Bože, kiež by si tak vedel všetky naše tajomstvá. Asi by ti prišlo zle.

Hľadí na papierovú krabičku a premýšľa. Kúpeľňa je zahalená v bielom opare, na sebe má len uterák, opásaný okolo bedier. V zrkadle spozoruje, že sa mu na tele začína rysovať krivka svalov - hruď vystupuje, ruky sa pekne rysujú. Tie mesiace cvičenia ozaj prinášajú výsledky. Ale na Jakoba nemá. S ním je cvičenie príjemné, má pocit, akoby zvládal všetko, čo mu naloží. Sandra je iná. Nikdy nie je spokojná, je prísna a neústupná. Podobná, ako dedo. Eme by sa nepáčila.

Ema. 

Ešte stále nebol pozrieť na jej hrobe. Toľkokrát za deň na nu myslí, no ísť na miesto, kde odpočíva, sa mu hnusí. V jeho mysli je skutočná. Živá, hravá, veselá a vždy optimistická. Ísť tam...by bolo prijatie. Prijatie toho, že je koniec. Neodvratný. Večný.

To nemôže.

Týždne ubehli od jeho skúšky. Testu, ako to nazvala Biela. Koniec marca sa blíži. Slnko sa rozhoduje, ktorý deň nás bude robiť šťastnejšími. Dnes je takým dňom.

Ema miluje slnko.

Preto hľadí na tu krabičku. Korienky vlasov už mu ukazujú ich plavú, nevýraznú farbu. Mohol by ich ostrihať... Ale už ich má modré tak dlho, že si nevie predstaviť, ako by to bolo bez nich. Každý si na to zvykol. Aj dedo. Mal poznámky. Ale keď pochopil, že to bolo kvôli nej...prestal.

Nebude nad tým filozofovať. Cíti, že aj napriek nepohodliu a pohľadom, ktoré to prináša, je to správne. Má to tak byť.

Vyberie fľaštičku a zvyšok vyhodí. Modrá sa mu rozleje po kučerách a oblapí ich svojou mocou.

Nie je nad čím váhať.

V škole je rušno. Tí svedomitejší už riešia konečné známky, máj sa blíži. Ostatní pripravujú veľkú párty na privítanie jari. Prešmykne sa okolo školníka, ktorý každé rano víta študentov a náhli sa do triedy. Ale príliš skoro uvidí ich skupinku, stojacu v rohu chodby. Nikto sa pri nich nezastavuje, nikto na nich nehľadí. Daniel sa cíti tak podivne privilegovaný, že k nim patrí. Že môže prísť až k nim a oni otvoria náruč a vezmú ho k sebe bez slovka námietky.

„Musím ju mať dnes ja, Majka ochorela," hovorí Jakob s očami upretými niekde preč. „A aj celý týždeň. Ale nemôžem ísť domov, otec je...“

Jakob nikdy nehovorí o rodine, no Danny cíti, že to nie je dobré. On chce byť silným mužom, samozrejme, ale prečo? Kto mu ublížil, zrazil ho na kolená a prinútil vstať? Kto zničil chlapca a vykresal muža?

„Pôjdeš ku mne," Kilián mu zovrie rameno. „Kľudne zostanete, koľko bude treba."

Jakobov pohľad sa uvoľní, vďačne na neho pozrie. Prečo bol tak veľmi nervózny...

„Ale potrebujem vziať veci, niečo zoberiem od nich, ale treba nakúpiť jedlo a všetko..."

„O to sa postarám," preruší ho Sandra. „S Danielom nakúpime a prídeme poobede do bytu."

Jakob siahne do vrecka a vytiahne ošúchanú peňaženku. Sandra pokrúti hlavou.

„Nie. Ber to ako príspevok. Mám Leu rada.“

Štít pokorne skloní hlavu.

„Diki.“

Chlapec nevie, kto je Lea. Ale musí byť dôvodom, prečo sa jeho kamarát snaží byť silným. Je silným. V malej skupinke je niečo, o čom nevie. Niekto. Tajomstvo. On ho čoskoro spozná. Rozdelia sa, opar spriahania sa rozplynie. Sandra kráča k jeho triede s ním, míňajú ich decká so začudovanými pohľadmi.

„Stretneme sa o pol druhej pred Freshom na námestí.“

Oznámi mu to, chladne a pokojne, s vedomím, že nemá na výber.

„Ale kto...?“

„Všetko sa dozvieš," utne to so zdvihnutou rukou na  ktorej visia zlaté hodinky. Tie ho však nezaujmú.

Malá biela margarétka, zaliata v živici jej visí na krku, na mieste ktoré inokedy zaberajú drahé prívesky. Pôsobí tak nevinne a nepríslušne, akoby sa tam ocitla náhodou. Ako on pri nich.

A predsa zapadá.

„Pekný prívesok."

Sandra na neho pozrie podivným pohľadom. „Ďakujem. Dostala som ho na osemnástku."

To bolo minulé leto, Daniel si pamätá čísla. Nemo prikývne a vojde do triedy. Keď sa otočí, už tam nie je.

