Tú noc sníval. Už dlho nesníval, hoc jeho sny boli pre neho dôležité. Naposledy sníval v noc pred Eminou smrťou.

Kráčal po meste a odvšadiaľ vychádzali ľudia, oblečení v červených košeliach. Pozerali na neho, akoby mu chceli prepáliť dieru do hlavy, obchádzali ho ako dobre vykŕmené teľa na jarmoku. Vedel, že sa musí niekde dostať, ale nedokázal si za nič na svete spomenúť kde. Keď si už myslel, že sa zblázni, cestu mu zahradila Ema. Usmiala sa a povedala: „Čítaj. Musíš čítať.“

Vtedy sa prebudil.

Cesta späť je krutá. Mlčia, Jakob a Kilián sedia oproti nemu, Sandra so Sylviou na druhej strane vagónu. Prsty oboch chlapcov na nenápadne dotýkajú, akoby sa uisťovali, že stále majú jeden druhého.

Zovrie sa mu srdce pri tom pohľade.

Vedel, že to nemá robiť. Ale bol príliš slabý. Nechal sa očarovať.

„Stala sa mi divná vec,“ preruší ticho. „Pred pár dňami, keď som sa chystal po škole k vám...zastavil ma nejaký chlapec. Niečo rozprával o tom, že...si mám na vás dať pozor, že ste nebezpeční. Vyzeral vydesený.“

Nevysloví otázku, ale všetci vedia, že tam je.

Čo ste mu urobili?

„Ako vyzeral? Mulat, vysoký, taký slamkahusár?*“

„Mhm.“

Kilián prevráti očami a zovrie si koreň nosa.

„To bol Šaron. Minulý rok sme s ním mali... takú nepríjemnú epizódku. Chlapec sa nám začal pliesť do vecí, strkal nos, kam nemal. Tak si o ňom Sandruška zistila pár vecí. Keď to na neho vybalila, totálne sa zložil. Netušili sme, že je na tom mentálne tak zle, úplne ho to položilo, dostal nejaký nervovo-zrúcajúci sa záchvat, museli sme mu strčiť hlavu pod vodu do umývadla, prefackať ho. Proste psychoš. Odvtedy sa nám vyhýba,“ dokončí, spokojný sám zo sebou.

Danny otočí hlavu do okna a sleduje unikajúcu krajinu. Zem sa už úplne prebudila po zimnom spánku; stromy kvitnú oživot, akoby ich kdesi na konci mája čakala súťaž o najkrajšiu korunu, lúky sú plné šantiacich srniek, povestná jarná únava si tento rok vzala dovolenku a ľudia prekypujú energiou.

Mesto žiari viac, než obvykle, už druhý týždeň sa konajú Dni mesta, ktoré majú trvať celý mesiac. Každý deň na Hlavnej, v parku či námestí hraje nejaká kapela, tancujú deti a rytieri predvádzajú bojové umenie. Mesto pulzuje životom, ľudia plynú ulicami, skupinky študentov valcujú kaviare, smejúcich sa na každej hlúposti, ktorú vidia, neuvedomujúc si bohatstvo svojej mladosti.

Ach, tá neznesiteľná ľahkosť bytia...

Daniel ťažkopádne vyjde po schodoch do bytu, prázdneho, ako vždy. Vyzuje sa, vojde do kúpeľne a zhodí šaty. Studená voda zo sprchy mu tryská na ramená, bičuje ich.

Stále cíti na tele jej dotyk. Jej pohľad, jej pery, jej pocity. Volajú na neho ako maják volá loď, blížiacu sa ku skaliskám. Pobozkala ho naspäť. A potom zas. A znova. Telo mu horelo. Myseľ sa kalila.

A potom... prestala.

Ako to povedala?

Vráť sa, keď budeš mužom, Daniel...

Napriek tomu, ako hrozne ju chce za tie slová nenávidieť, nedokáže poprieť jednoduchú skutočnosť - že má pravdu. Je nehotový. Mladý, roztatárený, neukotvený chlapec, ktorý sa ešte prednedávnom zmietal v ťažkom psychologickom rozpoložení, neschopný si uvedomiť realitu, ovládaný raz pocitom viny, potom závisťou...

