Nič nepoviem.

Nič nepoviem.

Sandrin plán je jednoduchý. A nebezpečný. Ešte sa nikdy nikam nevlámal, pokiaľ nepočíta dedovu kôlňu, keď dedo zabudol kľúč. A teraz po nich chce... aby opäť porušili zákon.

Vyzerá už státie na červenej dosť hlúpo?

Za veľkým dreveným stolom je ticho, keď dopovie. On sa nemá k otázkam - radšej čaká. Čo my aj mal povedať? Je len nováčikom, zelenáčom, greenhornom* týchto mestských plání. Nemá právo na slovo. 

Sandrin pohľad je priamy a nedovoľuje ústupky. Má dojem, že aj keby sa k nej nikto nepridal, bude bojovať sama. Bez bez štítu, bez helmy, bez kopije, meča...

Túžil by vedieť, čím z toho je on.

Jakob bol štítom, to bolo jasné. Silný a odolný, pripravený nastaviť telo vždy, ochotný vziať na seba útok, prijať úder. Jeho ramená boli široké, päste silné a koža pevná. Bol ochrancom. Bol slonom, ktorý sa vrhne pred svoje ohrozené dieťa a nezaváha.

Sylvia bola helmou. Malá a nenápadná, ale predsa plniaca dôležitú úlohu. Na helmu si mohol pridať pyšný červený chochol, aby si vysmial svojho nepriateľa. Jej vyžarovanie bolo jemné, jej duch tichý, no vnútro bohaté. Chrániac hlavu, svojou šikovnosťou a hybkosťou pripomínala líšku.

Kilián bol mečom. Jeho divoké oči a ostrý jazyk spôsobovali, že bol vždy v prvej línii. Nebezpečným protivníkom, šelmou v divokom svete ho robila jeho  dravosť a bojovnosť. Jeho štíhle telo, jeho rýchly dych a kruté ruky, robili ho zbraňou. Predátorom. Tigrom v mestskej savane.

Ema musela byť kopijou. Zo svojimi informáciami umožnila bojovníkovi zaútočiť a zároveň držať si nepriateľa od tela. Jej myseľ bola silná, no telo slabé, nedokázala sa ovládať. Štíhla a krehká...bola laňou.

Sandra bola brnením. Svojou silou a energiou zastrešovala bojovníka celého, držala meč, helmu aj štít pohromade. Tvorila základ ochrany, ktorú symbolizovali. Bola tým, bez čoho čo ich tvorilo mocnými a nebezpečnými nepriateľmi. Jej silná myseľ, pretkaná krásou a krutosťou pripomínala orla, divoko bojujúceho o bezpečie svojich mláďat.

Oni všetci boli niečím...ale čím bol on?

„Ja do toho idem," preruší Sylvia jeho myšlienky i ťaživé ticho nad stolom. „Som za každú srandu.“

„Ďakujem," vydýchne Biela.

Helma je na svojom mieste.

Jakob pokrčí plecami. „Po tom všetkom mi už toto nepríde o nič viac šibnutejšie. Kľudne."

Štít už sa drží v ruke.

Jej pohľad zamieri na bratranca. Kilián si napraví aj tak pokrčenú košeľu. Potom zodvihne zrak a pozrie na sesternicu. Vzduch zaiskrí.

Čo je bojovník bez meča?

Ticho, čo nastane, nie je tichom, skôr výsmechom ich neistoty. Po chvíľke vyžívania sa napätie presekne smiech. Odhalí dokonalý chrup aj divoké oči.

„No tak, ségra, fakt si si myslela, že poviem nie?“

Sandra vydýchne. Vyzerá vyrovnane, ale Daniel sa už dávno naučil vidieť za ľudskú masku. Bála sa. Neverí svojim druhom, že ju budú nasledovať? Nerozumel tomu, prečo chce urobiť niečo také, keď vie, že jeden je zradca. Vyráža v ústrety nebezpečenstvu a je...pokojná.

