Pozorne ho skúma. Vie to, lebo cíti ten pohľad kdekoľvek sa pohne, skrytý medzi davom deciek, presúvajúcich sa po chodbách. Ako to robí? Jej trieda je na druhej strane školy, no predsa ju vždy vidí sebe nablízku...alebo si to len navráva? Navráva si to a ona si ho vlastne vôbec nevšíma?

Tak je to. Hlupák.

V ten deň deň sa pri ňom Jakob zastaví ešte raz. Vie prečo. Naposledy neprišiel na ich tréning, ako to on nazýva. Daniel to navzýva vypnutie.

„Ehm, počuj. Teraz budem kus zaneprázdnený, nebudem môcť chodiť. Ale kľúče ti nechám, kľudne choď aj do tej telocvične, čo je vzadu. Vieš ktorá to je, nie?“

Modrovlások prikývne, do ruky vezme podávaný zväzok kľúčov. Až prineskoro si uvedomí, že na ňom visí prívesok so známym znakom. Dych sa mu zrýchli a ruka odskočí sama od seba.

Jakob si všimne jeho reakciu a stiahne zväzok k sebe.

„Kurva, prepáč. Viem, že si...dám to dole.“

Prívesok putuje do vrecka a Daniel to mĺkvo sleduje. Potom zovrie chladný kov a otočí sa.

„Počkaj."

Samozrejme, že to nie je všetko.

„Nepôjdem," vyhŕkne okamžite. „Ja nie som jej... domáce zvieratko, ktoré si môže len tak zavolať."

„Takto to nie je," povzdychne si svalovec a odrazu Danielovi pripadá taký malý a skormútený. „Myslí na dobro nás všetkých, hoc nie vždy veľmi empaticky. Proste sa snaž byť...ježiš, ani neviem, ako ti to povedať. Nebuď kokot proste. Ide o viac, než o tvoje ego.“

Nebuď kokot.

To je asi tá najpodivnejšia rada, akú kedy dostal. Už mu hovorili, aby nebol všelijaký. Daniel, nebuď panovačný. Daniel, nebuď múdry. Daniel, nebuď hlúpy. Daniel, nebuď protivný. Ale nikdy nebuď kokot. Čo to vlastne znamená, kokot? Ako sa správa? Mal to viac špecifikovať. Teraz nevie, čo vlastne nemá alebo má robiť.

Zase zamieri na strechu, ale tentoraz telocvične. Už pochopil, že je to jej obľúbené miesto. Alebo možno len obľúbené miesto na spovedanie svojich poddaných.

Na streche je pusto a bielo od nedotknutého snehu. Jedny stopy vedú od dverí ďalej, tak ich nasleduje. Sandra sedí na kraji strechy, nohy spustené dole a v ruke hrnček s pariacou sa tekutinou.

Danny zastane neďaleko, sledujúc tú scenériu so zvláštnym nepokojom. Zdalo by sa to idylické, keby nebolo toho zvláštneho napätia vo vzduchu.

„Hádam, že si teraz myslíš, že si dôležitý." Štíhle nohy vo vysokých čižmách sa v mihu sekundy prevalia na pevnú zem.

„Nie si."

Potláča ustavičné nutkanie ustúpiť o krok dozadu. Namiesto toho zaborí nohy do snehu a zodvihne zrak. Zamrazí ho jej studený pohľad.

„Povedz mi, čo si tým chcel dokázať? Chcel si zo seba urobiť nejakého elegána, nejakého dôležitého pánka? Alebo čo?“

Mlčí. Jej slová mu nepripradajú až také nahnevané, ako skôr ublížené.

„Nepáči sa ti to?“ ozve sa ticho.

Zarazene zmĺkne, akoby to nečakala.

„Čo prosím?“

Nervózne kopne špičkou topánky do snehu.

„Nepáčim sa ti v tom, keď si taká zlá?“

Odmala ho pucovali, keď povedal, čo si myslí, úprimne a bez okolkov. Nerozumel tomu. Nedokázal to totiž ovládnuť, vždy povedal, čo si myslel, čo cítil. Vždy. Ľudia sa pri tom necítili príjemne. Mysleli si, že sa z nich vysmieva, že nimi pohŕda. Pritom by to nemalo byť práve tak, že človek hovorí vždy pravdu? Prečo si ľudia zvykli na lož a pravda im príde nepríjemná a necitlivá? A pritom o ňu stále volajú!

Aj ona je taká, ako zbytok. Jeho otázka ju vyvedie z miery, preruší prednášku, ktorú mala zrejme pripravenú.

Danny na ňu hľadí veľkými očami. Ona na neho rovnako. A hoc to netrvá viac, než pár sekúnd, je tam niečo iné, niečo v pozadí, zacíti to len na chvíľu a je to preč. A jej pohľad opäť stvrdne.

„Nezáleží na tom. Mal si mať inú funkciu, ale pokašľal si to. Nevadí." Privrie oči, no viečka sa jej chvejú. Môže to vidieť aj z takej diaľky.

„Budeš musieť dokázať.“

„Dokázať čo?“

„Že si toho oblečenia hodný. Sako z teba neurobí džentlmena.“

„Nie som džentlmen," ohradí sa.

V očiach sa jej zablysne. „Tak prečo si sa tak obliekol?"