Sylviu prvýkrát stretla na recitačnej súťaži. Recitovala poéziu od Váleka, stojac na vysokom pódiu koncertnej sály Centra voľného času Domino. Sála tam bola prenádherne modrá, svetlá reflektorov sa odrážali od stien a dopadali na jej žlté šaty a plavé vlasy žiarili ako svätožiara.

Ema si dobre pamätá ten moment, pretože si pamätá všetky krásne chvíle, ktoré zažila. Recitovala báseň o lete, no báseň bola smutná - taká smutná, ako dievča, ktoré ju prednášalo. Jej melancholický výraz a bledosť v tvári tak prekásne súladili zo slovami básne... že Ema nedokázala nebyť očarená.

„Obilie žltne,“ začala plavovláska tichučko, no pevne. Oči sa jej pri tom ligotali.

„Slama na klobúky

krásne dozrieva.

Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.

Ospalé ďatle klopú do dreva.

Všade na svete to značí SOS.

V belasom vzduchu utopil sa les.“

Samozrejme, že súťaž nevyhrala. Nikto nemá rád smútok. A Sylvia bola smútkom presýtená. Tryskal z nej spoločne s tichou rezignáciou, ktorá sa dala po čase rozoznať. Ema túžila spoznať to bledé dievča viac, preklínala sa za svoju protivnú túžbu do všetkého strkať nos. Dokonca si myslela, že ju okríkne, nech sa stará o seba, keď za ňou po vystúpení zašla, ale prerátala sa. Plavovláska túžila po spoločnosti. Prahla po ľuďoch. Po energii, po emóciách, ktoré jej chýbali.

A Ema bola ako katalóg emócií a pocitov. Stačilo prísť, otvoriť a všetko bolo ako na dlani. Toľko ukázaného a zároveň toľko skrytého.

Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,

pijú slnko s octom,

jedia kyslé jablká,

rátajú si prsty na nohách a na rukách,

tešia sa,  že k životu to stačí.

Modrý les. Nad lesom sa mračí.

Z domu sa vytratí okolo siedmej. Prejde tmavou ulicou, dýcha sa jej ťažko, akoby zabehla maratón. Sylvia už čaká na zastávke. Oči má namaľované a na perách červený rúž, pre ňu tak netypický.

„Isto tam chceš ísť?“ opýta sa, keď sa objímu. „Potulujú sa tam kadejaké indivíduá a nechcem, aby sa niečo zlé stalo.“

„Presne preto tam musím ísť," odpovie Ema rozhodne. „Marko na také miesta nikdy nechodil. Nie sú... nie sú to proste naše miesta. Každý má svoje miesta. Niekto lavičku v parku, niekto pajzel na sídlisku. Naše miesta sú skôr lavičky, než pajzle, chápeš?“

Plavovláska prikývne.

Chladný vietor preletí cez ich chudé telá a obe sa zachvejú. Ema vo vrecku zovrie roztrhnutú vizitku. Chlad jesenného večera jej prenikne cez tenký kabátik, skĺzne dole chrbtom až k nohám. Žltozelený autobus sa objaví v zákrute, vzdychajúc a fučiac sa dovalí k zastávke a obe mlčky nastúpia.

Ema cestou sleduje osvetlené mesto.

„Ako je doma?“ opýta sa Sylvia opatrne. „Čo rodičia, zvládajú to?“

Preberie sa z omámenia a otočí na ňu hlavu. Neujde jej, že sa neopýtala na jej stav. To je dobre. Nevie totiž, čo by povedala.

„Otec to berie lepšie. Mama...Marko bol jej chlapček. Spáva v jeho posteli. Musíme ju každý večer s otcom prenášať. Je to choré.“

Nevráti sa späť.

To vedomie je pre ňu kotvou v momentálnom chaose. Prekvapivo rýchlo prišla k fázi prijatia. Takmer sa za to cíti vinná - akoby sa mala snažiť viac, napríklad ako vo filmoch, keď sa postavy skrútia, vykríknu Nie! a tri týždne nevyjdú z izby, prestanú sa o seba starať a len smrkajú do vreckovky. Mala by tiež niečo také urobiť? Lebo necíti ani náznak takej potreby.

Marko sa nevráti späť. Tak. A je rozhodnuté.

Namiesto potreby smútiť má potrebu zistiť, čo sa mu stalo. Ísť na miesta, ktoré navštívil. Rozlúštiť hádanku.

„No, to je ono," Sylvia ukáže pohľadom na nenápadný vstup do baru. „Bola som tam len raz."

Je to varovanie? Rozhodne sa to igorovať.

„Ešte som v nijakom takom klube či bare nebola," zaváha. „Čo keď ma nepustia dnu?"

Plavovláska sa uisťujúco usmeje. „Neboj, pustia. To nie je žiadny klub, kde kontrolujú občianky. Navyše, ten mejkap sa ti ozaj podaril, hádala by som ti aj devätnásť."

Šestnásť alebo devätnásť...Emine myšlienky sa nepretržite prepletajú, keď vojdú dnu do zafajčenej miestnosti plnej ľudí. Je to ozaj taký rozdiel?

Šestnásť alebo devätnásť. Nápravné zaradenie alebo väzenie.

