Synagóga bola ostavená v roku 1927. V mauskom štýle španielskej kultúry, aby pripomínala rozkvet židovstva v Španielsku koncom 15. storočia.

Architekt Oelschläger sa prekonal, budova mu berie dych vždy, keď v nej je. A inak to nie je ani tentoraz.

Pani Teššerová zahrkoce kľúčmi a otvorí drevené dvere. Postava v bielom dnu prekĺzne ako duch. Postaršia pani pohľadom skontroluje vnútro synagógy, no okrem nich je tu prázdno. Vyjde von a nechá ich samých. Tupé zatvorenie dverí sa rozhľane sieňou.

Daniel sedí úplne vzadu, v posledných laviciach. Nemá šancu ho vidieť. Je to taká náhoda, že sa tu stretli - ale v podstate sa ešte nevideli, takže sa to nedá nazývať stretnutím. Mal by za ňou ísť. Ale nemôže, nevie, čo má povedať.

Čo si myslieť.

Sleduje ju. Ak jej pani Teššerová povedala, že tu je, tak potom ho ignoruje. Jej kroky zaklopkajú na dlažbe, keď prejde k prednej časti, kde na vyvýšenom mieste, medzi dvoma šesť ramennými svietnikmi, vysí červený zamatový prehoz s zlatom vyšívanými hebrejskými slovami. A na vysokej stene nad tým je na červenej mramorovej platni napísaná jedna veta. Daniel nevie po hebrejsky, ale vie, čo to znamená.

Vedz, pred kým stojíš.

Vyjde do chodby a kráča k nej.

„U nás to bola mamina strana," povie Sandra, hľadiac dopredu. „Jej starý otec bol rabín. Skončil s ženou aj dvoma deťmi v plyne. Tretiemu synovi sa podarilo ujsť a skrývať sa celú vojnu. Potom sa oženil a mal mamu a ešte ďalšie tri deti. Zo strachu pred ľuďmi konvertoval na katolicizmus a potom na protestantizmus. Ale vnútri zostal židom. Mama sa narodila už ako protestantka. Ale vždy ju to sem ťahalo. A mňa..." zakloní hlavu, pozrie na bielomodrú klenbu, z ktorej visí žiarivý luster. „...to sem ťahá tiež."

Danny prejde na opačnú stranu prehozu, bezpečne oddeleného od nich drevenou bránkou a zatúži natiahnuť ruku a dotknúť sa ho. Avšak je príliš ďaleko. Ironické.

„Otcova strana," zamrmle. „Brávala ma sem babka, keď som bol malý. Boli jedni z mála, ktorých rodičia prežili a vrátili sa. Ale aj oni sa báli, preto to dlho tajili. Dedo bol evanjelik, ale babku toleroval, nevadilo mu, že berie deti a vnúčatá sem. Ale otcovi na tom nezáleží, nerieši to. Chodím sem občas, babka sa poznala s pani Teššerovou."

Poznala.

Už nepozná.

„To je mi ľúto," odpovie Snadra na nevyslovené. Daniel mĺkvo prikývne.

Toľkoto majú spoločné. Taký hlboký šrám na rodinnej histórii, na ponímaní seba samého. Takto ich ovplyvnila celosvetová história.

Celosvetová história však neexistuje. Vždy je to len tragédia jednotlivca. Straty jedného človeka, miešajúce sa zo stratami druhého. Spájajú sa, prelínajú a tvoria to, čo nazývame dejinami. Až napokon neostane nič, len zápis osobných tragédií, zhrnutý do štatistiky, úbohý tieň toho, čo bolo. Čo bolo v Košiciach.

Sandra otvorí drevenú bránku, poruší posvätnosť miesta a jej nohy, obuté v bielych lakovaných topánkach vyjdú hore schodmi.

Nemala by...

Jej ruka sa natiahne a dotkne červeného zamatu. Daniel ju sleduje, nemá pocit, že by mal zasiahnuť. Pohladí prehoz, prejde prstami po zlatých písmenách. Ruky sa jej zachvejú.

Vedz, pred kým stojíš...

Stiahne ruku, akoby sa popálila, otočí sa a zíde dolu.

„Starú synagógu na Zvonárskej mám radšej," poznamená. „Táto je príliš pekná."

Daniel hľadí na žiarivé slnko, vyobrazené na strope. Nádherná modrá kupola vytvára dojem vzdušnosti a priestou. Keď zakloní hlavu, má pocit, že sa celý svet zatočí. Keď hlavu skloní, je opäť na zemi.

Realita.

Sme tu a nevieme, kam nás zoberú...

Tá veta zostane navždy spomienkou. Osobnou tragédiou. Nešťastím.

Sandra otvorí malé drevené dvierka na stene, zabudované v chrbte lavice. Slová, napísané ceruzkou, sa dajú dobre prečítať.

