„Upokoj sa a začni odznova," Sandrin tlmený hlas upokojuje Daniela, nie Sylviu, ktorej slzy roztiekli mejkap a teraz vyzerá ako nepodarená pani Addamsová.

„No, išla som ku boxom," trasúcou rukou si otrie líca. „Chvíľu som ho nevedela nájsť, ale potom... Sedí úplne v rohu, tam kde sú tie veľké..."

Kilián si stisne koreň nosa.

„Podstatné informácie, Sylvia."

Sandra na neho škaredo zazrie, potom sa otočí späť k plavovláske, opierajúcej sa o stenu a dotkne sa jej pleca. Stoja okolo nej, chrániac ju, ako hradby chránia zámok.

„No proste...sedí tam, v boxe. Jedného chlapca, asi tak starého ako my má na kolenách a druhého vedľa seba.“

„A?" nalieha Sandra.

„No čo a, proste pijú, bozkávajú sa, Ježiš, čo ti mám ešte povedať?“ útle plecia sa zachvejú a z neohrozenej femme fatale je odrazu vystrašené dievča. „Nemali sme tu vôbec chodiť, doriti...ja fakt neviem, čo teraz akože budeme robiť...“

Otupenie z prehry dopadne na ich malú skupinku. Sadrine pery sú stisnuté v rovnej línii, uvažuje. Daniel z nej cíti potrebu čosi povedať.

„Tak to nájdeme inokedy," navrhne Kilián. „Zistíme, kde býva alebo čo.“

Sandra pokrúti hlavou. „Nie, na to nemáme čas. Oni vedia, že indícií je viac. Možno majú aj tú od polície, neviem. Už aj to, že sme tu je veľký risk, nie ešte potĺkať sa okolo jeho bytu. Toto je najlepšia príležitosť, akú máme.“

„Dobre ale nemáme tam koho poslať," zasyčí Kilián. „Čo chceš Sylviu prezliecť za chlapa? Alebo zavolám Jakoba? Ten mu skôr natrhne prdel, než aby mu dovolil sa ho dotknúť!“

„Tak čo pôjdeš ty? S tými zelenými vlasmi by si mohol...“

Ich výmena názorov sa stratí v okolitom hluku, keď sa Daniel otočí a pozrie na vlniaci sa dav. Dotiahli to tak ďaleko. Ozaj by to mohlo tak hlúpo skončiť? Pretože je niekto gej?

Tu sa ťažko vidia vzorce. Tu každý predstiera. Ale ak by s ním bol sám...ak by boli spolu dostatočne dlho...

Nesmiem sa báť.

Dedo by povedal to isté. Ema by sa smiala.

Povie to tak ticho, že ani sám seba takmer nepočuje. Ale ona počuje všetko. Otočí pohľad na neho, prebodne ho zelenými očami.

„Prosím?“

„Ja to urobím," zopakuje Daniel.

Kilián zodvihne obočie. „No prosím, máme dobrovoľníka! A vyzerá totálne teplošsky, problém vyriešený.“

Sandra na neho hľadí skúmavým pohľadom, akoby v ňom hľadala zámienku, prečo nesúhlasiť.

„Som tu jediný, ktorý sa na to hodí," hlesne. „Nebudem vo väčšom ohrození, než keby to robila Sylvia."

„Nie."

Jej hlas je tak strašne tvrdý! Akoby jej ublížil a ona sa snažila to skryť.

„Ale..."

„Ty tam nepôjdeš," odsekne Sylvia.

Budeš vo väčšom ohrození! Lebo ona už nemá čo stratiť...jej čistota je dávno preč. Ale ty! Nežné, láskavé dieťa, ty čistá duša plná porozumenia...ako by si do toho mohol vstúpiť a vyjsť nepoškvrnený?

Sandrina tvár kričí toto všetko do povetria - a Daniel počuje. Ale už sa rozhodol.

Prijme od Sylvie malú fľaštičku, otočí sa a urobí tri kroky k davu, než ho zachytí jej ruka.

„Môže ti ublížiť." Jej oči sa chvejú. „Je nebezpečný.“

Daniel pritiahne ruku k sebe.

„Všetci sme nebezpeční. Ale každý inak."

O koho je ten strach, ktorý sa jej zkradlí v očiach? O neho? O priateľa? Spolubojovníka? O seba?

Pokúsi sa od nej odísť, ale len ich oboch zatiahne do skáčuceho davu. A predsa nepočuje nič, vníma len jej napätú tvár.

Tak čo chceš, Sandra?

