Venované NinaLomeli za podporu a krásne komentáre. Urobila si môj deň lepším.

Ráno je mĺkve. Zobudí sa ako prvý do tmavého šera a zistí, že zaspal tam, kde si včera sadol. Nikto z nich nedošiel na posteľ - všetci zostali v obývačke rovnako, ako večer, pokrútení a pritúlení jeden k druhému.

Kilián objíma v spánku Jakoba, obaja pritisnutí telo na telo na úzkom gauči. Sylvia leží na zemi s vankúšom pod hlavou a zakrytá dekou, ruka sa je natiahnutá k miestu, kde musela spať Sandra, podľa vankúša a odhrnutej deky. Ale teraz je tam prázdno.

Vstane. O sekundu na to zistí, že to nebol dobrý nápad. Včerajší alkohol mu udrie do hlavy a on sa zapotáca ako čerstvé žriebätko. Privrie oči a stisne si koreň nosa. Žlté fľaky o chvíľu zmiznú.

Opatrne prekročí spiacu Sylviu a vojde do kuchyne. Pohár vody ho osvieži. Potom vezme konvicu a zaleje si Pigi čaj, presne ako to robí dedo, s kvapkou citrónu. Dedo používa aj domáci med, ktorý si vyrába, ale ten tu nie je. Ten čaj nebude dokonalý, ale prežije to. Aj Ema milovala len jeden typ kávy.

Vezme šálku a keď sa otočí, takmer ju pustí - Sandra sedí na zemi pri okne obývačky a hľadí von na tmavé ráno. Tvár má unavenú a strhanú, no stále rovnako tvrdú.

Rozmýšľa len sekundu, potom vyberie dve menšie šálky, rozdelí čaj na polovicu a vezme ich do ruky. Vie, že ho vidí, ale nepozrie sa na neho, až kým jej nepodá šálku. Ich oči sa stretnú a ona vykrúti kútiky úst dohora a odkryje časť deky v náznaku.

V kozube vyhaslo a je zima.

A on tak túži po dotyku.

Neisto sa primkne a ona ich zakryje dekou. Šálka čaju je pekelne horúca, ale Danny sa bojí pohnúť, čo keď niečo pokazí? Jej telo je teplúčke a vonia ako niečo sladké a výrazné?

Sandra zakloní hlavu a oprie ju o okno. Modré oči zmiznú za viečkami a ona dlho, ťahavo vydýchne.

„Milovali sme ju, vieš," povie. Otvorí oči a pozrie priamo na neho. „My všetci.“

Modré kučery mu padajú do čela. Natiahne ruku a odrhnie ich. Daniel odoláva pokušeniu oprieť sa do jej dlane. Ema...toto je láska, ktorú si chcela?

Zachveje sa a jemne prikývne. Biela sa otočí k nemu celým telom a jej mäkké prsty ho pohladia po lícach, po spánkoch, po čele. Potom skĺzne na jeho pootovrené pery a dotke sa ich. Daniel nemôže dýchať.

„Budeme milovať aj teba, ak nám to dovolíš.“

Prezrenie.

Zalapá po dychu a oči sa mu rozšíria. Jej dotyk je rozochvený, ale tak silný!

Budeme milovať aj teba.

Ema...

„Prečo toto robíte?" opýta sa nesmelo. „Chodíte po nočných kluboch a mlátite drogových dílerov. Je to nebezpečné."

Nakloní hlavu na stranu. „Prečo myslíš?"

Pokrčí plecami a odpije si z horúceho čaju. Skutočne, prečo? A prečo je tu on? Vedel prečo tu bola Ema. Ale prečo on?

„Ja si myslím...teda...neviem, čo poháňa vás všetkých, ja... vás nepoznám dobre. Ale ty...o tebe niečo viem. Ste stará nemecká rodina. Po vojne ste odišli, ako všetci Nemci. Ale ako máloktorí ste sa vrátili."

„Dedo nemal nič, keď sem prišiel," začala chrapľavo. „Všetok majetok nám vzali zasraté Benešove dekréty. Ale to ho nezastavilo. Začal podnikať a mal to sakra ťažké. Ale vytrval. A získal späť všetko, čo mu bolo vzaté. Postavil na nohy nie len seba, ale aj toto mesto."

Bol to pojem. Schneider. Rodina, ktorá vlastnila jednu z najväčších farmaceutických firiem v strednej Európe. Otto Schneider bol silný muž a tvrdý podnikateľ a jeho meno bolo v tejto sfére pojmom. Nevedel by o tom, keby jeho otec nepracoval v tejto oblasti.