Sme tu a nevieme, kam nás zoberú...

„Nikdy nebudeme trpieť ako oni," zašepká, hlas sa odrazí od steny a vyletí dohora.

Danny vyskočí na lavicu, nohy mu visia vo vzduchu.

„To nevieš. Situácia sa môže zmeniť. Ani oni nevedeli, čo sa im stane. Nikto to nevedel."

Samým im hovorili podrobte sa, poslúchajte, choďte...čo najhoršie vám urobia? Žijeme predsa v moderných časoch, v civilizovanom svete... potrebujú nás, našu prácu, naše myšlienky...

„To ma desí," zodvihne zrak a v jej oči je neprítomný pohľad. „Už vtedy tomu nechceli veriť, že by sa niečo zlé mohlo stať. Ale keď sa to mohlo stať a stalo sa to...čo zabráni tomu, aby sa to stalo teraz?"

Zajtra? Pozajtra?

Už dnes?

„Ale je ešte desivejšia vec," hlesne takmer nečujne.

Daniel má pocit, že povie niečo hrozné.

„Myslím, že nech je to akokoľvek desivé...má sa to stať. Má to tak byť. Vždy sa to takto dialo. Nedá sa to obísť."

A ten pocit je ozajstný.

Padli sme na dno a z neho sa vyškriabali na vrchol...avšak z vrcholu môžeš len zase padať.

Jej ruky sa zachvejú. Schová ich pod kabátik a skloní hlavu.

„Ľudia sa nedokážu poučiť. Vynašli sme písmo, aby sme si zapamätali chyby našich predkov. Ale nepomohlo to. Oddiaľujeme nevyhnutné."

Danielovi poznanie stiahne útroby.

A tam visí, to vedomie.

Tá nekonečná, očividná pravda.

Smejúca sa do očí.

Ľudstvo sa obnovuje sebadeštruktívnym spôsobom.

„Také niečo nemôžeš povedať," zachrčí Daniel, hrdlo stiahnuté od zúfalstva. „Ty chceš, aby sa to stalo? Aby sme zomierali?"

Mlčí. Dannyho chytá hystéria. Zoskočí z lavice a zovrie jej ruku, stisne ju, studenú ako kameň. Chveje sa.

„Tak prečo potom toto všetko? To plánovanie, trénovanie, úlohy a testy, prečo sa vlastne stretávame?"

Zdvihne oči. Odráža sa v nich trápenie celého sveta. Daniela ten pohľad takmer zrazí na kolená, zapotáca sa. Lebo okrem zármutku je v ňom čosi iné.

Krutosť.

„Ja chcem len pokoj," odpovie Sandra, v jej hlase je počuť prísľub. „Ale ak chcieť pokoj znamená vyvolať vojnu...tak potom vitaj vojna."

Daniel plače.

A/P

Synagóga na Puškinovej ulici v Košiciach, pokiaľ mám správne informácie, je druhá najväčšia synagóga na Slovensku. Používaná. Tá prvá (tiež v Košiciach) je prerobená na Filharmóniu a súd o jej navrátenie sa ťahá roky.

Veta „Sme tu a nevieme, kam nás zoberú." bola napísaná deťmi rodín, ktoré sa v synagóge skrývali pred deportáciou. Ľudia z celého sveta si ju chodia fotiť, ako dôkaz neuveriteľného utrpenia svojho národa.

Osudy Košických židov, ktorí pred vojnou tvorili štvrtinu mesta, sú známe. Len málo z nich prežilo a len skutočná hŕstka sa vrátila späť. Danielovi predkovia patria do tej hŕstky. Len vďaka nim je tu teraz.

Chcem sa zamyslieť - kde boli moji praprarodičia cez vojnu? Aké boli ich názory? Za koho bojovali? A bojovali vôbec? Súhlasim s nimi, alebo ich odsudzujem? A ako ma to teraz ovplyvňuje? Kým ma to robí?

Ak sa zamyslíte nad svojou rodinnou históriou a podelíte sa o ňu v komentároch, ja sa podelím o svoju v poznámke pod ďalšou kapitolou.

A prečo je to dôležité?

Lebo história je najmä osobná vec. Celé dejiny sú tvorené osobnými príbehmi jednotlivcov, ich prehrami, ambíciami, ich stratami. Záleží na tvojej minulosti, na tvojej histórii. Ak neviem, odkiaľ som prišiel, neviem ani kam kráčam.

Veronissana

P.S.

Pani Teššerová, spomenutá v kapitole, vám skutočne veľmi rada urobí prehliadku synagógy, spojenú z prednáškou, ak raz zavítate do Košíc.

Fotografia hore je moja vlastná, z decembra minulého roka.