Spomína si na to presne, na každý jeden detail.

Mladíka hodili na zem medzi kontajnery za klubom. Prinútili ho kľaknúť a spútali mu nohy, aby nemohol újsť. Napokon mu strhli vrecko z hlavy.

Mohol mať asi šestnásť. Bledý, blonďavý, nie príliš výrazný typ. Oproti scéne v kúpeľni odrazu vyzeral taký maličký, menší ako myška. Bojazlivé oči, síce skryté za tenkou fóliou pseudoodvahy sa upierali na každého z nich.

„Čo chcete? Mám pri sebe nejaké peniaze, vo vre...“

„Nechceme tvoje peniaze, hlupák."

Jej hlas je odrazu taký iný, že ho Daniel skoro nespoznáva. Hoc jej vidí len oči, aj tie žiaria ako dve dýky.

„Tak čo? Mobil? Hodinky?“

Tichý smiech.

„Na to, aký prácu robíš, si poriadne vymletý."

Zachveje sa. Nie viditeľne, ale Daniel je od mala schopný čítať v ľudských pocitoch. Teda myslí si, že je.

„Nechápem," v tom slove je počuť jasný vzdor.

„Pochopíš, Patrik."

Dva kroky dopredu, krúži okolo neho ako predátor.

„Chodíš do školy na Lacák. Už dva roky cez teba ide k deťom od prváku po štvrták zásoba pervitínu. V poriadku." Ďalší krok dopredu. „Ale teraz si začal aj s primou. S primou!" Zelené oči sa prižmúria.

„Tolerovali sme to, keď si sa držal hraníc. Ale toto sa nerobí. Toto nie, Patrik.“

„Vôbec nerozumiem, o čom točíte," mykne plecami kľačiaci chlapec. „A aj keby, nemáte žiadny dôkaz."

„Nie sme polícia. Nepotrebujeme dôkazy. Tak isto naše metódy nebudú...humánne.“

Vtedy jeho bledá pleť zbledne ešte viac. Ale aj tak zvládne rozprávať.

„Č-čo? Zbijete ma? Nebolo by to po prvý krát.“

Daniel by mohol prisahať, že vidí zlomyseľný úsmev na všetkých tvárach. Vzduch zhustne a ich úsmešky sa stanú čoraz zreteľnejšími. Vie, že niečo príde. Veľké finále.

Sandra ukáže na Kiliána, stojaceho vľavo.

„Tuto kamoš rád tetuje. Uvidíme, čo vyčaruje na čele tebe.“

Doteraz odvážne oči premkne strach. Zdesenie. Pokúsi sa vstať a újsť, ale Sandra a Jakob sú pri ňom v okamihu.

Nepomôže mu nič.

Kilián s pokojom angličana vyberie svoje náčinie z tašky, nevšímajúc si vrieskajúceho a nadávajúceho chlapca, pritlačeného chrbátom k zemi.

„Pustite ma vy kurvy! Pustite ma!“

Krik prestane, keď mu v ústach skončí kus látky.

Kilián si kľakne nad neho a s láskavým úsmevom mu handričkou očistí čelo.

„Pokúsim sa neurobiť pravopisnú chybu,“ sľúbi. Chlapec vytreští oči a s približujúcou ihlou sa začne mykať a ručať.

Nasledujúce minúty sú preplnené tlmenými vzdychmi a zvukom tetovacej ihly. Napokon prestáva bojovať, absolútnosť toho celého na neho tvrdo doľahne. Mĺkvo leží, občas, keď ihla urobí o čosi bolestivejší vpád, zakňučí. Daniel stojí nad štyrmi úplne cudzími ľuďmi a nerozumie. Nerozumie, ako sa sem dostal, ani prečo toto robí. Ale rozumie, že už nie je cesty späť.

„Tak," zvolá zelenovlasý chlapec. „Som hotový. Dúfam, že je to správne. Díler sa píše s mäkkým i, že?“

Chlapec vytreští oči.

„Keby si to napísal po anglicky, nemusel by si riešiť blbé íčka," povie Jakob.

„Na Slovensku po slovensky," odsekne Killián a spokojne sa pozrel na svoj výtvor. „Asi moja najlepšia práca. Normálne som na seba hrdý.“

Chlapec zakňučí.

Sandra a Jakob vstanú, februárový vietor im sa prelinie okolo ich štíhlych postáv. Sú si podobní, obaja vysokí, štíhli a šľachovití. V inej realite by mohli byť súrodencami.

„Zmizne to za tridsať dní. To je prvé varovanie. Prekročil si hranicu a to znamená, že budeš musieť prestať úplne. Neprestaneš a nabudúce to bude ozajstné tetovanie.“

Kilián pristúpi k nemu, na čo sa vydesene odtiahne. No on mu len uvoľní nohy. Chlapec sa vyškriabe na všetky štyri, vytiahne mobil a pozrie sa doň. Vzduch prerazí jeho nešťastný výkrik.

Na čele má veľkými písmenami napísané SOM DROGOVÝ DÍLER.

Tá irónia.