„Nechcem," privrie oči, akoby bojovala sama zo sebou, „nechcem, aby to bol on, kto si vezme tvoj prvý bozk.“

Danielova duša sa stiahne, podráždená a hnevlivá. Už dávno nebol takto zlý. To jej majetníckosť...čo by chcela? Ako sa opovážila... Vytrhne si ruku z jej zovretia.

„Nemáš právo. Nemáš právo ho žiadať. Nemáš právo rozhodovať o ničom!“ vyprskne. „Pôjdem tam a dám ho komukoľvek budem chcieť!“

Otočí sa a prederie davom, nechávajúc ju samú, zo zranenými pohľadom v bledej tvári. Už sa ho nepokúša zastaviť.

Daniel poľahky nájde rohový box, v ktorom sedí objekt jeho záujmu. On vie, že jeho vzhľad vždy vzbudzoval pochyby, že je skutočne milovníkom žien. Vždy to neznášal. Teraz je to jeho výhodou.

Urobiť to poriadne. Chvíľu pozoruje blondiaka. Musí pochopiť vzorec - bez vzorca je slabý.

Muž majetníckym gestom zviera sporo odetého chlapca, nie staršieho než on. Je to vyjadrenie moci - avšak tí, ktorí musia moc vyjadrovať, majú ju skutočne?

Keď noc pokročí, klub sa mierne vyprázdni, hudba zvoľní, muž vstane. A vstane aj Daniel. Kráča mu naproti, ich ramená sa stretnú.

„Och, prepáč."

Srdce mu tlčie až niekde v krku. Muž natiahne ruku a pomôže mu vstať.

„Si v pohode?“

Privrie oči. „Trochu-trochu sa mi točí hlava.“

Muž sa nahne dozadu a prisunie mu stoličku.

„Tu máš, sadni si. Si tu sám?"

Daniel sa usadí a muž si sadne vedľa. Má pekné, árijské črty, vysoké čelo a jemné hnedé oči, podobné lieskovému oriešku.

„Bol som tu s kamarátmi, ale..asi ma tu nechali," hlesne.

Kdeže...oni pozorne sledujú.

Muž sa zasmeje. „Tak to neboli veľmi dobrí kamaráti.“

„Ja veľmi nechodím na také miesta," zašepká Daniel. „Ale mal by som. Inak si nikoho nenájdem.“

Muž na neho pozrie s príjemným úsmevom.

„Toho by som sa nebál."

Daniel opatrne zodvihne zrak. „Myslíš? Koľko chalanov, čo chcú vzťah tu asi pobehuje?“

Ku stolu pristúpi nízky chlapík. „Edo, čo tí dvaja? Plánuješ sa pohrať alebo čo?“

Muž privrie oči, venuje Danielovi jeden zvedavý pohľad, váha, vidí to. Je to bod zlomu. Bod, ktorý otestuje Danielove schopnosti.

„Pošli ich domov, mám na dnes dosť."

A je takmer vyhrané.

Muž sa pohodlne usadí a kývne na barmanku.

„Niečo si dáš? Pozývam?"

Daniel placho pokrčí plecami. „Aj by som si dal...“

„Naďka, dones nám dve vodky s džúsom.“

Obtlstlá ženička sa zasmeje. „Už sa to nesie, Edušo.“

Muž to tu má pod palcom - jeho sebavedomé gestá a pohľady to jasne naznačujú. Ale nemôže necítiť, že v ňom nie je absolútna istota.

„Takže," muž opäť prenesie pozornosť na Daniela. „Ako sa voláš?“

„Marko.“

Vie, prečo si vybral práve meno Eminho brata. Boli si blízki. Vidí tú stotinovú iskru v mužových očiach.

„Ja som Eduard, ale skratene Edo.“

Natiahne k nemu ruku, potrasie jeho.

„Vyzerá to, že toto miesto vedieš," povie Daniel opatrne.

Edo mykne plecami. „Viac-menej." Potom siahne do vrecka a vyberie malú papierovú trubičku. Joint.
„Dáš si?“

„No...“

„Vyskúšaj, nie je to také zlé, jak všetci hovoria.“

Raz to muselo prísť, kričí vnútro. Keď si sa do toho zamotal...už nemôžeš cúvnuť.

„Tráva?“

„Tráva," prisvedčí Edo. „Nakvalitnejší matroš v okolí. Len moji chlapci tento predávajú.“

Malá cigareta sa na neho nevinne pozerá. Nevyzerá nebezpečne. Tráva predsa nie je taká navyková. Je najmä o potešení.

