Neustále počuje ten výstrel.

Piskot gúm, beh, splašený dych, výkrik.

A potom ten výstrel.

Zobudí sa spotený a s prudkým trhnutím. Ale je doma. Nikde nie sú žiadni ľudia, ktorí by chceli ublížiť. Nikomu. Ramená tuhé od napätia klesnú.

Do obývačky presvitá denné svetlo. Spal šesť hodín, kukučkové hodiny nad kozubom ukazujú, že je pred obedom. Vyskočí z postele, natiahne si nohavice a nejaké tričko, ktoré nájde a vyjde hore schodmi.

Spia. Kilián má tvár nepokojne zamračenú, je skrčený do rohu gauča. Sylvia zviera v pästi vankúš a trochu pochrapkáva, Sandre do tváre počas spánku spadli vlasy, takže ju nevidí. Spia, ale ich telá prezrádzajú, že sa necítia v bezpečí.

Potom si všimne pažbu pištole, zamotanej v jej šatách na zemi. Zaplaví ho vlna nechute. Musí tú odpornú vec odtiaľto zobrať. Natiahne sa, aby ju vzal, ale keď sa jej dotkne, jej ruka vystrelí a zovrie mu zápästie.

Zelený pohľad ho prebodne.

„Čo s tým chceš robiť?"

„Odniesť to. Tu to nemôže zostať."

„Ja sa o to postarám."

Nadýchne sa, aby jej odporoval, ale vtedy sa Sylvia zobudí a posadí.

„Bože, tá noha bolí jak fras! Už ste hore? Koľko je hodín?"

Ustúpi pod jej pohľadom, pustí zbraň a vstane.

„Donesiem vám nejaké oblečenie," povie. „Nemôžete byť v tých šatách."

Dedo dole už hrkoce s hrncami.

„Mam zrobenu poľevku, treba še najesc. Potom mi treba pomojsc zo zahradu."

Dole zijde Sandra, oblečená v babkinej starej sukni a blúzke, za ňou Kilián, nesúci Sylviu, tiež v jej šatách. Usadia sa k stolu a bez slova zjedia polievku.

„Chcem vám poďakovať," povie Sandra po jedle. „Že ste nás nechali u seba. Ak vám môžeme nejako pomôcť..."

„Hej," prisvedčí dedo. „Treba seno pohrabac, kozy postrážic, zajace nakŕmic."

„O hodinu príde náš kamarát Jakob. Je z Ruskova," pokračuje blondínka, keď odkladajú taniere. „Dúfam, že vám to neprekáža."

Ich hostiteľ mykne plecami. „Daľša pomocná sila."

Deň je prekrásny. Je teplo, presne také príjemné jarné teplo, ktoré láska telo a nabáda ho k nečinnosti. Záhrada je obrovská, rozdelená na niekoľko častí. Najväčšia je dlhá lúka, na ktorej schnú pásy pokosenej trávy. Vedľa je pás ovocných stromov a na konci je drevená ohrada, v ktorej sa pasie Miro. O poslednú jabloň je priviazaná koza aj s dvoma kozliatkami, ktoré od jeho poslednej návštevy poriadne podrástli.

Celý týždeň bolo pekne. Daniel vie, že seno treba teraz rýchlo pohrabať na kopu a zakryť skôr, než sa preženie nejaká búrka. Berie do ruky hrable a začína z dolného konca záhrady, otočenej do krajiny. Danto a Mimi veselo skáču okolo neho.

Jakob sa dovalí okolo pol druhej. Pod okom má fialovejúcu modrinu, ale Daniel sa nepýta, pretože by to nemalo význam. Jakob nikdy nehovorí o rodine.

„Treba vám drevo porubac abo daco?" opýta sa rýdzym nárečím deda, ktorý nesie trávu zajacom.

„Tam sebe hrabky vežmi a hore zhrabuj," ukáže na malú kôlňu.

„Kilián mi všetko povedal," začne svalovec, keď dôjde k Dannymu na koniec lúky. „Mali ste sakra šťastie."

Modrovlások mykne plecami. Dávno prestal veriť na šťastie. Na náhodu - možno. Súhrn nepravdepodobných situácií, ktoré ich dostali sem, na to by sa dalo spoľahnúť. Ale nie na šťastie.

Spoločne im práca ide od ruky. Mechanický pohyb sem a tam mu zaneprázdňuje myšlienky a pomáha prečistiť hlavu, ani si neuvedomí, že celé hodiny mlčí, hľadiac do zeme a pomaly zväčšujúc kopu sena v strede lúky.

Čo budú robiť ďalej? Majú tretiu indíciu, áno. Ale on nevie, čo s ňou má robiť. Nič z toho nedáva zmysel. Nemá šajnu, čo mohol Emin brat skryť tak cenné, že by to muselo byť tak skryté. Je vôbec on vhodný na to, aby to odhalil? Mala to byť ona. A bolo by sa jej to podarilo. Keby nebola taká hlúpa.

Okrem Sylvie, ktorá vyskacká sadnúť si na slnko na ganok*, ku večeru vidia len Kiliána, ktorý pomáha dedovi nosiť drevo a párkrát Sandru, ktorá zostala v dome variť.

Ani raz za celý deň sa na neho nepozrie.

K večeru im Kilián pomôže vyhádzať seno na povalu chlieva. Na mestského chlapca mu to s vidlami celkom ide.

