Ale nás niekto zradil.

Daniel hľadí na Sylviu, ako s úsmevom nalieva whisky do pohárov. Vždy sa mu zdala smutná, aj cez vzrušenie či strach bol v jej vyžarovaní neustále prítomný žiaľ. Teraz sa však usmieva a je to ozajstný úsmev, s ozajstnou radosťou v tvári.

Ale nás niekto zradil.

Pamätá si na vášnivý rozhovor bratranca a sesternice v deň jeho slávnosti. Vedel, že riskujú, keď je on v jej dome, ale muselo to byť niečo iné. Podstatné. Jakob to nevidel, ani Sylvia nie. Obaja sú zaneprázdnení svojimi problémami.

Ale Daniel videl.

„Takže," Sandra, oblečená ako vždy v nepríjemne žiarivo bielych šatách zodvihne pohľad od pohára.„Asi je čas povedať ti, Modrý, prečo sme ťa vzali medzi seba."

Čakal by, že mu skrúti žalúdok. Avšak jej tvár je pokojná a on necíti žiadne ohrozenie. Nie teraz.

„Už ti asi došlo, že pre tvoju ohromnú silu a inteligenciu to asi nebude," povie Kristián uštipačne.

Daniel nenávistne hľadí na kryštáľový pohár zlatohnedej tekutiny, ani sa nepohne. Voňavá omamnosť sa mu prieči.

„Už vieš, že sa k nám Ema pridala, keď sa jej brat predávkoval. Mala teóriu, že to nebolo tak. Bola...presvedčená, že sa dostal príliš hlboko do drogovej spleti, zistil veci, ktoré nemal a preto sa ho zbavili. Akoby vedel, že zomrie, dal jej obálku. Bolo na nej číslo jeden.“

Jej bledá ruka takmer splynie so sakom, keď siahne do vrecka, vytiahne dokrčenú bielu obálku, na mnohých miestach doohýbanú, pripomínajúcu tvár starej ženy. Prežili mnoho.

Z papiera, ktorý pred ním pristane žiari velká, elegantne napísaná jednotka. Línie, čo majú švih a gráciu. Majú silu a energiu. Písal ich silný človek. Bojovník. Brat.

Daniel neovláda ruky, ktoré sa natiahnu cez stôl a vezmú obálku medzi prsty. Páli ho ako šálka čerstvého čaju.

„Otvor to.“

Jej hlas je prikazujúci, no s podtónom láskavosti. Daniel zodvihne zrak od obálky a pozrie na ňu. Je vážna.

Siahne dovnútra a vyberie zlatistý papier, po krajoch s ozdobným lemovaním. Niekoľko viet, napísaných pevnou rukou na neho nevinne pozerá.

„Mocnosti divé, katov života
vždy nenávidím a haním:
kde duše čisté napadne psota,
jej jedy mocne odstránim:
Nežiadam žiadnu zlatú náhradu,
len počuj hlas môj a moju radu,
chráň, chráň sa slepej ľúbosti! —
Strašné osudu víchrice dujú,
v besnote svojej sa nezmilujú
nad kvetom útlym mladosti.“

Zodvihne zrak.

„Je to báseň.“

Sandra prikývne.

„Stodvadsiata strofa Sládkovičovej Maríny. Bola to Emina...“

„... obľúbená, jej obľúbená báseň," dokončí Daniel roztržito. Spomína na jej neustále recitácie toho ľúbostného eposu. Jej výtlačok Maríny bol starý, ošúchaný a plný poznámok, zvýraznených častí a nálepok. Prvá strana niesla dve vety, napísané perom.

Eme k štrnástim narodeniám s láskou venuje otec.

„Toto je tá časť, kedy sa príbeh preklopí od tínedžerskej drámy ku kriminálnej detektívke," zaškerí sa Kilián.

Sandre sa z hrdla vyderie hlboký, trpiteľský povzdych.

„Tie obálky sú tri. V každej je jedna strofa. A každú má niekto iný. Emin brat...miloval hádanky a šifry, neustále sa snažili jeden druhého nachytať, aspoň nám to tak povedala. Myslela si, že tie verše sú odkaz. Šifra k niečomu, čo pred smrťou ukryl. A dal jej prvú časť hádanky, aby to našla.“

„Vravel som," zanôti zelenovlasý.

Mocnosti divé, katov života
vždy nenávidím a haním...

Slová ľúbosti pre vyjadrenie citov, použité ako hádanka - Daniel sa nemôže zbaviť pocitu, že je to znesvätenie. Sklopí oči a ešte raz preletí po riadkoch, snažiac sa uvidieť tam skrytý odkaz. Ale slová sú len slová, majú význam, len keď im rozumieš. Ema bratovi rozumela. Preto to bola ona, kto dostal číslo jeden. Koho poctil svojou dôverou, kto si zaslúžil číslo dva a tri?

kde duše čisté napadne psota,
jej jedy mocne odstránim...

