Taký slnečný víkend už Daniel dávno nezažil. Február nadobro skončil, sneh zmizol z vydláždených ulíc a nahradili ho prvé kvety. Mama pracovne odišla z domu a otec je zavretý v pracovni od rána.

Hľadí do okna. Až teraz si uvedomil, že okrem tej podivnej partie sa v podstate s nikým nestýkal, nikam nechodil. Má šestnásť a jeho sociálny život sa dá prirovnať k pohrebu. Keď tu bola Ema...vyzeralo to inak. Ona ho vždy ťahala niekam von. Ona milovala vymetať diskotéky a všetky mestské akcie. Bolo jej jedno, či je to vernisáž výstavy významného umelca, workšop v galérii alebo pijatika v tom najzaprdenejšom pajzli v meste. Milovala ľudí, ich pach, energiu a pohľady. Milovala ich šokovať. A on sa naučil milovať to s ňou.

Ale teraz je preč. A jeho nemá kto ťahať von.

Od tej prespávačky u Jakoba ubehol týždeň. Ich plán sa mal rozbehnúť v pondelok a to bolo ďaleko. A zároveň desivo blízko. Odvtedy sa mu nikto neozval. Telefón mlčí.

Byt je tichý. Jediným zvukom je kvapkanie vody zo zle zatiahnutého kohútika v kúpeľni a vrzgot stoličky, keď sa otec zodvihne od stola.

Na parapete je položená krabička liekov, ktoré mal užiť už po raňajkách. Už dlho nemal nijaký zlý stav, kvôli ktorým mu ho naordinovali - neplakal, nehysteričil. Možno už ich nemusí brať. Možno už je vyliečený.

Potrebuje priateľov, povedala psychologička rodičom. Chlapec v jeho veku potrebuje interakciu s rovesníkmi.

Dvere boli pootovrené a on nechcel odpočúvať.

Možno preto mama napokon privolila, hoc jeho údajných priateľov nikdy nevidela. Mohol tak isto pokojne chodiť fetovať a nikdy by na to neprišla...

Vstane, schmatne batoh, strčí do neho bundu, ďalekohľad a staré rifle. Vstane, vyjde na chodbu a zastane pred dverami pracovne.

Oci, idem za dedom.

Oci, pôjdem dnes ku dedovi, nečakaj ma.

Oci? Môžem ísť ku dedovi?

Idem ku dedovi, nečakaj ma.

Napokon len obuje topánky, otvorí vchodové dvere a vyjde von. Zijde po starom kamennom schodisku a dôjde na stanicu.

Dedo býva vo Vyšnej Myšli. Ide sa tam tým istým vlakom, ako ku Jakobovi, ale vystupuje o zastávku skôr. Dedina je rozlomená na polovicu a trať ju predeľuje. Vyskočí z starej rachotiny, tentoraz zeleno-oranžovej a kráča do kopca. Tu je jar omnoho krajšia, než v meste - dokonca mu napadne ešte lepšie pomenovanie. Skutočná.

Dedov dom je jeden z posledných. Je otočený do záhrady a z nej je vidno celú okolitú krajinu. Daniel otvorí škrípajúcu železnú bránku a v tej chvíli sa ozve známy, milovaný zvuk. Vlastne niekoľko zvukov naraz. Brechot dvoch psov, buchnutie dverí a zaerdžanie koňa. O pár sekúnd na to sa spoza domu vyrútia dve psy - veľký bernardín a maličký ratlík. Keď spoznajú votrelca, chvosty sa im nadšene rozkrútila.

Danielove kolená rozhodnú za neho - podlomia sa a on dopadne do mäkkej trávy. Psy k nemu pribehnú a zvalia ho na mokrú zem, olizujúc mu tvár. Toľká láska. K neuvereniu.

„Danto, Mimi! K nohe!"

Dedov chrapľavý hlas spôsobí, že psy okamžite zlezú zo špinavého a pokrkvaného chlapca a dobehnú ku starému pánovi.

„Dobre vieš, že im nesmieš dovoliť, aby si s tebou robili, čo chcú. Je to pes, má ťa rešpektovať."

Opálená, vráskavá ruka sa k nemu natiahne a pomôže mu na nohy. Daniel cíti pach hliny, starých klincov a dreva. Dedov pach.

„Mal si zavolať. Urobil by som koláč."

Staré oči sa na neho uprú, skryté pod tieňom klobúka.

„Aj tak nikdy nenosíš mobil zo sebou," zamrmle Danny. Dedo prižmúri oči, zovrie mu obe ramená a pozorne si ho prezerá. Robí to vždy, aby našiel, či vyrástol.

„No poc. Roboty veľo."

Keď prejdú do východniarčiny vie, že je všetko, ako má byť.