„My z teba ešte urobíme poriadneho sedliaka!" rehoce sa Jakob, keď sa mu vidly v rukách otočia a seno si vysype na hlavu. Zelenovlasý zanadáva a odpľuje si.

„Doriti! Sprostá tráva!"

Daniel si až vtedy uvedomí, že má na oboch dlaniach pľuzgiere.

„Danku, Mira treba dovesc domu!" zakričí dedo zhora, keď slnko začne zapadať.

Starý kôň sa pasie na tráve v rohu dreveného výbehu a spokojne odfrkuje, chvostom odháňajúc otravné muchy. Sleduje ho, opretý o ohradu. Ako malý sa ho desil. Keď ho dedo učil jazdiť, kŕčovito zvieral hrušku sedla a v očiach mal zdesenie, aké môže mať len dieťa. Miro to cítil - kone vždy cítia strach.

Tráva za ním zašuchoce. Kilián sa oprie vedľa o ohradu a hľadí do diaľky. Daniel mlčí.

„Sandra je veľmi teritoriálna, vieš," začne. „Vždy taká bola. Ak ťa raz vezme za svojho, urobí pre teba čokoľvek. Ale ak začneš vzdorovať alebo sa budeš chcieť odtrhnúť, odísť k niekomu inému...nezažil si ju besnieť. Ja áno."

„Ja nie som pes," povie Danny. „Nemôže ma vlastniť, ani mi rozkazovať. Nikomu z nás."

„Ona to vie," prisvedčí Zelený. „Vie to a bojuje s tým každý deň. Aj teraz...chce sa ti ospravedlniť, ale musíš jej pomôcť. Si pre ňu dôležitý."

Si pre ňu dôležitý.

Pomôcť... Vedie Mira hore záhradou. Kôň prekladá ťažké nohy a fučí.

Presne si pamätá na slová, čo mu povedala.

„Nechcem, aby to bol on, kto si vezme tvoj prvý bozk."

Ako to mohla vedieť? Nikdy s ňou ani nikým o takých veciach nehovoril - to je až taký priehľadný?

Nepobozkaný chlapec...

Už vie, čo ho tak nahnevalo. Nie to, že to povedala. Ale to, že to vedela. Odhalila ho. Jeho nevinnosť, tak jasnú z jeho očí, o ktorej si myslel, že ju skryl. Nie pred ňou.

Musíš jej pomôcť.

Sylvia mu povie, že je hore v spálni. Keď vojde do dverí, práve skladá šaty na posteľ. Prejde do stredu izby. Svetlo zapadajúceho slnka dopadá na posteľ, priamo na jej bledé ruky.

„Nevzal si ho."

Ona vie, o čom hovorí. Tiché súznenie ich duší sa nedá oklamať. Ale aj tak na neho pozrie s otázkou v očiach.

„Môj prvý bozk. Nedal som mu ho."

Napäté ramená jej mierne klesnú. Zhodí tričko na posteľ a urobí dva kroky k nemu. Dych sa mu zrýchli, keď natiahne ruku a pohladí ho po tvári. Zavalí ho vlna všetkých jej pocitov, toľko všakovakých esencií!

Si pre ňu dôležitý.

Pritiahne ho k sebe, jej paže sa okoko neho obtočia a vtiahne ho do objatia tak silného, ako nikdy predtým neobjal. Rozochvene objíme jej štíhly pás a zloží hlavu k jej.

„Som...na vás príliš krutá," zašepká. Hlas sa jej trasie. „Viem to; ale občas to nedokážem ovládnuť." Odtiahne sa a vezme jeho tvár do dlaní.

„Prepáč mi."

Jej telo je hrejivé a on túži sa do neho zabaliť. Aj napriek rozochvenému hlasu a červeným očiam je stále tou najkrajšou ženou, akú kedy videl.

„Aj ty mne," hlesne.

„Nie," energicky pokrúti hlavou. „Nie, to ja...vtedy...mala som byť rýchlejšia. Mala som byť schopnejšia. Nemal si to urobiť. Viem, ako nenávidíš..."

Daniel ju preruší nesúhlasným gestom, zovrie jej ruku. „Prestaň. Bolo to moje rozhodnutie. Nemôžeš za to brať zodpovednosť."

„Môžem," tvrdí Sandra zarputilo. „Môžem, lebo to ja..."

Zmĺkne, keď Daniel prekryje jej pery svojimi.

A chutí to ako nebo.

A/P

Toto bolo bolo absolútne neplánované! Netuším, odkiaľ sa ten bozk vzal, plánovala som to úple inak...ehm. Poznáte ten pocit, keď si vaše postavy robia čo chcú? Tak tento vzťah mal zostať až do úplného konca platonický, potom možno v predposlednej kapitole by snáď... Asi by som si mala zvyknúť, že v tomto jednoducho nerozhodujem.

Tak urputne som sa tomu bránila, nechcela som sem ťahať príliš romantiku, ale keď už to je...čo si myslíte? Majú Sandra a Daniel šancu? Ja si myslím, že keď pominieme okolnosti, ich povahy sa dokonale dopĺňajú.

Nabudúce si prečítame Emin denník a konečne rozlúštime indície jej brata. Nejako som sa zase rozpísala, dúfam, že moja grafička stihne vytvoriť cover k Eme skôr, než dopíšem. Ak nie, tak si počkáte, lebo nechcem vydávať príbeh bez poriadnej obálky.

Vera

*

ganok - niečo ako vonkajšia chodba popri dome, zakrytá strechou