Učiteľ matematiky si stále pamätá jeho meno. Chvíľu mu trvá, kým si uvedomí, že ho volá k tabuli. Jeho menom, ktoré je stále v tejto triede veľmi neznáme. Nevypovedané.

Daniel Kováč.

Pozrie na zelenú tabuľu a na niekoľko čísiel, zmiešaných s písmenami. Postup, ktorý počítal niekto pred ním, je nesprávny. Vstane, bez slova prejde od lavice ku katedre a mechanicky vypočíta príklad. Výsledok, dlhý reťazec čísiel a písmen dvakrát podčiarkne. Otočí sa na učiteľa a ten sa na neho láskavo usmeje.

„Dobre. A ešte..."

Zastaví sa na odchode a pozrie na neho.

„Ak vypočítaš ešte jeden, dám ti jednotku."

Daniel apaticky prikývne. Príklady nie sú ťažké. Niekedy boli. Ale keď nie je čo robiť, aj počítanie ho dokáže zabaviť. Otočí sa späť a zapíše čísla a písmená, ktoré mu učiteľ diktuje. Smradľavý pach kriedy mu udrie do nosa.

Nepremýšľa, ruky mu pracujú mechanicky a vytvárajú na tabuli požadované slučky a háčiky. Škripot kriedy mu pripomína základku.

Keď skončí, prsty má celé od bieleho prášku a je na opačnej strane tabule. Odhodí maličkú kriedu a zodvihne hlavu.

Učiteľ sa usmieva.

„Veľmi dobre, Kováč. Máte jednotku. A zastavte sa za mnou po hodine."

***

Keď vojdú do potravín, Sandra vezme košík a posunie mu ho. Daniel tlačí košík pred sebou. Zastavia sa pri zelenine, pečive a ona vhadzuje veci.

„Matikár chce, aby som šiel na súťaž," povie zamyslene.

Pozrie na neho, vlasy sa jej zavlnia.

„To je dobré. Môžeš získať body na výšku.“

Vloží do košíka jablkovú výživu a zahne do uličky.

„Ale mne matika nejde. Len som to natrénoval, lebo som nemal čo robiť.“

Pobavený úsmev jej pretne tvár.

„Si asi jediný človek, ktorého poznám, čo zabíja čas počítaním príkladov.“

Mykne plecami.

„No, je to na tebe. Ja by som išla, uškodiť to nemôže.“

Natiahne sa a vloží do košíka balík plienok. Daniel len mĺkvo sleduje, ako zaplatí zlatou kartou s menom banky, ktoré nepozná a vezme igelitky do rúk.

Dvere do bytu číslo dva v sivej budove sú pootvorené. V kuchyni na sporákom stojí Sylvia, okolo pása má previazanú zelenú zásteru a bokmi pohupuje do rytmu rádiovej pesničky. Keď ich zbadá, nadšene sa otočí.

„No konečne! Daniel, poď ochutnať,“ naberie na varechu kúsok kaše.

„A ja nie?“ zasmeje sa Sandra a zloží tašky na stôl.

Sylvia mávne rukou. „Ty vždy všetko ohundreš."

„Nebudem dobre hodnotiť niečo, čo toho nie je hodné."

„Nebudem dobre hodnotiť niečo, čo toho nie je hodné!“ napodobnila ju plavovláska zo smiechom a podá varechu Danielovi.

Zemiaky sú horúce, a málo solené. Ale aj tak ich pochválil.

„Ešte robím mäso," ukáže k rúre. „Ale to bude len pre nás, Leuška nemôže korenené."

Sandra začne vyberať nákup.

„Vzala som aj výživu, ak by jej nechutil ten tvoj úžasný výtvor," poznamená a Sylvia na ňu škaredo zazrela.

Daniel sa posadí za stôl, hľadiac na dve ženy, priateľky, doberajúce sa. Tichá myšlienka skrsne mu kdesi vzadu v hlave.

Dvere buchnú a ozvú sa kroky, šuchot topánok, hlasy. Do obývačky vojde Kilián s veľkou cestovnou taškou. O chvíľu na to Jakob, držiaci na rukách asi osem mesačné bábätko.

Daniel zodvihne zrak.

Poznanie.

„Leuška!“ zvolá Sylvia. „Ježiš, tá vyrástla!“

Pribehne k Jakobovi, nadšene sa túliac k malému dievčatku, oblečenému v ružovom overale. Jakobove oči sa unavene zasmejú, pozrie na Kiliána, ktorý sa práve otočí.

Daniel hľadí na bábätko. Na bacuľatej tvári malo bezzubý úsmev.

„To vám trvalo," poznamená Sandra. „Do Margecian to je len dvadsať minút autom.“

„Majkina babka robila drahoty ako vždy," povie Jakob a zovrie dieťa pevnejšie.

Modrovlasý chlapec pozrie na  Jakoba na ten jeho pohľad spozoruje. Aj Sylvia stíchne, keď si uvedomí, že je v kuchyni napätie. Svalovec, s dieťaťom v ruke odrazu vyzerajúci tak mierumilovne, podíde k Danielovi.

„Zoznámte sa," povie. „Toto je moja dcéra.“

Takže toto je vaše tajomstvo.