„Skúsila som...každú dešifrovaciu metódu, akú som našla," pokračuje Biela. „Skúsila som to prepísať odzadu, skúsila som substitučné šifry, Caesarovu šifru, Verneovu z 800 míľ po Amazone...“ jej hlas je podráždený, no za hnevom sa skrýva strach, že konečne existuje niečo, čo ani slávna Sandra Schneiderová nedokáže vyriešiť...

„Za pol roka som si naštudovala o kryptografii viac než mi bolo milé. Ale nebolo to na nič platné, nie je v tom žiadna šifra, žiadny odkaz, nič. Je to proste báseň. Urobil to dobre. Nevyrieši to nikto, okrem Emy, lebo ona ho poznala najlepšie."

Nežiadam žiadnu zlatú náhradu,
len počuj hlas môj a moju radu,
chráň, chráň sa slepej ľúbosti! —

„Dokým neprišla Ema, nemali sme žiadnu reálnu stopu," povie Jakob s pohárom alkoholu v ruke. „Ona nás posunula, už vieme, že nech jej brat skryl čokoľvek, musí to byť sakra cenné, keď si dal takto záležať na tom, kto to nájde. Ak to nájdeme, budeme mať páku. Budeme môcť vyjednávať."

Hlúpe, hlúpe deti! Hrdinovia. Samozvanci.

„A čo chcete odo mňa?“ opýta sa Daniel nechápavo. „Ja tiež nie som v dešifrovaní ktovieako dobrý.“

„Ale bol si Eme najbližšie z nás," vysvetlí Sandra. „Ak to nie je šifra, tak máš najväčšiu šancu zistiť, čo tým myslel, keď to písal.“

Daniel zovrie prsty okoko pohára s zlatistou tekutinou a dopraje si jeden hlt. Ohnivá voda mu skĺzne dolu hrdlom, rozpáli telo.

Alabastrové čelo sa jej nakrčí. „Aj tak, keď by sme vyriešili toto, stále nemáme zvyšok. Takže nám to bude nanič.“

Kilián podá pohár Sylvii a ona mu na dno pohára znova naleje.

„Ale my už vieme, kto má ďalší," zasmeje sa. „Sadra, veď sa pochváľ, že si to zistila.“

Sandra len prevráti očami, zodvihne sa od stola, vezmúc do rúk pohár.

„Vidím, že sa chceš pochváliť za mňa, tak prosím.“

Dlhými krokmi prejde do obývačky, zahalenej v tme a usadí sa na gauči. Jej biela postava ostro žiari na tmavom pozadí. Daniel otočí hlavu na Kiliána s otázkou v očiach, zavalený toľkými novými informáciami, že si nevie vybrať.

„Kto má ďalšiu obálku?“

Kilián zodvihne prst, vleje si do hrdla posledný hlt whisky a s dlhým ách ho položí na stôl.

„Zistila to od náčelníka kriminálky v Košiciach. Obálka im prišla asi dva dni po pohrebe, poštou. Nič viac nevieme.“

Daniel mlčí. Kilián sa predkloní, položiac ruky na stôl. Na tvári má ironický úškrn.

„Teraz by si sa mal opýtať, ako to zistila. Policajti nerozhadzujú informácie o tajných vyšetrovaniach len tak.“

Daniel otočí hlavu a pozrie na Sandru. Hľadí dopredu, pohár s whisky pevne zovretý v ruke, tvár nehybná. Mlčí. Akoby čakala na nevyhnutné. A on to má v svojich rukách.

„Ako to zistila?"

Kilián sa skloní na úroveň jeho očí, vyzývavo sa zasmeje.

„Spí s ním, samozrejme.“

Spí s ním, samozrejme.

Strašné osudu víchrice dujú,
v besnote svojej sa nezmilujú
nad kvetom útlym mladosti.“

A/P

Zvraty, zvraty, samé zvraty. Konečne vieme, čo naši hrdinovia hľadajú. Presne, ako povedal Kilián: Toto je tá časť, kedy sa tínedžerská dráma preklopí do kriminálnej detektívky.

Čakali ste niečo podobné? Alebo ste si dej predstavovali inak? Popravde, do poslednej chvíle som si nebola istá, ako presne to chcem, preto mi to aj toľko trvalo. Tiež som dlho hľadala báseň, ktorú použijem ako hádanku. Vedela som, že to musí byť slovenská tvorba, ale nevedela som nájsť nič, čo by pasovalo k vývinu deja. Prešla som Smreka, Rúfusa, Kolára a napokon som zakotvila pri tradičnej Maríne, ktorú pozná snáď každé decko na Slovensku. Marína preto, lebo príbeh je zásadne slovenský a tiež preto, lebo je to najdlhšia ľúbostná báseň na svete - to aby to naši hrdinovia nemali také jednoduché. 😏