Daniel natiahne ruku, keď mu v tom momente zazvoní telefón.

„Neopováž sa vziať toho jointa.“ Sadrin hlas je ako dýka. Ale on už má dosť toho rozkazovania.

„Je mi fajn, nečakajte na mňa, chalani. Pôjdem domov sám.“ Položí telefón na stôl a zaregistrujte mužov pohľad.

Natiahne sa vezme do ruky papierovú cigaretu. Vloží koniec medzi pery a nechá si zapáliť. Plamienok zapaľovača mu ožiari tvár.

„Potiahni si, chvíľu podrž dym v pľúcach a potom vydýchni," inštruuje ho.

Prvé minúty sa nič nedeje. Dym vonia sladko, mäkko, nie je nepríjemný. Vyfúkne ho do vzduchu a muž oproti nemu nadvihne obočie.

„Ucítiš to za chvíľu. Daj tomu čas.“

Vtedy na ich stôl padne tieň. Kiliánov výraz je skrytý za maskou ľahostajnosti, no jeho hlas je napätý.

„Odchádzame, kamoško."

Daniel sa nehýbe, len na neho hľadí. Poslala ho. Samozrejme. On je mu ukradnutý. A ona len nechce stratiť nadvládu.

„Nejdem, je mi tu dobre," odpovie a opäť pozrie na Eda.

Kilián zvýši hlas. „Neser ma, je už skoro pol tretej, treba nám ísť...“

Vtedy sa muž zodvihne, jeho pohľad tvrdo prepichne zelenovlasého.

„Povedal, že nejde. Si snáď hluchý?“

Je to mocný muž, to Daniel chápe. Má pod sebou množstvo ľudí, malých, veľkých, silných, slabých.

„Možno ti to pár mojich chlapcov...vysvetlí."

Je nemožné nepočuť tú vyhrážku. Kilián zhodnotí situáciu. Napokon mykne plecami a k Danielovej úľave odchádza. Muž však zostane stáť.

„Poď, pôjdeme hore, je tam väčšie súkromie."

Vstane, no keď urobí krok dopredu, odrazu mu nohy podkopne divoká vlna pocitov. Zapotáca sa a Edo ho so smiechom zachytí.

„Už to začalo účinkovať."

Začalo! To slovo je tak slabé na opísanie toho, čo sa deje. Svet sa zatočí, svetlá zosilnejú, zvuky sú rozťahané a omnoho hlučnejšie, podlaha pod nohami uteká...

Chabo zaregistrujte schody, ktorými kráčajú kdesi hore, niekoľko ľudí, ktorých minú, štrngot kľúčov a potom peknú, tlmene osvetlenú miestnosť z gaučom, minibarom a stolíkom.

„Vitaj u mňa." mužov hlas je vzdialený. „Urob si pohodlie, niečo nám namiešam.“

Niečo odpovie, ale nepamätá si čo - všetky myšlienky sú odrazu tak vzdialené...ale zmysly sú ostrejšie, než kedykoľvek predtým. Vníma vôňu cigariet, pach potu a deodorantu, samotnú prapodivnú esenciu jeho hostiteľa. Vidí tlmené záblesky bodových svetiel, papiere, rozhádzané na stole. Papiere. Papriere... báseň... strofa... musí... musí nájsť...

Zložiť dohromady myšlienku je ťažšie, než sa zdá. Musí nájsť strofu... nájsť...prečo? Bože...

Indícia. Áno. Nájsť indíciu. Od Emy. Dovedie...

Nie, sústreď sa na jednoduchú veci.

Nájsť. Indíciu.

Muž je mu otočený chrbtom, nalieva do poháhov niečo zelené. Daniel od neho nemôže odtrhnúť pohľad. Cez hrany pohára položí akúsi zvláštnu hranatú lyžicu, na ktorej je kocka cukru. Veľmi pomalým kvapkaním vody na kocku potom začne zelenú tekutinu riediť.

Spoza opasku mu vytŕča časť pištole. Daniel na ňu hľadí ako obarený.

Nájsť indíciu.

Sústreď sa! Stôl...

Verte mi, verte, krajania moji,
vy, žitia môjho priatelia!

„Píšeš básne?" opýta sa.

Slová na papieroch sú rozmazané. Ale veľká dvojka na pokrčenej obálke na neho volá. Tu som! Viď ma!

Verte...mi...krajania...

Opakuje si dookola dve vety, ktoré prečítal, ale utekajú mu. Kričia, no zároveň utekajú, nedokáže ich zachytiť, nedokáže si ich zapamätať.

