„Jakob a Kilián."

Stoja na električkovej zastávke, ona niečo ťuká do mobilu, on cíti, ako mu premokajú topánky, lebo je odmäk. Vysloví tie dve mená a obaja vedia, že je to otázka.

„Ten vzťah je komplikovaný."

Odpovie mu bez toho, aby na neho pozrela. Daniel nechce vyzvedať, nemá to rád, ale chce to vedieť. Cíti, že medzi nimi je čosi - nepopísateľný vzťah, zväzok, puto, no nepozná ich tak dlho, aby ho mohol pomenovať.

„Príliš komplikovaný, aby sme sa do toho plietli," uprední to Biela a pozrie na neho.

Má pocit, že mu jej oči prepália dieru do hlavy. Sklopí oči a uprie ich na topánky. Definitívne premoknú.

Keď nastúpia do dvojky, usadia sa vzadu. On ide do centra, ona len jednu zastávku. Mlčia. S kýmkoľvek iným by sa cítil zle, ale s ňou...je to ešte horšie. Chce niečo povedať. Chce niečo urobiť.

Ale je vydesený.

Ona je tak...sebavedomá a chladná, že nemôže ani dýchať bez toho, aby sa necítil trápne. Nenávidí ten pocit.

Sandra vstane a pozrie na neho. Jeden prameň krátkych vlasov sa uvoľní z zagélovaného účesu a spadne jej na alabastrové čelo.

„Príď na prespávačku u Jakoba. Býva v Ruskove. Čas ti napíšem.“

Danny nemo prikývne.

„Dúfam, že..." nadýchne sa Biela, ale nedopovie to, otočí sa a zatne pery. Potom schmatne klobúk a podivne jemne mu ho nasadí na modré vlasy.

Bez slova sa otočí a vystúpi z briky.*

Dannym preletí vlna mrazu a zachveje sa.

***

Mama ho pustila. Najprv neveriacky žmúrila oči, či je pravda, že má nových kamarátov a s nimi ide prespať, ale keď sa to toho vložil dedo, ustúpila.

„A určite tam budete piť!“

„Nech pijú, Anežka, lepšie teraz, než v štyridsiatke."

Otec nebol doma. Ako vždy.

Stál pred regálom v Lidli a tupo si prezeral výber dezertov. Mal by si niečo doniesť jeho rodičom, povedala mama. Za to, že tam budeš. Hodí sa to. Niečo sladké.

Ale čo? Je tu toho toľko a každá vec vyzerá odpornejšie, než tá prvá. Čokoláda s orieškami? Alebo s ovocím? S rumom? Slaná čokoláda? Štipľavá? Prečo tu proste nie je jedna a mal by to poriešené? Načo je ľuďom tridsať druhov čokolády?

Cesta vlakom je strašne hlučná. Železný vagón sebou natriasa a kymáca sa, až má Daniel chvíľu pocit, že vyletia z trate. Táto smradľavá rachotina tu musela byť ešte za sociku. Čo by na to povedal dedo...

Buď rád, že ide, toto by povedal. Že nemusíš ísť po tých tenkých nôžkach.

Tak je rád.

Jakobov dom je veľká zelená kocka s dvoma vysokánskymi brezami. Chvíľu neisto postáva pred železnou bránou s ruksakom na chrbte - ísť dnu, neísť? Dvor je prázdny, vchod nevidno, auto tu nie je. Napokon pocit nepohodlia prekoná pocit trápnosti a on urobí krok dopredu. Vtedy sa otvorí okno na poschodí a von vykukne Sylviina hlava.

„Čau, Modrý! Davaj dnu, čakáme ťa!“

Vo veľkej obývačke, ktorú zalieva príjemné svetlo kozuba sa na zemi rozvaľujú štyri osoby. Na zemi je niekoľko papierov, deky, vankúše a otvorená ruská vodka.

Sylvia ho nadšene objíme.

