Slnko mu pečie na polovicu tela, vrhá dlhý tieň na kamenné schody, na ktorých sedí. Stále je zima - chlad, sálajúci od kameňa sa bije s teplom jarného slnka. Ale je tu tak príjemne... Ľudia sa mu prechádzajú za chrbtom, každý si rád skráti cestu okolo kostola.

Vníma vôňu mesta, jeho zvuky a ľudí, kráčajúcich za ním. Všetko je jasné, akoby sa mu z očí zodvihla dlhotrvajúca opona.

„Tak som tu," ozve sa za ním ostrý hlas.

Kilián má zelené vlasy skryté pod kapucňou, oblekové nohavice a sako vymenil za rifle a mikinu. Takmer ho nie je poznať. Ale jeho oči vrhajú skryté blesky do okolia tak, ako vždy. Preto ho pozná.

„Prečo Sandra chce, aby som sa to naučil?“ opýta sa, keď vstane a spoločne sa vyberú na zastávku.

Kilián mykne plecami. „Pre istotu. To, čo robíme, je nebezpečné.“

To isté mu povedala. Musíš zosilnieť. To, čo robíme, je nebezpečné.

V brike zazvoní telefón.

„Áno? Nie, otec, som s...kamošom. Nedá sa inokedy? Dneska nemôžem. Fajn, fajn, dnes večer.“

Nenávidia sa, povedala. Naši otcovia.

Ale predsa dali deti na rovnakú školu. Schneiderovci sa nemenia. Vždy budú žiť v Košiciach a vždy chodiť na to isté gymnázium. Riskuje hnev otca, aby s ňou mohol byť. A ona tiež. Oddaní. Daniel cíti podivnú závisť. A ľútosť. Ako veľmi by chcel bratranca, sesternicu, kohokoľvek. Aby mohol zdieľať svoje myšlienky. Mať rovnako úzky vzťah, ako oni dvaja.

„Sandra povedala...že sa vaši rodičia pohádali."

Kilián sa posmešne zaškerí, strčí mobil do vrecka.

„Hej. Šak my sme do štrnástich rástli spolu. Prilepení sme boli na sebe ako siamské dvojčatá. Vkuse sme niečo vyjstrájali. Môj oco s jej robili vo firme spolu už od strednej. Ale Frank bol vždy dôležitejší, vždy musel on robiť vážne rozhodnutia, vždycky on o všetkom rozhodoval, veľký starší brat. Aj dedo ho mal radšej. Môj otec to proste už nedával. Chcel rozbehnúť niečo sám, ale Frank mu odmietal dať jeho podiel. Tak tie peniaze proste vzal a odišli sme do Nemecka. Odvtedy sa oni dvaja nevideli, nerozprávali. Vieš, oco sa tvári, že ho to netrápi, ale nie som sprostý. Chcel by ho vidieť. Ale je príliš hrdý."

Daniel cíti potlačovanú fustráciu, ktorá z neho tryská.

„Ja taký hrdý nie som. Chcem byť so Sandrou, tak s ňou budem. Seriem na to, čo si myslí otec."

Rodičia! Príliš nám záleží na vašom názore.

Daniel hľadí na zelenovasého chlapca. Po svojom prehlásení uhne pohľadom a jeho premkne neblahý pocit. Snaží sa takými krutými slovami odvrátiť od seba iné slová?

Veľmi ho nepozná. Všetko, čo o ňom vie, mu povedala Sandra. Daniel má pocit, že jeho zelenovlasý spoločník napriek tomu, že rozpráva veľa, nerozpráva o ničom. Zahalený v rúšku tajomna, odťažitý a zároveň hlučný, presný opak jeho pokojnej sesternice. Ale on to cíti. Cíti nepokoj, trieštiaci z jeho duše, opantávajúci ho a riadiaci jeho kroky.

Ty neserieš na svojho otca, Kilián. Ty ho zbožňuješ.

