Nemôžem si spomenúť...

Jej vedomie sa krčí, plače pod náporom snahy vyloviť tú nedávnu spomienku. Krúti sa a dupoce, trhá myšlienky, zúrivo zatína päste, reve. Ale výsledok je stále rovnaký.

Nemôže si spomenúť.

Pamätá na deň predtým, na deň po tom, no ten deň, deň kedy s ním hovorila naposledy, zmizol. V mysli má dvere, ktoré nie len že nedokáže otvoriť, ona ich nevie ani nájsť.

Vyšetrovateľ, obtlstlý chlap s plešinou v obleku sa pomrví na stoličke. Ema hľadí na jeho široké prsty s nechtami, ktoré by už potrebovali ostrihať. Pripadajú jej nechutné.

„Takže slečna...zopakujme si to. Povedali ste, že sa podľa vás brat nesprával nijako čudne v posledných týždňoch."

Pod tiahou celej situácie sa jej chce rozdupať svet, na ktorom stojí. Bláznovstvo! Marko by sa nikdy nepredávkoval, nikdy by nezačal drogovať, nikdy by na to ani nepomyslel! Klamári! Klamári!

„Áno.“

Och trpkosť, trpkosť sveta!

Veď nie som prvá. Každému už niekto niekedy umrel, ako povedal Rocket v Strážcoch galaxie. Ale to neznamená, že musíš pozabíjať ľudí okolo seba!

A presne takto sa cíti. Pripravená pozabíjať každého. Stačí len iskra, aby vzplanula. Teraz to všetko tlie pod povrchom.

„A čo jeho priatelia? Nezdali sa vám čudní? Boli u vás v posledných dňoch?“

Ema vstane, prejde ku linke a naleje si čaj. Pohľad jej zablúdi cez obývačku smerom von, k hruške. Srdce jej zamrie. Kde sú tie kvety, čo tam ešte včera boli? Kde je voňavá, slnečná jar? Ruka s šálkou sa zachveje.

Sny.

Žalúdok sa jej prevráti - vyvracia zvyšok svojho obedu do drezu. Muž šokovane roztvorí oči, mama k nej pribehne, hladí ju po chrbte, prstami obkresľuje chrbticu. Udrie jej do nosa pach zvratiek a len s námahou odolá ďalšiemu kolu.

„Myslím, že by ste mali odísť," povie Emin otec, stojac vo dverách, ruky založené na hrudi.

Vyšetrovateľ sa tvári, že neskončil, no Ema vie, že ho obaja jej rodičia držia v zajatí svojich pohľadov. Keď sa spoja, sú nezastaviteľní, nedá sa im vzdorovať.

A tak ten muž odchádza. Ale pri odchode urobí chybu - opýta sa Emy, či mu nechce ešte niečo povedať.

„Ostrihajte si nechty," vypľuje.

Neodpíše na Dannyho správu. Chce sa stretnúť. A ona nemôže hľadieť do tých jeho nežných očí, hľadieť a myslieť pri tom na kruté veci, ktoré chce urobiť.

Vykĺzne z domu pred večerou. Je vlhko a blatne, špinavé lístie lemuje chodníky. Mustafu pripne na vodítko, nasadí mu tú klietku na pysk a brikou sa odvezie na konečnú. Potom prekráča sídliskom k mostu. Ešte je tam policajná páska, ale nikoho nevidno. Odopne psovi mučidlá a strčí pod nos jeho tričko.

„Hľadaj, Mustafa, hľadaj!"

Ani nevie, čo by vlastne chcela nájsť. Žiadna časť jeho tela nebola oddelená, polícia už všetko prehľadala.

Ale pozná Marka. Bol vynaliezavý a šikovný. On bol posledný, kto by si vybral tak úbohú smrť.

Veľký sivý ovčiak behá po zablatenom štrku, nos pritisnutý k zemi, hľadá Markovu stopu. Raz, dvakrát zabreše, no je to skôr zúfalý plač, než heuréka. Pozoruje ho napuchnutými očami. Citát z jednej z kníh jej odrazu príde na myseľ, akoby tam bol vždy, čakal, kým bude potrebný; a hľa, prišiel jeho čas.

„Zavše si vravím: Tvoj osud je ojedinelý, pokladaj ostatných za šťastných - také muky si nikto nevytrpel. Potom si čítam niektorého dávnovekého básnika a je mi, akoby som sa díval do vlastného srdca. Prichodí mi toľko vytrpieť! Či aj ľudia predomnou boli takí nešťastní?“*

Presne tak. Žblnkot špinavého Hornádu sa preleje jej myšlienkami. Všetci už trpeli. Naši predkovia, naše staré mamy, naše mamy... Nič nové pod slnkom. A predsa, keď sa to dotkne teba, mňa, nás - odrazu je to ozajstné.

„Drahý Werther," hlesne Ema do ticha. „Trpím s tebou."

A vtedy, akoby to bolo po celý čas ukryté pod tenkým prahom vnímana, si spomenie. Mustafa zašteká. Zornice sa jej rozšíria, náhla spomienka ju takmer zhodí s nôh. Chvíľu balancuje na kraji - potom schmatne jeho obojok, zapne ho a rozbehne za.

Pamätá sa. Spomína si. A musí to nájsť.

Cesta je nekonečná. Domov letí, vietor jej udiera do tváre. Vbehne do domu, psa ťahá za sebou, ingoruje mamin krik, vrazí do izby a- kde to dala, kde to nechala...

Posledné stretnutie. Keď sa ona náhlila do školy a on ju zastavil na chodbe.

„Vezmi si toto.“

„Čo v tom je?“ opýtala sa s plnými ústami.

Zablesklo sa mu v očiach. „Hádanka. Najťažšia, akú som kedy vymyslel. Ale smieš ju otvoriť až pozajtra.“

A spomína si aj na svoju reakciu. Mykla plecami, šmarila obálku na stôl s komentárom, že pre ňu žiadna hádanka nie je dosť ťažká, strčila si slúchadlá do uší a vyšla z domu.

Malá biela obálka leží na stole. A je na nej napísaná jednotka. Roztrhne papier a srdce jej zaplesá pri pohľade na jeho písmo. A keď prečíta známe verše, vie, že Marko mal pravdu.

Toto bude tá najťažšia hádanka, akú kedy vymyslel.

A/P

Iste si spomínate na kapitolu, kde sme sa dozvedeli, že Marko dal Eme prvú obálku s indíciou. Dnes sme sa vrátili do minulosti a našli obálku. Dnes Ema nabrala podozrenie, že predávkovanie jej brata vôbec nebolo predávkovaním.

* Citát je opäť z Utrpenia mladého Werthera. Raz som ho spomínala, no v príbehu ešte spomenutý nebol.

Vera