Práce je veľa. Koze sa práve narodili tri kozliatka - malé, roztrasené kôpky nôh a hlasného mékania. Koza hrdo stojí na záhrade, priviazaná o mladú brezu a pozoruje ich, ako sa nemotorne potácajú po zelenom poraste a kvákajú sa za uši.

Slnko praží. Daniel si vyzliela budnu a na ruky naťahuje pracovné rukavice. Chliev je plný hnoja a ten treba vyhádzať a nasypať novú podstielku. Dedo mu dá do ruky lopatu a do pristaveného fúrika začnú systematicky vhadzovať smradľavé kôpky.

„Už si dávno nebol," poznamená dedo. „Máš teho veľo v škole?"

V škole...prepláva ňou ako duch a to mu vyhovuje. Neviditeľný. Ale nie pre nich.

„Hej."

Dedo je síce lekár, ale nikdy nezapadal do mestského ruchu. Narodil sa na dedine a tam sa aj vrátil. Daniel si myslí, že sa za neho otec hanbí, že nie je reprezentatívny ako otcovia jeho kolegov, hoc pravda je, že by to malo byť naopak. Ale dedo nikdy nepovedal na syna zlé slovo.

Tak ani Danny nehovorí.

Keď vyčistia chliev, dedo ide kosiť a on má vyviesť koňa na záhradu, aby sa napásol.

Svetlohnedý hafling na neho upiera veľké oči a zafŕka. Spoza železnej mreže nevyzerá taký malý. Zovrie ruky do pästí. Už nie je malý chlapec a Miro je už starý kôň. Nebude vyvádzať.

Trhnutím otvorí mrežu a kôň nadšene zadupoce kopytami o kamene. Vojde dnu, vezme ho za ohlávku a vyvedie von.

„Poď, Miro."

Kôň ťažkopádne kladie nohu pred nohu, no presúva sa k ohrade. V polovici cesty ho ale niečo zaujme, zastane a skloní hlavu k zemi.

Daniel zaťahá za ohlávku. Miro stojí ako obarený, kopytá zaryté do zeme.

„Miro, ideme," nabáda ho, rovnako ako dedo. Ale nepomáha to.

„Tu nie je nič zaujímavé, tráva je až tam," snaží sa mu racionálne vysvetliť, prečo by sa mal pohnúť. Potiahne za ohlávku, trhne ňou. Kôň však tvrdohlavo fučí. Vysmieva sa mu. Jeho slabosť je do očí bijúca.

Daniel dusí v hrdle zúfalý výkrik. Trhá ohlávkou, kmáše ku dopredu. Sprostý, idiotský kôň...

Dôkaz jeho vlastnej slabosti.

Čo by si na to povedala, Ema? Vysmiala by si ma!

Hlupák!

Vtedy si ako omylom spomenie na jeden z tréningov s Jakobom v studenej telocvični. O tom, ako sa ho opýtal, či by človek jeho postavy mohol poraziť človeka jeho postavy.

„To, čo nemáš v sile, vieš vyvážiť rozumom."

Vyvážiť rozumom.

Otočí sa. Neďaleko je balík sena. Pustí ohlávku, vytrhne z jeho kus a ponúkne Mirovi. Kôň zodvihne hlavu, ovonia seno a urobí jeden váhavý krok dopredu. A potom druhý.

Keď Daniel zavrie bránu ohrady, nemôže odolať víťaznému úsmevu.

„Už som si myslel, že ťa budem musieť ísť zase zachraňovať," ozve sa dedov hlas zozadu.

Na chrbte má zajdu plnú čerstvej trávy a v ruke mokrú kosu. Daniel vezme kosu do ruky a usmeje sa.

„Už sa ho nebojím," vyhlási.

Konce dní u deda má najradšej. Vtedy, keď je všetko urobené, nakŕmené, obriadené a je čas na teplý čaj a obschnuté storočné keksy, čo dedo vytiahne bohvie odkiaľ.

Sleduje ho robiť čaj. Lúhuje sáčok dve minúty, ani o sekundu viac. Mozoľnaté prsty potom stlačia citrón, vytlačia z jeho šťavu a s presnosťou na centimeter ho vhodia do koša. Lyžica medu, zamiešať a je to.

„Tvoj otec volal," povie dedo. „Chce, aby si cez prázdniny prišiel aspoň na týždeň."

To je zvláštne, obaja to vedia. Otec sa hrá na správneho mešťana a nenávidí špinu a fyzickú prácu. A chce, aby to Daniel nenávidel tiež.

„Mama...asi chce bábätko, myslím," zamrmle a vezme podávaný hrnček do rúk. „Aspoň majú toľko ohľaduplnosti, že ma chcú von z domu."

