chvíľu radí s kolegyňou, potom sa k nim vráti. „Zavolám šéfovi. On to vyrieši."

Obaja zostanú čakať na recepcii. Daniel ignoruje správy jeho mamy, ktorá zrejme vďaka Edupage teraz zistila, že nie je v škole. Načo jej k tej appke dával heslo...

Prejdú okoko nich dve zamilované páry, držiac sa za ruky a pusinkujúc na nosy, akoby vonkajší svet neexistoval. Prečo to niekto môže mať také jednoduché? A niekto musí vytrpieť muky prirovnateľné mukám horského človeka, núteného žiť pri mori, alebo divokej ženy, spútanej mestskými pravidlami. Dokážeme žiť. Ale je to vôbec život?

„Pán riaditeľ tu bude o dva dni, bez neho trezory nesmieme otvoriť," vráti sa žena po chvíli. „Povedal, že sa vám bude osobne venovať. Môžem vám dohodnúť stretnutie na štvrtok ráno?"

Keď vyjdú von, Sandra sa mračí. „Preťahuje sa to. Nepáči sa mi to."

„Ani nevieme, či nás tam pustí," uvažuje Daniel. „Bolo to pekné klamstvo, ale stále klamstvo."

Skormútene sa naobedujú, zvyšok dňa strávia prechádzaním po meste. Nechce sa im ísť domov, naspäť do problémov, ktoré ich čakajú. Večer sa zastavia v antikvariáte, ktorý Ema spomína a Sandra si hneď vyberie niekoľko kníh. Daniel sa zastaví pri zvláštnom názve jednej z nich.

„To je dobrý román," povie, keď uvidí, čo ho zaujalo. „Ak si ho nekúpiš, ja áno."

„O čom to je?"

Sandra sa usmeje. „O čom sú všetky dobré romány? O láske, predsa."

Daniel len mykne plecami a nechá ju, nech knihu pridá na svoju kôpku kde je okrem jednej encyklopédie aj Orwell a poviedky od Bulgakova.

Spoločne kráčajú po úzkej kamennej uličke, obloha pomaly tmavne. Svet je o čosi tajomnejší. Tichší. Keď zijdú k prázdnemu parkovisku, konečne vyberie mobil, aby zavolal mame. Vej chvíli sa spoza ich auta vynorí tmavá postava a vrhne sa na Sandru.

Vzduch prereže jej výkrik.

Daniel zdesene pustí telefón na zem. Ruky maskovaného muža sa stočia v päsť a zaútočia na ňu. Ona sa uhne, knihy dopadnú na zem. Muž sa znova rozoženie, no jej tenká ruka zablokuje jeho úder a vrazí mu do čeľuste. Muž sa zapotáca.

Daniel nahmatá knihu. Bez rozmýšľania sa rozoženie a tresne ho ňou do hlavy. A opäť. Chlap sa zakýve, vrhne sa jeho smerom. Ale skôr, než môže čokoľvek urobiť, Sandra zreve a vyskočí mu na chrbát. Obmotá mu ruku okolo krku a začne ho škrtiť.

Muž zasipí, začne sa metať. Náhle sa mu v ruke zaleskne tenká čepeľ. Daniel strnie.

„Má nôž!"

Ale ona nemôže. Zosilnie stisk, ale nemôže útočníkovi zabrániť v bodnutí. Daniel sa vrhne k nim, zovrie jeho ruku a zavesí sa na ňu celou váhou. Muž zavrčí, mykne sa, no on zatne nechty do jeho ruky. Nôž s zacvendžaním dopadne na zem. Daniel ho shmatne a zabodne mu priamo do stehna.

Rev bolesti rozčesne večerné mesto.

Muž padá na zem, premožený.

Danielove ruky sú od krvi.

A/P

Ktosi minule komentoval, že si užijeme akciu. No, toto vôbec v pláne nebolo, ale musím povedať, že som rada, že sa mi to podarilo okoreniť.

Takže už vieme, kde Emin brat ukryl tajomné čosi, čo ho stálo život. Dlho som nevedela, ako presne to urobím, ale Banka lásky prišla ako blesk z jasného neba a zapadlo to do seba akoby to bolo už dávno premyslené.

A teraz sa musia Sandra a Daniel vysporiadať s ďalším nečakaným problémom. Ak ste si všimli - naposledy bojovali každý za seba, tentoraz spoločne.

V ďalšej kapitole to bude zase divoké a opäť bude horúco. ;)

Ďakujem za vašu podporu.

Banka lásky je projekt dvoch slovákov, ktorí sa rozhodli zachrániť dom Maríny Pišlovej, ktorej Sládkovič venoval báseň Marína a urobiť z neho múzeum. Z každého písmena básne urobili jeden maličký trezor, kde si môžete uložiť nejakú spomienku na vašu lásku (fotku, prsteň, retiazku).

O Banke lásky si môžete viac prečítať na www.bankalasky.sk

Vera

song: Labyrinth - Still don't know my name