Z obrovského bilbordu sa na neho škerí Harabin a kričí o zabíjaní v zdravotníctve. Vedľa neho Kiska nabáda ľudí, aby držali hlavu hore.

Hlavu hore? Slováci? Čo sa zbláznil? Ak by mali skutočne hrdo hlavy vztýčené, nikdy by nevolili niekoho, kto mal šancu a odsral si ju. Trapošina.

Kráča po zasneženej tráve, lebo chodníky sú odhrnuté a on má špinavé topánky. Ich malé stretnutie nič nevyriešilo. Len otvorilo ďalšie otázky. A nevie, čo na nich povedať. Je ich málo. Málo na to, aby mohol byť niekto zradca. Bolo by to príliš jednoduché.

Slnko sa opiera do snehu a ten sa na oplátku trbliece. Čoskoro bude preč. Kráča po Hlavnej, míňa ľudí nadšených zo slnka.

S Emou často zvykli sedieť vonku a piť kávu. Nemal kávu rád, ale pri nej ju pretrpel. Káva mala také schopnosti, že spojila zdanlivo nespojiteľné duše - jeho a jej. Jeho utiahnutú a jej otvorenú.

Po ulici behajú ľudia v modrých vetrovkách a strkajú ľuďom do ruky letáky s nápisom Poďme do nich! a hlavou nejakého človeka. Snaží sa im vyhnúť, hlavu drží dole, ale sú vytrvalí a neobídu ho.

„Prídeš voliť?“

Otázka ho zaskočí.

„Veď ja ne...teda... ešte nemám osemnásť...“

„Ale plánuješ, že?“

Čo mu má na to povedať? Ani že nejaké voľby sú mu nenapadlo a je trápne sa opýtať že do čoho to sa bude voliť? A prečo by vlastne mal ísť strkať pokrúžkovaný papier do krabice? Pomôže mu to nejako? Vrátia späť Emu?

„Asi nie.“

Pohľad muža sa zmení v stotine sekundy a z Dannyho sa stáva verejný nepriateľ číslo jeden.

„Prečo?“

Pokrčí plecami.

„A na čo?“

„No predsa žijeme v demokratickom štáte, právo voliť je niečo, za čo naši otcovia a dedovia bojovali!“

Tie slová k nemu prichádzajú, avšak rýchlo sa odrazia späť. Ani nevie, ako z neho vypadne odpoveď.

„Môj dedo ošetroval tých, ktorí sa pri tom boji zranili. A babka mŕtvym zatláčala oči.“

Jeho odpoveď muža zarazí, no len na chvíľu.

„Tak by si mal ísť voliť, aby si tie oči nemusel zatláčať ty.“

Čo by povedala? Určite niečo trefné a drzé, ako ona vedela. Učil sa od nej tal kruto rozprávať, ale ona na to mala vrodený talent.

„Nie."

„A prečo nie?“

„Západná spoločnosť je na pokraji krachu. Morálka a etika sa pokrivili. Reštart by nám len pomohol. Narozdiel od zúfalej snahy o záchranu niečoho, čo sa raz aj tak musí rozpadnúť.“

Košický vietor mu prečeše vlasy a odveje pochybnosti o svojich slovách. Posmech. Zložil ho troma vetami. Muž je šokovaný a mĺkvo naň hľadí.

„Nebráňte sa vojne," povedala. „Lebo príde aj tak, len to bude bolestivejšie. Budete si hovoriť: „Ako sa to mohlo stať? V takom vyspelom svete!" Ale my všetci budeme vyrovnaní, lebo sme vedeli, že ľudstvo sa nedokáže prestať navzájom ničiť.“