Danielov otec príde domov neskoro. Robí vo vlastnej kancelárii, teda si môže chodiť ako chce, ale on si aj tak vyberá takýto čas. Neraz sa na tom s Danielovou matkou hádajú.

Dieťa máš doma len raz.

Odíde a už tu nebude.

Ale jemu je to jedno. Je pohltený prácou, zarába veľa alebo viac než by potreboval a nemieni na tom nič meniť. Dannymu to vyhovuje. Nemusí viesť žiadne rozhovory ani počúvať životné rady. Na to má deda.

Dedo býva na dedine, lebo tam dedovia bývajú. Tak to proste je. Veľký dom, postavený s víziou dvojgeneračnosti ostane prázdny, lebo mladí chcú byť zúrivo samostatní, hoc za cenu garzonky, s podnájmom za mesiac vyšším než za dom na rok. A starí ľudia ostávajú na dedinách samí, domy zývajúce prázdnotou, len osamelosť, ktorá si hovie v každom rohu. Odkedy babka umrela, taký veľký dom s ešte väčšou záhradou má dedo pre seba. Daniel k nemu chodí rád, lebo dedo síce nemá telku ani wifi, ale má kopec roboty a tá zabraňuje premýšľať. A to je najlepšie.

Nepremýšľať.

Celé toto je také teatrálne. Doriti s tým. Ema vždy pohŕdala teatrálnosťou.

Otec otvorí dvere, skontroluje či spí a keď skočí na jeho prešpikovanú lesť, otočí sa a odkráča do spálne. O chvíľu sa ozve tlmený chichot a vzdychy. Daniel vie, že sa snažia...o čo vlastne? Dieťa, aby nahradilo to prázdne miesto, ktoré zostalo po ňom? 

Ďalšie týždne v škole sú zahalené hmlou. Prechádza z hodiny na hodinu nespozorovaný, niektorí učitelia si nedokážu zapamätať ani jeho meno a to sa vídavajú niekoľkokrát denne. Neprekáža mu to. Jediný poznávací znak na ňom sú tie modré vlasy a aj tie schováva pod kapucňou.

Pamätá si, ako sa to stalo. Bolo to týždeň po tom. Stál v drogérii oproti regálu a mal jednoduchú úlohu - kúpiť mame vložky. Nič zložité, robil to tisíc krát. Mama ho poslala von, pretože to mala nakázané od psychologičky - vraj aby nestratil kontakt zo svetom. Ako ho mohlo nakupovanie vložiek socializovať, nevedel.

Natiahol sa po určitý balík, vložil ho do košíka a vybral sa k pokladni. Cestou sa mu zrak zastavil na farbách na vlasy. Spomenul si na Emu. Chcela vyskúšať modrú, ale bála sa, tak ho presvedčila, aby to urobili spolu. Už nestihli.

„Počula si to? To nešťastné dievča, čo zavalil strop na Poštovej!"

Ten hlas ho zamrazil a skrútil prsty na nohách.

„Hej, že nejaký blesk či čo? Čo tam vlastne robila, v noci?"

„Ja si myslím, že tam mala frajera. Mysleli si, že romantická noc a nedomysleli to!“

„Kto vie čo to bolo. Nič nepovedia, ani polícia. Určite všetko vedia, ale sa nepodelia."

„Je to, jak ti hovorím. Blbí tínedžeri, myslia si, že sa im nikdy nemôže nič stať!“

Natiahol sa po farbu a vhodil ju do košíka. Urobil to ešte v ten večer. Na jej pamiatku. Psychologička povedala, že je to volanie o pomoc, no vedela ako vždy veľké hovno.