Hlupák! Prečo si to urobil? Nie je tvoja, nikdy nebude!

Ale bolo to to najúžasnejšie, čo zažil. Nikoho, ani Emu, nemiluje viac. Teraz to už vie.

A bude to musieť zničiť. Rozdupať. Rozfúkať do vetra ako prach zosnulého predka.

Urobí to. Rovnako, ako urobil pre Emu všetko ostatné.

Z vlasov mu kvapká voda, keď píše na tabuľu poslednú štyridsiatutretiu strofu, tretiu indíciu, získanú tak krvopotne.

Verte mi, verte, krajania moji,
vy, žitia môjho priatelia!

Nič z toho nedáva zmysel. Znechutene odhodí fixku a natiahne si nohavice, mokrý uterák zhodí na stoličku. Vtedy mu zrak padne na malý červený zápisník.

Čítaj. Musíš čítať.

Vlúdila sa do jeho snov a dala mu nápovedu. Jeho nálada pookreje. Vezme denník do ruky a ľahne si na posteľ.

Otvoriť ho je ako otvoriť jej dušu.

Nemôže zabrániť úsmevu, keď uvidí jej rozťahané, veselé písmo. Prvá strana je plná kreatívnych vyhrážok, čo všetko sa dotyčnému, ktorý bez povolenia denník prečíta, stane. Nasleduje niekoľko neveľmi podarených kresieb tvárí a budov, pár preškrtaných viet a fotka malého bieleho psa.

Prvý zápis je z dvanásteho marca dvetisícosemnásteho roku, rok pred jej smrťou. Je to citát.

Daniel vie, čo to znamená. Je to v hebrejčine. Sú to slová, ktoré povedal Ježiš, keď prišiel k dievčaťu, ktoré zomrelo. Povedal jej tie slová a ona ožila. 

Emina rodina mala vlastné skúsenosti s náboženstvom, preto sa držali ďalej od všetkých organizácií, ktoré prehlasovali, že majú patent na pravdu a práve oni hovoria za Boha. Čož boli, pre tú srandu, všetky. To robilo z ich rodiny individuálnu, vždy stojacu von z davu, a mierne excentrickú skupinu. Ale oni si vždy vystačili sami zo sebou, zo svojimi knihami, kaviarnými debatami, turistikou a petrohradskými večermi, ktoré usporiadavala Emina mama. Daniel bol párkrát na takom večeri. Boli naň pozvaní rôzni ľudia z umeleckej branže, každý ukázal kúsok svojej tvorby. Recitovala sa poézia, spievalo sa, debatovalo na
všemožné témy od filozofie, cez spoločnosť až k náboženstvu. Emina mama hrala na klavíri v sprievode huslí jej priateľov, Emin otec skicoval a potom kresby rozdával. Ema bola vychovávaná vo víre umenia, krásy a hudby. Preto bola vždy slnkom, ktoré rozjasňovalo jeho deň.

O dva strany ďalej je nedatovaný citát z rozhlasovej hry.

Vždy bolo pre neho čudné, ako milovala debatovať. Zahlcovala ho argumentami na každú jednu tému, na všetko mala názor. On si rád nechával svoje myšlienky pre seba - ona kričala do sveta.

Otočí list. Na papieri je nie veľmi podarená perokresba. Zobrazuje tmavý hrad na vysokom kopci, mesto pod ním a vysoké hory v diaľke. O pár strán ďalej je ďalšia kresba, tentoraz to je žena v dlhom čiernom plášti, s lukom a tulcom plným šípov preveseným cez plece. Za ňou je kamenný dom, stojaci v akejsi ľadovej rokline. Daniel prejde prstom po papieri, zľahka vnímajúc ryhy, spôsobené perom. Vie, že kreslila, aj, že v tom nebola bohvieako dobrá, ale keď mala energiu, dokázala tvoriť hodiny a hodiny.

Ďalšia kresba je podivná. Žena - je to tá istá žena, tie isté vlasy aj ten iný plášť - leží na zemi v snehu, zatiaľčo sa k nej náhlia dvaja muži s lampášmi, vybiehajúcimi z kamennej pevnosti, postavenej vysoko v horách.