Dedo zahmká. Svetlo z malej piecky sa mu odrazí v očiach.

„Bäbätko...nemá rozum na štyridsať rokov? Kľudne sa môže narodiť postihnuté alebo čo...jáj, Anežka, Anežka..."

Daniel sa opováži vysloviť svoju najtemnejšiu predtuchu.

„Asi už...potrebujú prestať sa zaujímať len mnou."

Hrdlo sa mu zovrie a z hrdla nestihne zadržať skrípavý smiech. Dedo sa zamračí.

„Každý rodič sa musí zaujímať o dieťa, najmä keď to má ťažké," povie. „Nie si prvý, ani posledný, kto si myslí, že rodičov obťažuje. Predtav si, ja som bol jediný z šiestich súrodencov na vysokej škole. Jediného ma dali vyštudovať a nebol to lacný špás. Ale som im to splatil. Do centa."

Danny nemá súrodenca. Nemá, s kým by zápasil o rodičovskú lásku. Ak bude chcieť študovať, zaplatia to. Ak bude chcieť auto, kúpia mu ho. Auto, byt, dovolenku...to všetko už bude mať a nemusí sa snažiť, nemusí bojovať... O tomto Sandra hovorila? Preto robí, čo robí? Aby si zaslúžia svoje postavenie, svoj majetok?

„Máš dajakých kamarátov?" opýta sa dedo po chvíľke.

Má brnenie, meč, štít, helmu a kopiju. A on je talizman.

„Hej. Vlastne štyroch. S jedným chodím cvičiť."

Dedo nadvihne obočie a zasmeje sa. „Hej? A ako sa volajú?"

„Sandra, Kilián, Jakob a Sylvia. Jakoba možno poznáš, je z Ruskova. Ale neviem priezvisko."

Dedo je rád, že mu to povedal. Daniel to na ňom vidí. Často to vyzerá, že sa o neho obáva viac, než otec, viac než mama. Ale to je len jeho pocit. Mama ho miluje. Aj keď zanedlho bude milovať svoje nové dieťa.

Večer sa predlžuje, príchod vlaku približuje. Ich rozhovor plynie do tmy a mieša sa s praskaním ohňa. Keď dopijú čaj, dedo priloží drevo do piecky, oblečie si dlhý kabát a odprevadí ho na stanicu. Odrazu je vonku tak nepríjemne chladno, že si spomenie, prečo vlastne prišiel.

„Začal si nosiť hodinky," povie dedo do ticha. „To som rád. Bola by škoda, keby ležali na poličke."

Stanica je prázdna, nikto nechodí do mesta o tejto hodine. Daniel skontroluje mobil. Žiaden zmeškaný hovor. Ani sa nečudujem, oci.

Chce sa ho opýtať, chce vedieť, či to čo sa chystá urobiť bude správne, ale...nevie, ako to má vysloviť.

Ozve sa ciknot závier. Vie, že má už len minútu, než hluk vlaku preruší aj jeho myšlienky. Keď sa v tme ukážu dve svetlá, už nemôže čakať.

„Dedo?"

„No?"

Žmolí si rukáv medzi prstami a hľadí na neho.

„Keby...keby si mal možnosť urobiť niečo správne, ale zároveň nelegálne...keby si vedel, že tak pomôžeš veľa ľuďom...urobil by si to?"

Vlak sa približuje. Dedo mlčí, nič nehovorí, vlak je blízko. Daniel na neho upiera zúfalé oči, túži po odpovedi, ktorá by ho uspokojila. Ale dostane len skúmajúce oči a ticho.

Ale existuje taká?

Vlak s protestujcim škrípaním zastane, Daniel nasadne. Hľadí do okna na vzdaľujúceho sa, mĺkveho deda a v duchu kričí.

Vtedy mu zazvoní mobil.

„Vieš...ak by som chcel urobiť niečo nelegálne, urobil by som tri veci. Po prvé, musel by som si byť úplne istý prečo to chcem urobiť. A po druhé, urobil by som to tak, aby ma nechytili. A po tretie, ak by ma chytili, mal by som krytie, vďaka ktorému by som vyviazol."

Nemôže zabrániť úsmevu.

„Ďakujem dedo."

„Vidíš? Nosím zo sebou telefón."

Maybe this time,
Maybe this time I'll outwit my past
I'll throw away the numbers, the keys
And all the cards
Maybe I can carve out a living in the cold
At the outskirts of some city
I extinguish all my recent pasts
Become another man again
And have a quiet life
A quiet life for me
A quiet life
A quiet life for me
A quiet life for someone
An acquired life for me

A/P

Vypočujte si hudbu, ktorú pridávam. Bez toho to nie je ono.