Preberie ho až zvuk odistenia hlavne.

Zažmurká. Okolie sa zmenilo. Ako sa z električky dostali do veľkej, bielosivej haly?

Kilián mu podá slúchadlá a sám si jedny nasadí. Už odistená pištoľ sa mu zaleskne v ruke. Daniel na ňu hľadí s nepríjemným pocitom v žalúdku.

„Musím...to vedieť?"

Zelený na neho nechápavo pozrie. „Prečo nie?"

„Nemám rád zbrane."

Ironický úškrn. „Kľud, veď nikoho nezabíjame. Je to len..."

„...pre istotu," dokončí Danny a hľadí na svojho spoločníka, ako zaujme postoj asi desať metrov od čierneho kruhového terča.

„Najprv pozeraj, o chvíľu ideš ty."

Odjakživa neznáša zbrane. Sú zosobnením ľudskej nenávisti. To uvedomenie si toho, že malá kovová guľka dokáže ukončiť život, ho neuveriteľne znepokojuje. Aj teraz, keď sa Kilián postaví na dva kroky od neho, zodvihne ruky a zamieri - namiesto terča Daniel vidí človeka. Človeka, živého a dýchajúceho.

Za sebou zahrmejú štyri výstrely. Danielom trhne.

„Do čierneho," uzná Kilián spokojne. Potom sa otočí a prstom mu pokynie, aby prišiel bližšie. „Si na rade.“

Nechce. Nechce, ale aj tak vezme čiernu pištoľ do rúk. Je ťažká a studená.

„Postav sa rovno," inštruuje ho Zelený bez náznaku emócií v hlase. „Zodvihni ruky. V jednej držíš zbraň, druhou ju podopieraš, aby si odviedol silu spätného nárazu. Je to dôležité. Musíš ju držať pevne, ale nie kŕčovito."

Kŕčovito je presne, ako sa cíti. Zbraň ho páli v rukách, odoláva nutkaniu ju odhodiť. Kilián poopraví jeho postoj a z hrdla mu vybuble pobavený chechot.

„Ježiš, uvoľni sa, kamoško. Si stuhnutejší než baba pred prvým sexom."

Daniel zvesí napnuté ramená a pozrie na neho.

„No? Nekukaj na mňa, zamier a stlač spúšť."

Oči sa mu trasú, keď pozrie na terč. Zdá sa byť hrozne ďaleko. Oboma rukami zviera zbraň, len silou vôle sa netrasie. Prsty odmietajú poslúchať.

Ale výstrel neprichádza.

Nedokáže to.

„Schleiẞe!“ ucíti na krku ruku a tupú bolesť. Kiliám sa nad ním skláná a zatína mu prsty do kože. „Jakob hovoril, že ti to ide, tak čo tu na mňa hráš? Strieľaj!“

Treskot. Zhnusený pokrik a splašený dych.

„Nechaj ma!“

Vytreštené oči pozorujú vysokého chlapca z diaľky niekoľkých metrov. Kilián pobavene zodvihne ruky v náznaku kapituácie.

„Veď pokoj, ježišmária." Natiahne sa k pištoli, nezúčastnene ležiacej na zemi. „Poď, skúsime to znova."

Daniel vydesene ustúpi. „N-nie."

Zelený prižmúri oči, tieň pobavenia zmizne. „O čo ti ide? Mám aj iné veci, ktorým by som sa venoval radšej, než tebe, tak ma neser."

Daniel mlčí. Oči sa mu trasú, no nedokáže ich spustiť z pištole v Kiliánových rukách.

„Pozri, nie je to vôbec zložité."

Na mieste sa otočí, zamieri a vypáli do terča zvyšok zásobníku. Ohlušujúci zvuk výstrelov sa mieša s padaním nábojníc na zem. Každá ako úder päsťou. Trhajú jeho vnútro na kusy.

Toto je zlé.