A ty, Modrý?

Keď precitne, uvedomí si, že to bola otázka.

„A ty, Modrý?“

Zodvihne zrak. Hľadia na neho. Bojovník má už brnenie, meč aj štít! Tak čím má byť on?

Sandrine oči zmäknú. Sýta zeleň ho pohladí po tvári, poláska ho. Akoby vravela neboj sa. Som s tebou.

Daniel skryje chvejúce sa ruky pod stôl.

„Ja... neviem. Čo vlastne po mne chceš? Ja...som nikdy...budem len na obtiaž..."

Cíti, ako mu hystéria zachvacuje telo. Sťahuje hrdlo.  Skláňa zrak. Nemá čo ponúknuť. Nie je ani silný, ani šikovný, ani inteligentný. Nemá...nemá ...

„Dajte nám minútku.“

S hrmotom vstanú od stola a zmiznú za dverami. Daniel chvejúco hľadí na svoje ruky, odmieta zodvihnúť oči, aj keď si Sandra pritiahne stoličku k nemu. Podvolí sa, až keď mu jej tenké prsty zovrú bradu a nechty sa zatnú do kože.

„Chcem, aby si ma dobre počúval.“

Jej hlas je priamy. Krutý a panovačný. No aj tak v ňom cíti skrytú láskavosť. Modrá sa stretne s zelenou.

„Každý rytier mal talizman, prívesok, ktorý mal čarovnú moc a ochraňoval ho v boji. Bez neho nemal odvahu, nezáležalo na veľkosti jeho meča či hrúbke štítu."

Zachveje sa, no nemôže uniknúť z jej područia. Nie, že by po tom veľmi túžil. Sandra sa nakloní k nemu, ich hrude sú od seba vzdialené len pár centimetrov. Chlapec ťažko dýcha.

„Ty si ten talizman, Daniel. Potrebujeme ťa...lebo nestačí len mať meč a brnenie. Potrebujeme vieru. Nikdy never ničomu inému.“

Nikdy.

Ich pohľady sú prepletené a v tak pevnom zovretí, ako ruky dvoch milovaných ľudí. Ale oni sa nemilujú...tak prečo... Prečo ho takto klame?

Má pravdu. Každý bojovník mal talizman. Prsteň, šatku od svojej milej, prameň vlasov. Bol jeho oporou v ťažkých časoch, pripomienkou toho, za čo vlastne bojuje.

Pustí jeho bradu a dotkne sa jeho rúk, stále kŕčovito zovretých. Rozpletie ten uzol a prepletie ho zo svojimi prstami.

„Keď som ťa videla...nebol si len zlomený chlapec, bez nádeje a šťastia. Ty si pripomienka. Pre toto to robím. Aby som celý život nenachádzala krásnych ľudí, zničených.“

Krásnych ľudí.

Si krásny, Daniel, povedala Ema raz. Dievčatá ťa budú milovať.

Vtedy jej veril.

Potom tú vieru stratil.

Ach, je to skutočne také ľahké? Stačí pár slov od správnej osoby a myšlienky sa zmenia, nastavenie mysle otočí.

Oči sa mu zachvejú.

„Povedz to. Že si talizman.“

„Ja...“

„Povedz to."

Zašepká.

„Som talizman."

A tým je to potvrdené.

Všetci sa usadia okoko stola. Bojovník má všetko, čo potrebujete. Svoje veľké brnenie, čo chráni telo. Nenápadnú, ale dôležitú helmu.  Silný štít, aby sa bránil pred útokom. Ostrý meč, aby mohol útok oplatiť.

A má aj svoj talizman. Aby vedel, za čo bojuje.

When you were here before
Couldn't look you in the eye
You're just like an angel
Your skin makes me cry
You float like a feather
In a beautiful world
I wish I was special
You're so fuckin' special
But I'm a creep
I'm a weirdo
What the hell am I doing here?
I don't belong here

song: Creep - Radiohead