Telocvičňa je iná. Teda rovnaká, ale ovzdušie sa zmenilo. Je tam len on a ona. Rovnako, ako na začiatku. Nevie, čo si o tom myslieť - je zmätený z jej správania, z jej oblečenia, ktoré už nie je zúrivo elegantné, ale športové.

„Kilián povedal, že si pokročil," hovorí mu, zatiaľ čo si naťahuje svaly na žinienke.

Mykne plecami.

„Asi hej."

Nadvihne obočie.

„Tak mi ukáž."

Pochytí ho neskutočná túžba čosi dokázať. Sebe, jej, celému svetu, ktorý mu odmala tvrdí, že je krehký a jemný. Telo sa mu trasie od námahy, no neprestáva pracovať. Napriek trasúcim sa rukám a nohám dokončí okrúhle číslo klikov a chce prejsť ku rebrine, hoc cíti, že to preháňa. Ale jej hlas ho zastaví.

„To stačí. Nechcem, aby si mi tu odpadol."

Bože, ako nenávidí ten povýšenecký hlas!

A ako po ňom túži.

Krv mu búši v ušiach, keď mu prikáže sa vyzuť.

„To čo robíme, je nebezpečné. Musíš sa vedieť obrániť."

Stojí v strede a necháva sa ňou obchádzať a hodnotiť, ako kôň na jarmoku.

„Naposledy to bolo zúfalé, ale Kil s tebou zapracoval, takže uvidíme, ako si na tom."

Zastane. Hľadí mu do očí a on nevie, čo má povedať. Ešte nikdy sa nebil. Nikoho nikdy neudrel, ani nikto jeho, ak sa nepočíta pár výchovných od deda.

„Najťažšie pre začiatočníkov je to, že ani nevieš, akou silou máš udrieť. Takže si to vyskúšaš."

Má ju udrieť? Akože do tváre?

Nie. Nastaví ruky pred seba s otvorenými dlaňami. A naznačí mu.

„Udri."

Ruky sa mu mimovoľne myknú dopredu, ale zadrží ich. Nie. Nedokáže to. Nemôžeme predsa len tak... myšlienky mu behajú hlavou ako splašené kone.

„Udri."

„Ja...neviem ako..."

Jej oči sa smejú.

„Mala by som ti to ukázať?"

Dalšie, čo pocíti, je úder do čeľuste. Zuby mu cvaknú o seba a prudká bolesť ho zarazí, až sa zapotáca dozadu.

„Je to jednoduché," usmeje sa Sandra. „Teraz ty."

Ema by udrela. Danny zatne päste. Ona by sa nikdy nebála.

Tak udrie. Spočiatku je neistý a slabý, ale potom udrie silnejšie. A silnejšie. Jeho päste narážajú do jej dlaní stále viac.

Kým je?

Nie je umelcom. Nie je športovcom. Nie je technický typ. Nie je.

Toľko ľudí, jeho rovesníkov je presvedčených, že vedia, co chcú. A idú si za tým. A vedia. Vedia.

Daniel nevie.

Och, kedysi si bol taký istý. Myslel si, že je veľkým umelcom, lebo chodil na zušku a maľoval. A poznal pár slávnych maliarov, čítal o nich. A myslel si, aký je sčítaný a šikovný.

Potom prišlo vytriezvenie.

Bolo to ako studená sprcha. Keď dievča, sediace vedľa neho v lavici otvorilo svoje portfólio s prácami a on mohol len chabo zízať. Nikdy sa nepovažoval za maliarskeho génia, ale...

Nevie. Nevie. Kým je.

Podľa deda je dôležité sa v živote správne zaradiť. Potom ťa už systém posunie na dobré miesto.

Ale čo keď sa nedokáže zaradiť? A nevidí systém? Je ako ozubené koliesko, ktoré nepasuje do žiadneho otvoru. A tak vždy zostáva odložené na poličke.

Zúfalstvo.

Nech sa snaží, ako chce, nedokáže to vyriešiť. Nedokáže zistiť, kam pasuje.

„To stačí," povie blondína a zloží ruky.

Jeho päste udrú do prázdna.

Rozkročia sa. Ako vo filmoch začnú pomaly skúšať rôzne obranmé aj útočné bojové postoje. Dych sa mu kráti a ruky aj nohy trasú pod náporom sily. Ovláda ho nekonečná túžba niečo dokázať.

Ale čo?

„Chystáme niečo veľké," povie mu Sandra nakoniec. „Dovtedy musíš zosilnieť."

Nečaká pochvalu, ale aj tak ho zabolí, keď žiadna nepríde.

„Niečo pre teba mám," vytiahne z igelitky opretej o stenu okrúhlu krabicu a podá mu ju.

Váhavo ju vezme do rúk a otvorí.

„Vravela som, že by sa ti hodil k tomu kabátu. A dnes som ho videla v Auparku."

Je to taká nádherná vec! Nehodí sa je neho. Dedovi by sa páčil. Pohladí jemný semiš hnedého klobúka a ohromene zodvihne oči. Sandra sa usmieva.

„To nemôžem prijať."

Nastrčí krabicu dopredu. Klobúk má na to tiež názor, ale jeho sa nikto nepýta.

„Musíš," odsekne mu.

„Prečo?"

Nemal by sa pýtať. Jej argumenty sú vždy zničujúce.

„Nenechám ťa chodiť v kabáte bez poriadneho klobúka."

A takto je to aj teraz.