„Vyšná alebo Nižná?“

Z omámenia ho vytrhne Sylviin hlas.

„Čo?" zahabká.

„Vyšná alebo Nižná Myšľa?“ netrpezlivo zopakuje otázku.

Potrebuje niekoľko sekúnd, aby spracoval otázku, ešte stále oťapený si rukami premnie tvár.

„Vyšná.“

Plavovláska zodvihne hlavu a kývne na Sandru.

S prvými lúčmi ranného slnka vlak pískajúc a stonajúc zastaví v dedine, rozťatej železničnou traťou napoli. Keď Daniel zoskočí na zem, po tvári ho pohladí jeden jediný lúč, ktorý si našiel cestu cez konáre stromov.

Neustále počuje ten výstrel.

Vlak odfrčí, všetky oči sa otočia na neho. Sylvia prestupuje z nohy na nohu a trasie sa od zimy, podopieraná Sandrou, ktorá si z hlavy zhodí parochňu.

„Si si istý, že tvoj dedo s tým nebude mať problém?“ opýta sa Kilián.

„Nie som," mykne plecami a bez ďalšej odpovede začne kráčať hore kopcom. Vnímanie má stále rozostrené, aj keď chlad ho núti vytriezvieť.

„Asi som si vyvrtla kontník," stoná Sylvia.

„Dedo je lekár, pozrie sa na to," reaguje Daniel neprítomne.

Vlečú sa hore dedinou ako prapodivný zástup vojakov vracajúci sa z boja - strapatí, unavení a strhaní. Dedov dom je posledný v uličke, všade je tma, ale on vie, že dedo má ľahký spánok. Stačí potisnúť vŕzgajúcu bránku a Danto s Mimi sú pri nich, vítajúc ho veselým poskakovaním. Je rád, že nebrechajú, nežiada sa mu zobudiť polovicu dediny.

„Na miesto," prikáže. K jeho šoku ho poslúchnu.

Stačí raz dvakrát zaklopať na dvere - po chvíli sa zapne svetlo v chodbe, potom v predsieni a zjaví sa dedova chudá, zohnutá postava. Zamračene žmúri do svetla a zároveň si previazuje župan.

„Kto co sce o pol šestej rano pri macerinej..." potom spozná vnukovu tvár a pohľad mu zmäkne. „Danielku? Co še daco stalo?“

Zahrkoce kľučka a dvere sa otvoria. Až vtedy domáci uvidí aj zvyšok votrelcov. Prejde pohľadom všetkých - cez zelenovlasého Kiliána, zamračenú Sandru až po Sylviu v trblietavých šatách. Potom opäť skončí pri Danielovi.

„Môžeme ísť dnu?" požiada modrovláok. „Potom ti to vysvetlím."

„Sú to moji priatelia," doplní, keď ich dedo neprestáva skenovať pohľadom.

Napokon bez slova uhne z dverí a Sandra, podopierajúc Sylviu, ťarbavo vojde dnu. Za ňou Kilián a Daniel zavrie dvere. Úľavu, ktorá ho naplní, ani nedokáže popísať. Veril dedovi, že ich nenechá vonku. No pocitu neistoty sa zbaviť nedokázal. Avšak dedo nikdy nesklamal.

Vojdú do tmavej obývačky, hostiteľ zapáli svetlo. Sadra usadí aukajúcu plavovlásku na gauč, vyloží jej nohu na stoličku. Kotník je zreteľne napuchnutý.

Daniel cíti, že sa musí pustiť do vysvetľovania, inak napätie v miestnosti presiahne únosnú mieru. Avšak kým zloží chaotické myšlienky do vety, dedo prejde izbou a kľakne si k nej. Rokmi vypilovaná lekárska skúsenosť, spojená s vrodenou intuíciou, mu jasne ukáže, že jeden z nich trpí. Skloní sa, zloží jej topánku a láskavo sa usmeje.

„Kľudne, len še na to kuknem. A ty-“ pozrie na Daniela a láskavý pohľad je preč. „vyšvetľuj."

Vnuk úzkostlivo hľadí na deda. Nemôže mu povedať pravdu - mal by povinnosť povedať to jeho rodičom a tí by mu okamžite zakázali sa stretávať s nimi. Ale nechce klamať. Dokázal by to. Ak ste v hlbokej depresii, nie je nič jednoduchšie, ako klamať, že ste v poriadku. Neraz to urobil. Do očí mame, otcovi, učiteľom, psychologičke...

Ale nikdy nie dedovi. Dedovi nie. Lebo dedo vždy vedel. Dokázal rozpoznať pravdu, akokoľvek bola prepletená lžou. A on by nezniesol vedomie, že človeka, ktorého si tak váži...zradil.

Neustále počuje ten výstrel. Nevidí to, necíti. Iba počuje.

„Boli sme...na zábave. V klube. Prišli tam nejakí zlí ľudia..museli sme odísť. Schovať sa. A mne napadlo, že by... sme došli k tebe. Keď sme utekali na vlak, Sylvia sa potkla.“

Je to tak ľahké. Položiť slová tak, aby odhalili len to vhodné a to ostatné zakryli.

Dedo ohmatá napuchnutý kotník, potom ho vyloží na stoličku a vstane. V kolenách mu zapraská.

„Neni to take zle. Dame ci obklad a za paru dni budzeš v poradku.“

Daniel hľadí na deda, ktorý namočí utierku do studenej vody, vyžmýka ju a priloží plavovláske na zranenú časť. V izbe je ticho. Kilián sa zloží na stoličku, hlava mu unavene klesne medzi plecia. Ruky sa mu chvejú. Sandra stojí, bez slova sleduje situáciu. Keď sa dedo na neho otočí, Danny takmer nadskočí pri tóne jeho hlasu.