Kilián sa otočí naspäť. „Vidíš? Žiadna veda.“ A ponúkne mu pištoľ v pozývacom geste.

Danny pokrúti hlavou, ustúpi o krok dozadu. Zo všetkých splašených myšlienok, jedna vystupuje dopredu, silnejšia, než ostatné.

Toto je zlé.

„Prepáč."

Nohy ho zradia. Preletí cez halu ako vyplašené žriebätko, sprevádzaný Kiliánovým naštvaným pokrikom. „Hej!“

Vybehne z budovy a nezastaví sa, ani keď mu už dych nestačí a kolená sa trasú. Preč je neochvejná hrdosť, preč je predstieraná stabilita. Nedokáže to. Je to zlé.

Zvonenie mobilu ho vytrhne z agónie.

„Daniel, čo sa stalo? Kilián...“

Jej hlas je tak starostlivý...

„Ja to nechcem robiť," zavzlyká, plač mu stiahne hrdlo. „Prosím... nemôžem. Nechcem..." preklína sa za svoju detinskosť.

„Zhlboka sa nadýchni," vraví Sandra pokojne, bez kriku. „Nebudeme ťa do ničoho nútiť, sľubujem. Každý má právo odmietnuť."

Jej racionalita ho upokojuje. Duša sa prestáva zbesilo metať a opäť dosadá.

„Bože Daniel, keby som vedela, že si na to tak citlivý, určite by som ti to ani nenavrhla," hlboký, ustaraný povzdych sa ozve z mobilu. „Si v poriadku?“

Smrkne, utrie si nos. „Hej."

„Dobre. Vráť sa za Kilom, vysvetli mu to. On šteká, ale nehryzie."

„Ale-“

„Daniel." Hlas sa stáva neústupčivým. „Ver mi.“

Ver jemu. Nám. My sme jedno.

Šuchtavými, neochotnými krokmi sa vracia k budove. Zelenovlasý chlapec netrpezlivo podupkáva pred vchodom, mobil pri uchu.

„Už ho vidím." 

Keď na neho pozrie, pohľad nemá taký krutý, ako čakal.

Daniel mlčí.

„Do piče prepáč," ospravedlní sa neohrabane. „Nemal som toľko vrieskať."

Natiahne ruku a jemne mu zovrie plece. Daniel odrazu cíti podivnú auru zraniteľnosti, ktorá okolo neho vzplanie.

„Ľahko sa vytočím, fakt sorry.“

Prikývne. „Len...už žiadne pištole... prosím."

Kilián prikývne. „Dobre, jasné. Skočíme na jeden? Pozývam.“

Nemal by ísť. Veď nemá osemnásť a ani dôvod. Ale racionálne dôvody prehlušili iné. Hlbšie.

Vôbec ho nepoznám.

Veľa ľudí je takmer slepých. Nevidia ľudí okolo seba, nepoznajú ich jemné náznaky, gestá, slová, nevypovedané žiale.

Daniel vidí. A preto pôjde. Lebo Kilián kričí. Kričí tak, ako všetci ostatní, no predsa ešte inak.

Zúfalstvo.

A/P

Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej. Neviem, ako iní ľudia, ja osobne k zbraniam inklinujem odmala. Mám vlastný luk, nože, na burzách starožitností obdivujem historické šable a meče, už dlho plánujem naučiť sa strieľať z pištole. Ako samouk-teoretik som si naštudovala pár základných vecí o strelných zbraniach a tie hojne využívam v inom príbehu. Pointou je, že nie všetci ľudia sú ako ja. Zbrane sú symbolom nie len ľudskej krutosti, no aj schopnosti prežiť a adaptovať sa v nepriateľskom prostredí. Rôzni ľudia sa ma zbrane pozerajú rôzne a keďže tento príbeh je rôznych ľuďoch, uvidíme rozdielne pohľady na zlo, násilie a ľudskú krutosť. A aký je váš názor na zbrane? Ste team Kilián alebo team Daniel?

Veronissana