Čaká.

Dlhé minúty sa preťahujú ako gumka do vlasov. Nikto neodpovedá, slúchadlo v uchu mlčí. Snaží sa ju volať. Odpovedá mu tma a ticho.

Sandra!

Sandra!

Nakoniec aj tak každý skončí sám.

Je v cudzej budove, do ktorej neoprávnene vnikol, nevie čo sa deje a všade je hrozné ticho. Nepovedali, čo robiť, keď sa to poserie. Nepovedali. Ale niečo musí urobiť.

Ema!

„Mal by si byť odvážny, Dieťa sĺz. Nie nadarmo si na tomto svete.“

Cíti, ako mu po líci stiekla. Slza, verná priateľka. Čo mám robiť?

Stavenisko je prázdne. Jakob, Kilián a Sandra zmizli. Meč, štít a brnenie bolo preč. Rytierovi zostal len talizman. Tak málo pre chrabrého bojovníka! Máš vieru, no s čím budeš bojovať? Ako vydobiješ slávu pre svoju vec? Niekedy viera nestačí...

A inokedy je to najviac, čo môžeme mať.

Dvere na budove sa jemne pootvoria. Chudá postava vykĺzne von. Telo, chvejúce sa od nočného mrazu, prebehne ulicou.

Čo to robíš!

Hlupák!

S námahou preliezie plot. Ruka sa mu zachytí na dróte a ostrý kov mu prereže kožu. Bolesť pocíti len matne, spolu s krvou, stekajúcou po dlani.

Nikde neboli.

Stojí v tme prístrešku, hypnotizujúc rozkopanú zem v strede nádvoria, pripravenú na betónovanie. Kdesi v strede je schované to, po čo prišli.

Prišli všetci, ale on je sám.

Sám.

Dedo povedal, aby to urobiť poriadne.

A nohy sa samé rozbehnú.

Zoskočí dole. Topánky mu dopadnú do hliny. Trasúcou rukou vyberie baterku a zapne ju. Biele svetlo rozotne tmu.

„Je to biela igelitka," povedala. „Biela, previazaná modrým špagátom."

Chaoticky pobehuje, nohy sa mu krížia. Biela igelitka. Biela igelitka.

Záblesk bielej.

„Hej!“

Tak strážnik sa predsa prebral.

Čaká, že zamrzne, stuhne, nebude schopný slova, čokoľvek. Ale nič z toho nepríde. Ruka sa mu bleskurýchlo natiahne po tašku, strčenú pod doskami a vytiahne ju. Muž v uniforme vystrelí z domčeka.

Na tvári má výraz, ktorý vyzerá, ako keď pokrčíš papier.

Daniel beží. Plot, čo predtým preliezal, teraz preletí ako vták. Ozlomkrk sa rúti ulicou, prejde križovatku, zastávku briky a po schodoch do sivej budovy. Ale nemá kľúč. Dvere sú nedobytné a smejú sa mu do tváre.

Nič nepoviem!

Myká železnou kľučkou, igelitka sa mu šmýka v rukách.

Ema!

Ty si ma do tohto dostala.

Zúfalstvo sa pretaví do letargie. Nohy sa mu podlomia, skĺzne na zem. Taška spadne vedľa neho a on na ňu hľadí, bez známky energie.

Patetický. Detinský. Zbabelý. Hlupák.

Koľko krát ti to mám opakovať? Prečo si konal na vlastnú päsť? Ty nie si Noe, aby si staval vlastný koráb! Tvoj svet sa nerúti do záhuby, to ty!

To ty...

V tom tlmenom zúfalstve, prenikne k nemu pípnutie domového vrátnika. Dvere zabzučia a zvnútra vyjdú dve vysoké postavy. Vezmú ho za ruky a postavia na nohy. Stihne sa natiahnuť po svoj úlovok. Hore kráčajú bez slova. Daniel bezvládne visí na ich pažiach.

Dvere bytu sa otvoria, vsotia ho dnu, dopotáca sa do stredu tmavej obývačky. Tam ho už čakajú.

Kde ste boli? Meč, štít, brnenie, kopija...prečo ste nechali bojovníka osamote? Ako mohol bojovať len s vierou?

Zodvihne bojácne oči a hľadí na nich. Má toľko otázok a žiadnu správnu.

„Čo...sa stalo? Kam ste odišli? Nikto z vás sa mi neozval..."

Sandra mu podá igelitku.

„Pozri sa, čo si doniesol.“

Modrá šnúra padne na zem. Igelitka zašuští a odhalí biele papierové vrecko. Má na sebe nápis Hladká múka.

Poznanie.

Vychrstne mu to do tváre.

Ale prečo...

„Ale prečo...“

Jej oči sa usmejú.

„Bol to test. Prešiel si."

Jakob sa odniekiaľ objaví so sklenenou fľaškou vodky. Napije sa a podá mu ju. Dannyho omámeným organizmom sa preleje ako smršť. Ucíti potľapkanie po pleci a objatie. Obývačkou preletí smiech.

„Vitaj v bande.“

Ospravedlňujem sa čitateľom sa meškanie. Zároveň chcem oznámiť, že sme sa prehupli do tretej a poslednej časti príbehu.

Všetky miesta spomenuté v príbehu (daňový úrad, roozstavaná budova oproti, sivá budova na námestí) sa skutočne nachádzajú v meste.

Veronissana