Kedy ma nieko naposledy objal? Nemotorne zodvihne ruky okolo jej pása. Vonia ako mydlo.

„Stávkovali sme, že či prídeš," zaškerí sa Jakob. „Koľko sme ti dlžní, vedúca?“

„Pätnásť eur," príde britká odpoveď. „Ale nechajte si ich, nabudúce kupujete pitie vy."

Vedela, že príde.

Svalovec zasalutuje a potom potľapká Dannyho po ramenách.

„Sadaj, kamoško. Veci mi daj, strčím ti ich na posteľ."

Neskorá zima ešte drží svoju vládu a tak je všadeprítomné tlmené svetlo, okrem kozuba je v obývačke šero. Usadí sa na červenom gauči a Sylvia mu podá hrnček.

„Čaj s rumom, aby si sa zohrial.“

Rukou zašmátra v ruksaku a vytiahne dezert.

„Pre rodičov," zamrmle k Jakobovi.

„Fotrovci nie sú doma, ale dám im. Hmm, mätovú čokoládu mama zbožňuje. Diki, kamoško.“

Čakal by napätú atmosféru, lebo sa vie, že jeden z nich je zradca, čakal by nepekné pohľady a zlý pocit, lebo toto vníma najviac, ale všetci sú uvoľnení a pokojní. Možno je to vďaka poloprázdnej fľaši, možno nie. Daniel cíti...neskonalé puto medzi týmito ľuďmi, také ktoré sa nedá popísať, môže sa len vycítiť. Nevidího, ale priam bytostne ho vníma, v ich pohľadoch, ktorými sa hladia, v ich dotykoch a gestách.

Milujú sa.

Kilián sedí vzadu na gauči, oblečený v upätom saku a nohaviciach. Nemôže to byť pohodlné. Jakob sedí na zemi pod ním a zelenovlasý sa mu tenkými prstami prehrabáva vo vlasoch, hladí baňaté líca a čelo. Jakob má privreté oči a pery má pootovrené a vlhlé.

Sandra sedí na zemi, opiera sa o nohu veľkého dubového stola. V ruke má fľašu. Oheň i tancuje po tvárach. Sylvia leží pred kozubom, no ich nohy sú dôverne prepletené. Pohľady sa im občas stretnú a sú tak jemné a láskavé...až sa mu zviera hruď.

On tam nepatrí.

Ema, toto si bola skutočne ty? Ty si bola jedna z  nich? Toto je láska, ktorú si chcela?

Túži po dotyku. Bytostne po ňom baží. Chce, aby sa ho dotkol aj niekto iný, než mama alebo dedo. Je to skutočne také dobré, keď je to pokožka niekoho iného? Teplo niekoho iného? Telo?

„Myslel som...že budeme niečo riešiť," opýta sa nesmelo.

Sylvia pokrúti hlavou. „Dnes len pijeme," vezme fľašu od Sandry a podvihne ju k ústam. „Robiť sa bude zajtra."

„Malo to byť naopak, ale po tom včerajšku som taká nasratá, že potrebujem vypnúť," prekvapí ho Biela ostrým slovníkom. „Nepozeraj tak, aj ja si môžem občas ponadávať.“

V jeho očiach musia visieť otázniky, lebo Sylvia sa zasmeje a podoprie si bradu rukou.

„Sandra chcela vybaviť pre nás pár vecí, ale nevyšlo to podľa plánu."

„Ešte som s nimi neskončila," zavrčí blondína.

Ten večer je pokojný, ako už dávno nebol. Čakal, že sa buď zotnú do nemoty, alebo budú niečo plánovať, ale oni len...len sedia, rozprávajú o hlúpostiach alebo mlčia, hľadiac do praskajúceo ohňa.

A je to dokonalé.

I see trees of green........and red roses too
I see them bloom..... for me and you
And I think to myself.... what a wonderful world.

* Brika - slangový názov pre električku, ktorý sa používa len v Košiciach