„No naco čekaš? Ucekaj hore nachystac poscele, naj še vyšpice! To ci treba šicko povedzic?“

Ďalší kameň spadne zo srdca a s dunením pristane na podlane. Na deda sa vždy dá spoľahnúť.

Na poschodí je veľká izba, predelená polovičnou stenou. Na jeden strane je gauč a na druhej posteľ. Zo starožitnej komody vyberie biele plachty, aké sa používajú v nemocnici a začne obliekať madrac. Plachta je veľká a ťažko sa oblieka, rohy mu neustále utekajú. Keď sa už po tretíkrát nahne, aby ich zastrčil, bledá ruka to urobí za neho.

Spoločne oblečú periny, mĺkvo, bez jediného slova. Potom roztiahnu gauč. Daniel túži niečo povedať. Čokoľvek. Chce ticho prelomiť, lebo v ňom cíti ukrutnú ťažobu nevypovedaných výčitok a ospravedlnení.

Ale nedokáže to.

Čo by povedal? Bol som na teba nahnevaný! Pretože si ma chcela vlastniť; hoc to sám robím, ak to urobia mne, kopem ako splašený kôň.

A potom- ja som to urobil. Vystrelil. Zachránil ťa. Nemala by si ty ďakovať?

Nie, on nezačne prvý. Nemá kvôli čomu prosiť o odpustenie.

Kilián vynesie Sylviu hore ako nevestu, zloží ju do postele. Potom sa dovlečie k nim a unavene spadne na gauč. Vonku svitá, oni sa chystajú spať. Keď modrovlások odchádza, ešte zahliadne Sandru, ako pomáha Sylvii zobliecť trblietavé šaty. V jej gestách je priam materinská láska.

Dedo sedí dole v kuchyni, osvetlenej len slabou žltou žiarovkou. Čaká na neho. Daniel si sadne oproti.

„Tvoja mama zna, že ši tu?“

Pokrúti hlavou. „Som u kamaráta."

Sivovlasý starček prikývne, potom sa asi na minútu odmlčí. Daniel cíti, ako z neho opadáva šok z udalostí a hladina adrenalínu klesá. Eufóriou omámené telo sa radostne chveje.

„Dumal som sebe, že skoro pridzeš," začne dedo napokon. „Tote reči, co ši mal naposledy...neboli ľem take do vetra."

„Neboli.“

Dedo otvorí fľašku borovičky a odleje si jeden poldecák. Danielovi neponúkne. Ohnivá voda skĺzne dole hrdlom a on sa zase pozrie na vnuka. V jeho pohľade nie je odsúdenie, ani hnev.

Dedov otec bol partizán. Vždy mal vlastný názor, vlasné presvedčenie, stál mimo davu. A to naučil aj syna. Rovnako, ako sa hýbať v lese tak, aby ťa nespozorovali, strieľať z pušky a bojovať s nožom. A myslieť sám za seba. Nesúhlasiť s davom. Dedo to svojho syna nedokázal naučiť. Možno preto tak lipne na vnukovi.

„Dufam, že vas nehľedaju žandare," povie s polovážnym úsmevom.

A Daniel je vďačný. Že necíti opovrhnutie, že jeho činy sú prijaté, vzaté tak, ako sa stali, že nepočuje výčitky, že cíti len lásku, obklopujúcu ho vždy, keď príde.

„Držal som sa tvojich rád," vyhlási a pozrie na fľašku. „Mohol by som...“

„Cha! Raz ucekal zo zabavy a už sebe myšli, že može pic s dzedom!“ zvolá dedo rozšafne. „Ta na to zabudni, chlapče!"

Červeň vystúpa Danielovi po lícach.

Dedo sa zodvihne a narazí si na hlavu klobúk.

„Vyšpi še. Ja idzem porobic.“

Keď ranné slnko definitívne vyhrá bitku s nocou, oni ulíhajú a zaspávajú, duše otrasené nečakaným nebezpečenstvom, na ktoré neboli zvyknuté, no učičíkaní ľahkosťou, akou sa im podarilo uniknúť. Dnes sa stali mocnejšími, než kedykoľvek predtým - dnes sa stali svorkou.

Avšak svorka potrebuje teritórium. A keď je nová svorka v meste, ktoré je už celé zabrané... získa ho len jedným spôsobom.

Vojnou.

A/P

Práve som si uvedomila, že táto kapitola je už štyridsiata. Som prekvapená, že som tento príbeh takto natiahla, aj keď pravda je, že v začiatkoch písania som nemala ani potuchy, kam spejem. Vo všetkých svojich príbehoch si starostlivo plánujem dej, zápletku, charaktery. Tento príbeh je založený čisto na pocitoch, na intuícii, keď som začala, netušila som, že budem písať o drogách. Postavy si sami zvolili svoje problémy, príbeh sa v podstate píše sám, berie si inšpiráciu v každodenných veciach, ktoré prežívam, o ktorých čítam, uvažujem. Samozrejme už mám premyslený koniec a aj pokračovanie (v podstate minulosť, keďže sme v retrospektíve), ale stále platí, že píšem o veciach, ktoré žijem.

Banda sa stretla s dedom. Ešte nie je o čom veľmi hovoriť, viac sa dozvieme v nasledujúcej časti, kde život v meste vymeníme za život na dedine. ;)

Blížime sa ku koncu. Podľa mojich odhadov nám ku epickému zakončeniu zostáva štyri-päť kapitol, než sa vrhneme na Emin príbeh. Verím v svoje spisovateľské schopnosti a som si istá, že vás bude držať rovnako, ako Danielov.

Vera