Oprela si hlavu o okno. Ruky jej klesli do lona.

„Naša rodina...je s týmto mestom spätá. My sme toto mesto. Toto mesto je my. Moji predkovia ho pomohli vybudovať a ja..." trpko sa zasmiala. „Čo môžem urobiť ja? Nenávidím korporácie. Nemôžem pracovať u otca. Nechcem byť právničkou ani sudkyňou.“

„Tak mlátiš drogových dílerov v špinavých uličkách."

Bolo to konštatovanie. Nie posmech.

Povzdychla si. Blonďavé vlasy mala strapaté a chaoticky porozhadzované, oproti jej normálnemu strohému výrazu.

„Žila som tak dlho v ilúzii, že toto mesto je dokonalé...že na ňom už nie je čo zmeniť. Potom, keď som si to uvedomila...deti, malé deti na základlách k tomu svinstvu majú prístup. Keď raz budem mať svoje dieťa, ako by som ho mohla dať do školy a vedieť, že som neurobila nič preto, aby som ho ochránila?"

Trasúce sa ruky. Navreté žily, fialové modriny. Červené oči.

Ema...

„Po tom zistení to bolo celé ako zlý sen. Dlho som sa odhodlávala niečo urobiť. Fetovala som pár mesiacov....asi v pätnástich. Nebol to až taký zlý prípad, otec mi pomohol sa z toho dostať. Vtedy prišiel na školu Kilián. A pomohol mi. Kryli sme si chrbát. Ako kedysi."

„Jeho otec..."

„Nenávidia sa," dokočila za neho. „Naši otcovia. Niekedy boli nerozlučnými bratmi, ja s Kilom sme vyrastali spolu. Teraz sa nemôžu ani cítiť. Toto urobia peniaze. Odsťahovali sa na pár rokov a teraz sa vrátili. Všetci Schneiderovci sa vrátia do Košíc... Rudolf dal Kiliána na Lacák, pretože tu chodí naša rodina po generácie. Ale zakázal sa mu so mnou baviť."

Daniel by chcel súrodenca. Alebo aspoň bratranca. Aspoň niekoho blízkeho. Koho by mohol objať. Od mala je sám, matka stratená vo svojich predstavách, otec zahrabaný v práci...len dedo a jeho obrovský dom a pokojný, láskavý pohľad na vec. Mal Emu, ale ona bola len obrazom toho, po čom túžil. Ale ona je preč a on je sám...sám len s touto podivnou partiou ľudí zo záchrancovským komplexom.

A je to správne.

Zodvihne oči a pozrie na ňu. Nie je to typická krása ale pre neho...je čímsi podivne kruto príťažlivým. Nemôže tomu odolať.

„Myslím, že sa cítiš zodpovedná za toto mesto, za ľudí, ktorí v ňom žijú. Kvôli svojim predkom, ktorí ho  budovali.“

Opätuje mu pohľad. Ich prsty sa tuho prepletú a držia sa tak pevne, až to bolí. Ale on ju nepustí. Ani ona jeho.

„Možno," pripustí.

I’m the king of my own land
Facing tempests of dust
I’ll fight until the end
Creatures of my dreams raise up
and dance with me!
Now and forever
I’m your king!

sing: M83 - Outro

*Benešove dekréty - ďalšia bolestivá časť našej histórie, s ktorou by mal byť každý oboznámený. Šlo to 143 dekrétov, ktoré  roku 1940 a 1945 prezident Edvard Beneš vyhlásil a podpísal a ktoré hovorili okrem iného o iného o:

-

konfiškácií majetku a potrestaní kolaborantov nacizmu, ktorí sú maďarskej a nemeckej národnosti

-- odobratí štátneho občianstva ČSR osobám, ktoré sa v období okupácie republiky prihlásili k maďarskej a nemeckej národnosti

Špeciálne dekréty číslo 71 a 28, ktoré sa stali podkladom na vysídlenie a odsun obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti z ČSR, komplikujú vzájomné vzťahy.

Keď ste teda boli Nemec a počas vojny ste sa museli podrobiť tomu, kto vašu krajinu okupoval, inak by ste skončili veľmi zle, to ste podľa týchto dekrétov „kolaborovali" čo znamenalo že ste prišli o majetok, neskôr aj o občianstvo. Šikovné, nie?