„Poď, nestrať sa." Sylvia ju potiahne ďalej do davu.

Všade hraje hudba, väčšina ľudí sedí za stolmi, niektorí sa vlnia na parkete. Emine receptory zachycujú celkom neznáme vnemy, veci, ktoré doteraz videla len v televízii alebo o nich len počula.  Nie je ich vidieť okamžite, sú zahalené vlnou hudby, pachu ľudí a svetlami. No potom, po čase, keď prvotný opar spadne a emócie sa upokoja, to uvidí.

Biele čiary na stoloch.

Plastové sáčky plné prášku.

Injekčné striekačky, skryté vo vreckách.

Špinavé bankovky.

Odrazu jej krutá úzkosť zovrie hruď, až sa nemôže nadýchnuť. Hlava sa jej zatočí a ona sa musí oprieť o stenu. Vnemy toho miesta sú príliš...

Kde je krása tohto mesta? Kde zmizla? Kde je svet, v ktorom som vychovaná?

Z mračien odrazu odlomil sa blesk.

Zem sa nahla.

Sosny narazili čelom o čelo.

Tak sa zľakla, až sa zotmelo.

Ľudia, všade naokolo, pohybujúci sa v divokej extáze, vyvlečení z rutiny bežného života, očarovaní kúskom chémie, čo dokáže toľké divy. Ovládať. Ako vraj niekedy čarodejnice dokázali bylinkami ovládnuť ľudí...znamená to, že tí, čo to varia sú čarodejníci?

A Marko... čo by tu robil? Pohŕdal sebadeštrukciou. Ohnivo neznášal lenivosť, jeho filozofiou bolo pracovať sa sebe a dosiahnuť svoj najvyšší potenciál. Dokonca aj ona obdivovala jeho zápal pre vec, lebo sama často podliehala túžbe vyložiť si nohy a čítať Marínu stále dookola. Ale Marko nie. On bol tým z mileniálov, ktorí nezapadali do prestavy lenivých, na seba zameraných deciek, ako nás radi opisujú.

A ja by som ti kúpil

letnú búrku s kvetinami,

krotký blesk, čo by sa v nich pásol.

Keby som nemal na chleba a na soľ,

na kúsok slnka by som mal.

Je toho príliš veľa. Príliš veľa. Srdce ide vyskočiť z hrude. Hruď sa zároveň sťahuje. Krk je napätý. Narýchlo sa ospravedlní a nemotorne sa prederie davom a vypotáca sa von. Až keď sa nadýchne čerstvého vzduchu tak má pocit, že zase dýcha čistotu. Lapá po dychu, snaží sa do pľúc nabrať viac vzduchu, než je možné. Predkloní sa, oprie dlane o kolená a prekonáva chuť vyvrátiť večeru.

Zlé. Všetko je zle.

Oprie sa o stenu bytovky a zakloní hlavu. Nič z toho jej nedáva zmysel. Toto miesto je ako vytrhnuté zo zlého sna. Úplne odlišné od jej radostného sveta.

Dvere sa otvoria a von sa vyrúti skupinka štyroch mužov. Postavia sa neďaleko od nej, v kruhu koluje jedna fľaša. Emu do svojej náruče skyje tieň.

„Hej chlapi, neviete čo je s Edom?“ opýta sa jeden, keď si odpije. „Už paru dni len sedí na zadku a slope jak normálny opilec."

„To kvôli tomu jeho kamošovi, čo ho našli pod mostom. Predávkoval sa či čo," zahundre ďalší. „Asi bol do neho buchnutý. Dal sa na poéziu, chapeš toto?“ zachechce sa a Ema spozornie.

„Poé-ziu? Akože básničky?“ nechápe tretí.

„Mhm. Normálne po mne chcel, žeby som mu išiel kúpiť tú Mariku či ako.“

„Marínu ty debil," zachcechce sa ten s fľaškou. „Nečudujem sa, že si vyletel zo strednej!“

Nasleduje výbuch smiechu, ktorý však Ema nevníma. Pred očami má bielu obálku s číslom jeden.

Jeden.

„Trojka je magické číslo,“ povedal Marko raz. „Mali sme mať ešte jedného súrodenca. A boli by sme perfektní."

Ja ti nič nevyčítam.

Teba každý ľúbi.

Tebe to všetci vyčítajú z ruky:

Keď usmeješ sa,

výjdu dúhy pávov

a tam, kde stúpaš, rieky pramenia.

Obilie žltne.

Slama na klobúky

práve dozrieva.

Zisťuje, že ju premáha nadšenie, spojené so zmätením. Obálok je viac. Preto tá jednotka. Je ich viac a ona staví dušu na to, že sú tri. Lebo trojka je magické číslo. Marko, Marko, na mňa nemáš!

Magické.

Sylvia ju nájde za bytovkou, hľadiacu na nebo.

„Tak čo? Našla si, čo si hľadala?"

Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou

plnou trápenia.“

A/P

Verše, ktoré ste čítali sú z básne Slnko od Miroslava Váleka.

Zase sme sa dozvedeli niečo nové. Napríklad, že Ema sa z Danielom poznala rovnako dlho, ako so Sylviou, ale tí dvaja sa do jej smrti nikdy nestretli.

Vera