Bože, vlastne netuším, prečo toto robím. Mama ma vždy berie do kostola, ale z toho si vždy pamätám len kto z tých, ktorí sedia za mnou, má chrípku, kto sa zabudol umyť pod pazuchami a kto nemá pri sebe vreckovku. Tak načo je to dobré?

„Klobúk.“

Vo víre myšlienok mu to slovo nedáva význam.

„Čo?

„Hodil by sa ti k tomu klobúk," zopakuje Sandra pomaly. „Taký hnedý, zo stuhou. Videla som ho v Auparku."

Zase niekde idú. Vlastne teraz konkrétne stoja, čakajú na zelenú. Nejde žiadne auto, ale ona stojí a čaká, akoby dodržanie toho jedného hlúpeho pravidla mohlo odčiniť nedodržanie tých ostatných.

„Nechcem žiadny klobúk."

„Ale je ti zima na uši," zasmeje sa.

Neopýta sa, kam idú. Ale podľa smeru je to jasné. Opäť do tej sivej budovy na námestí. Do bytu číslo dva na treťom poschodí.

Zelenovlasý chlapec otvorí dvere, oblečený len v župane. Tvár mu lemuje škaredá modrina. Mykne hlavou a obaja vojdú dnu.

„Kľudne sa rozložte, ešte si to musím ísť do kúpeľne previazať," povie. Až teraz si Daniel všimne, ze okrem modriny sa mu od ľavej strany hrude ku krku ťahá biely obväz, na niektorých miestach presiaknutý červenou.

V obývačke sedí Sylvia a v ruke kŕčovito zviera mobil. Sandra ju pozdraví krátkym kývnutím.

„Už som ju to ošetrila, najhoršie má za sebou," zamrmle. „Keby sa nehýbal - čo on nebude, nemusel by si vkuse meniť obväz."

„Ďakujem, Sylvia. Vravela som mu, aby si dával..."

Dvere buchnú a dnu sa vovalí Jakob. Tvár má červenú a ťažko dýcha.

„Kde je?" vyhŕkne.

„V kúpeľni," mykne blondína rukou. Svalovec sa otočí a zmizne.

Daniel hľadí sa mierne roztrasenú Sylviu, telo sa mu samé otočí a vydá sa hľadať kuchyňu. Vráti sa z pohárom vody, ktorý dievča vďačne privíta.

„Ďakujem, Modrý. Ja...trochu ma to vyviedlo z miery."

„Ak chceš byť lekárka, pohľad ja krv by nemal byť problém," povie Sandra chrbtom k nim, otvrárajúc sklenenú skrinku. „Dáš si na posilnenie?“

Sylvia prikývne.

„Ja viem. Ešte sa mi to nestalo.“

Dannymu pristane pohár v ruke, ani nevie ako. Priesvitná tekutina na dne vonia podivne étericky, avšak nelákavo.

„Len si daj," usmeje sa na neho. „Pri tejto robote sa pije, inak by sme to nedali. A určite nie ty, keď si taký...“

„Sylvia."

Dievča zmĺkne, pod ťarchou Sandrinho pohľadu sklopí oči a kopne do seba pohár na ex. Blondína ju nasleduje. Daniel nedôverčivo hľadí na nevinne vyzerajúcu tekutinu. Nie že by nevedel, ako chutí. Dedo mu nalial ako prvý, na okoštovanie. Odvtedy veľmi nemal možnosť - Ema nepila, rodičia už vôbec nie.

Je to horúce a páli v hrdle. Zakašle, zloží pohár na stôl a rozbehne sa do kuchyne. Prúd studenej vody čoskoro zahasí nepríjemný pocit, no škrabanie v krku zostane. Keď zodvihne hlavu od dresu, uvidí skrz otvorené dvere kúpeľne polonahého Kiliána, sediaceho na vani. Obväz má zložený a je jasne vidieť červenú podlhovastú ranu, špatiacu inak bledú hruď. Ten pohľad nie je pekný, no je okamžite prekrytý Jakobovým telom. Svalovec stojí nad Kiliánom a pomaly mu obmotáva čistý obväz okolo ľavej časti hrudníka, cez krk a naspäť. Jeho ruky sú jemné a pracujú pomaly, ale sebaisto. Nerobí to prvýkrát.

Daniel na nich hľadí, sklonený nad dresom, s pálivým pocitom v ústach. V Jakobových pohyboch je čosi nežné, čo pri ňom ešte nevidel. A keď skončí, dotkne sa Kiliánovho krku a ten mu zovrie ruku. Ich pohľady sa stretnú a Danny má pocit, že je svedkom čohosi tak súkromného a intímneho, že sa o tom nesmie ani hovoriť.

„Snažím sa pochopiť, čo sa tam stalo," povie Sandra, keď sa všetci zhromaždia v obývačke. V ruke drží další pohár.

„Čo je na tom nepochopiteľné? Bol som za ním. Ten hajzlík si asi niekoho zavolal, lebo tam boli traja. A jeden mal nôž. Koniec príbehu.

„Takže ťa poriadne zmastili," zhodnotí to Sylvia.

Kilián nakriví tvár. „Oni tiež neskončili najlepšie. Jednému som otrieskal hlavu o umývadlo. To bude najmenej otras mozgu. Ďalší...“

„Detaily na neskôr," mávne rukou Sandra. „Máme tu nováčika. Oceňujem, že nemáte debilné poznámky. Bude s nami, aby ostatným bolo jasné, že je pod ochranou. Nemôžem zaručiť, že sa nič nestane, ale je to bezpečnejšie.“

„Je tu väčší problém," ozve sa Jakob. „Odkiaľ vedeli, že máš prísť?“

Nepríjemné tušenie premklo každého v miestnosti. Niekto to vedel a prezradil to. Kto?

„Nemohol sa niekde niekto prerieknuť...“ začala Sylvia, ale Sandra ju prerušila z opovrhnutím.

„Nesnaž sa to zľahčovať, alebo niekoho ospravedlňovať. Niekto to prezradil. A keď sa dozviem kto, skončí veľmi...no, kreativitou šetriť nebudem. Ublížili mojej krvi, toto Schneiderovci neodpúšťajú.“

Daniel si zahryzne do pery. To meno už počul. Otec ho spomínal, ale nepamätá si, v akej súvislosti. Schneider.

Schneider.

Och.

Že stará Košická rodina. To by mnohé vysvetľovalo.