Zamračene hľadí na kresbu. Nemá dátum, no poznámky okolo nej sú asi z apríla. Sú to jej sny? Boli jej sny rovnako divoké, ako jeho?

Preletí pár strán denníkových zápiskov, kde opisuje výlety do Tatier a mesto, než objavil stranu, zapísanú jediným slovom, napísaným v chaotických stĺpcoch.

Nechcem byť. Nebola pyšná! Vedel by to, veď je predsa tak citlivý na ľudí. Bojovala vo svojom vnútri. A on to nevedel.

Medzi niekoľkými básňami, zaujme ho jedna, datovaná na trinásteho júna dvetisícosemnásť.

Raz snáď...staneme sa mocným stromom.

A potom napokon...

Možno budeme žiť po svojom.

Emin brat sa predávkoval ten rok v jeseni. Vedel to, bol s ňou vo chvíli, keď to zistila. Priznala sa mu, že už niekoľko týždňov mala pocit, že niečo nie je v poriadku, no bola len mladšia sestra, jej obavy sa jej zdali neopodstatnené. Ako sa ku koncu zápisníka sa blížil aj k tomu dátumu, jeho úzkosť sa zvyšovala.  Na posledných stranách nájde zápis, datovaný na koniec leta.

V Štiavnici sa zrodila Marína...

Marko kdesi zmizol.

Boli to štyri týždne pred jeho smrťou. Sandra vravela, že sa zaplietol so zlými ľuďmi a videl zlé veci...ako dlho musel plánovať odoslanie tých indícií? Ako dlho vedel, že je v nebezpečenstve?

Ema verila, že to nebola nehoda.

V Štiavnici sa zrodila Marína...

Miloval svoju sestru. Indície zakódoval do básne, ktorú milovala najviac na svete. Bol to odkaz pre ňu. Len ona na to mala prísť. Musela dokončiť niečo, čo on už nestihol.

V Štiavnici...čo bolo na tom meste dôležité? Kam zmizol?

Na hodinu...kde v Štiavnici pôjdeš, aby si sa za hodinu stihol vrátiť na hrad?

Daniel vyskočí na nohy a vrhne sa k počítaču. Ruky sa mu trasú, ked zadá do vyhľadávača dve slová. Niekoľko klikov, oči mu prebehnú po stránke, potom schmatne svoj výtlačok Maríny a listuje ním ako šialený. Dvanásť, štyridsiaťtri, stodvadsať...

Dvanásť, štyridsaťtri, stodvadsať...

Nahmatá mobil a rozochvene vytočí Sandrine číslo.

„Áno?"

„Sandra, celý čas sme sa na to pozerali zle," zachrčí. „Nebolo to ukryté v texte. Nebol to ani text samotný!“

„Vysvetli mi to.“

Náhly popud eufórie ho zhodí z nôh, dopadne na posteľ, zvierajúc knihu v ruke.

„Prišiel som na to! Viem, kde to je!“

Pravda je, v mojich slovách čo stojí,
verní sa večne o pravdu delia:
Báječným tváram mojich výrazov,
zázračným farbám mojich obrazov
vieru nedajte udusiť;
v božských kolískach divy sa rodia,
božskosť nám ony z neba privodia:
uverte, keď chcete skúsiť!

A/P

Osobne neznášam, keď sa príbeh utne v tom najzaujímavejšom, ale keď to mám urobiť ja, to jediné. 😁 Takže, Daniel prišiel na to, čo znamenajú tri indície - nejaké návrhy? Mali ste pravdu, Emin denník pomohol, pretože indície boli robené tak, aby ich odhalila ona. Prečo ich dal aj polícii aj narkobarónovi, to sa ešte dozvieme. (Popravde, nemám tušenia prečo, ale tento príbeh sa píše sám, so...)

V ďalšej kapitole sa vyberieme do Banskej Štiavnice, jedného z najkrajších miest na Slovensku! Samozrejme až po Košiciach. ;) A odhalíme tajomstvo Eminho brata a príčinu, ktorá viedla k jeho smrti.

Vera

Btw. Dajú sa prečítať tie obrázky?

*slamkahusár - chudý, vycivený, chorľavý muž