Pero, potrebuje pero...

„Ja? Nie, nepíšem. To je len...len taká správa. Od priateľa. Myslel si, že je vtipný, keď mi to poslal."

Verte mi...verte, krajania...

„Môžem...môžem si odskočiť?" vytlačí zo seba s námahou.

Muž prikývne. „Jasné, druhé dvere."

V kúpeľni si strčí hlavu do ľadovej vody. Dá mu to niekoľko sekúnd osvietenia. S mokrými rukami a vodou, stekajúcou za golier vyberie mobil, otvorí Threemu a ignorujúc tie desiatky správ napíše do kolonky tri slová, ktoré je schopný si zapamätať.

Verte mi, verte, krajania...

Keď stlačí odoslať, slabosť v kolenách, spojená s ostrými zvukmi a svetlom je späť. Vo vrecku nahmatá fľaštičku.

Ešte poslednú vec...

Miestnosť je tmavá. Muž sedí na gauči, nohy má vyložené a usmeje sa na neho, keď ho uvidí.

„V pohode?"

„Je to silnejšie...než som čakal," zašepká Daniel.

Muž pobúcha po gauči a ponúkne mu pohár so zvláštnou zelenou tekutinou. Nedôverčivo naň pozrie.

„Kľud, to je absint.“

Nohy ho samé vedú na gauč, túži si sadnúť a na nič nemyslieť. Ale nemôže...nemôže...

Mužove telo príjemne hreje a vonia ako ten červený telový sprej. Jednou rukou ho objíme okolo ramien, druhou si štrngnú. Fľaštička vo vrecku ho páli. Pohár je naopak studený.

V tekutine si len omočí jazyk. Je horká a strašne aromatická. Skrčí tvár a muž sa zasmeje.

„Je to silné, viem. Chvíľu..." jeho reč preruší zvonenie telefónu. Vyskočí na nohy a vezme hovor.

„Áno? Nie, do piče, nemôžem mať jeden večer kľud? Tak vyhoď toho kokota, mne to je jedno! A dajte mi celý večer pokoj!"

Trasúca ruka vyberie fľaštičku a vyleje jej obsah do svojho pohára. Srdce mu bije ako po behu.

Bože, teraz sa ukáž!

„Prepáč, nejakí blbci po mne zase niečo chcú," usmeje sa na jeho. „Kde sme skončili?"

Danielova ruka mu podá pohár. Svet sa pomaly prestáva točiť. Modlí sa, aby urobil všetko správne.

„Je to hnusné. Dopiješ to za mňa?“

Dopije. A nahne sa k nemu s jasným úmyslom.

„Nechcem, aby to bol on, kto si vezme tvoj prvý bozk.“

Pravda je, v mojich slovách čo stojí,
verní sa večne o pravdu delia...

Splašene vyskočí, keď jeho telo nevládne skĺzne na gauč. Ked vyberá mobil, ruky sa mu tak trasú, že sa mu podarí vytočiť číslo až na tretí krát.

„Už zaspal," zašepká.

Sú pri ňom do desiatich sekúnd. Avšak je to celá večnosť. Sandra vletí do dverí a schmatne ho za ramená. Niečo hučí, ale Daniel ju nevníma. Kilián rýchlo fotí papiere na stole, Sylvia stráži dvere.

„Je sfetovaný, nič ti nepovie," utne Sandru zelenovlasý a ona zúrivo zatne zuby.

„Videli nás. Musíme si pohnúť."

Ešte vo dverách sa zastaví - vráti sa. V svetle chodby sa jej v ruke zablýska jeho zbraň.

„Načo to berieš?“ zasyčí Kilián.

„Poistka.“

Vníma ich dupot nôh, krik za nimi, keď ich zbadajú, potom chladný jarný vzduch, keď vybehnú von. Viac ho nesú, ako ide po svojich - Sylvia ho strčí na zadné sedadlá a zabuchne za sebou dvere.

„Choď! Choď!“

Zvuk motora sa zmieša z škripotom kolies. Svet za oknom sa rozmaže. Ostrá bolesť hlavy mu prenikne mozgom. Keď vyberú zatáčku, celým telom narazí o dvere.

„Doriti! Stále sú za nami!“

Musia újsť. Schovať sa. Schovať sa - to slovo sa mu opakuje v mysli, omámenej drogou. Schovať sa. Aj on sa schovával, keď bol malý. Schovával sa u deda na strome. Dedo...

„Koľko je hodín?“ opýta sa zmätene.

Nikto ho však nepočuje. Auto preletí cez červenú, v pätách má ďalšie auto. Sylvia ho zdesená sleduje cez zadné okno.

„Kde mám ísť? Sandra, ty tu niekoho máš?"

Jeho hlas je plný strachu. Nemajú, kam újsť. Nemôžu ísť do bytu, ak by ich našli...nemôžu ani ohroziť Jakoba. Nemôžu ísť k Sylvii a určite nie do Sandrinho sídla.

„Koľko...je hodín?“

„Načo ti je vedieť, koľko je hodín?" zreve Kilián, kŕčovito zvierajúci volant.

„No...päť minút po piatej ide vlak. Vlak do Myšle. Mohli...mohli by sme sa skryť u môjho deda.“

Možno nie na strome...ale mohli.

Zmĺknu. Sandra okamžite vyhrabe mobil. Pozrie na bratranca.

„Je to za pätnásť minút. Stihneš to?“

Kilián prehltne. „Držte sa."

Báječným tváram mojich výrazov,
zázračným farbám mojich obrazov
vieru nedajte udusiť;

Mesto je prázdne. Len dve autá, zúrivo sa náhliace po ceste letia za sebou. Danielova hlava sa ide rozskočiť od bolesti. Až známe budovy ho preberú.

Mesto moje milované...

„Štyri minúty," zachrčí Sandra.

Kilián strhne volant, auto pištiac vletí do prázdneho parkoviska. V zákrute sa objaví veľké čierne SUV. Vyskočia z auta a všetci utekajú cez parkovisko k svietiacej budove stanice.

Zahrmie výstrel. Sylvia vykríkne.

„Bežte!“ zreve Sandra. Schmatne krívajúcu plavovlásku, v behu vytiahne ukradutú pištoľ, odistí a zamieri na jedného z mužov, práve vyskakujúcich z auta. Ale je príliš nemotorná - zbraň sa jej vyšmykne a spadne na zem.

Danielovo vedomie akoby zhora sledovalo, čo sa deje - jeden z mužov zamieri práve na dve ženy, podopierajúce sa. Svet zastane.

Parkoviskom otrasie výstrel. Ale nevyšiel od nich....to on zviera studenú pištoľ, chvejúcu sa po výstrele.

Jeden z mužov klesá na zem. Sleduje ho ako obarený.

„Musíme ísť!“ Sandrin hlas je naliehavý, ale tak vzdialený. „Daniel! Musíme ísť! Schovaj tú pištoľ!“

Preletia prázdnou stanicou ako duchovia, vybehnú hore schodmi a na trinástej koľali práve počuť píšťalku. Vlak je tak ďaleko... dvadsať metrov. Desať. Už len tri...

v božských kolískach divy sa rodia,
božskosť nám ony z neba privodia:
uverte, keď chcete skúsiť!¹

Keď sa dvere zabuchnú, svet sa pohne. Daniel má pred v hlave len jednu, jedinú neodbytnú myšlienku.

Nesmiem sa báť.
Strach je zabijak mysle.

A/P

Túto časť venujem Romain_Kamin alias mojej mame, ktorá si vždy nájde čas prečítať si tento príbeh a zhodnotiť, čo sa jej páči a čo nie.

Táto akciou nabitá kapitola je historicky najdlhšia, vyše 2,5k slov. Nedalo sa to rozdeliť, inak by to stratilo ten šmrnc. Daniel dnes ukázal, že už nie je ustrašeným mladíkom, akým bol pred niekoľkými mesiacmi. Ak sa pýtate, prečo práve on musel vystreliť - musel. Tento príbeh je o paradoxoch a životnej irónii. Sandra, ktorá má všetko, je nešťastná. Jakob, ktorý je teplý, má dcéru. Daniel nenávidí zbrane, no napokon je to práve on, kto musí vystreliť, aby ochránil svojich priateľov.

V časti, kde Daniel hovorí, že každý je nebezpečný, ani netuší, ako presne popísal sám seba a udalosti, ktoré nasledujú. Nie len že sa stal nebezpečným kvôli svojim schopnostiam empatie, no keď boli Sandra a Sylvia v ohrození, neváhal.

Takže máme tretiu indíciu a mierime k Danielovmu dedovi. Čo si myslíte, ako bude prebiehať ich stretnutie?

Vera

P. S.

Videli ste Extraction s Chrisom Hemsworthom? Odtiaľ je ten soundtrack hore. Ja nie som moc na akčné filmy, ale tento má tak nádherne dojímavý koniec, odporúčam pozrieť!