Milan sa nadýchne, mohutné plecia sa mu nadvihnú a keď začne recitovať, celý svet sa obtočí len okolo slov jeho básne.

„Tých rakiet kukurice,

hlavíc makových.

Pšenice šípov

nastrieľaných do zeme.

Keď Ema prvýkrát uvidela Tatry, jej malá detská dušička bola ohromená tým najčistejším ohromením, akým može byť ohromené len dieťa. Bola taká hrdá na niečo, na čom nemala nijaký podiel, až to bolo komické. O čo viac bolo jej rozhorčenie, keď jej mama len letmo pohliadla na mohutné hory a mykla plecami „Tatry, pekné." Lenže mama vyrástla v Starej Lesnej a tam bolo hory vidno z každej strany, stačilo sa len pozrieť von oknom. Pre ňu to bolo niečo obyčajné, niečo, čo ani nestálo za pohľad navyše.

Tých jahôd v zálohe a

pozorovateľní paradajok.

Zemiakov v zákopoch,

výsadkárov paprík.

Potom Emin otec urobil niečo, čo žartom nazýval svojou životnou chybou a vzal ju na túru. Dovtedy brával na vysoké kopce len Marka, no jedného krásneho jesenného dňa vytiahol dvanásťročnú Emu z postele skoro ráno a spoločne vyšliapali na Široké sedlo. Na malé dievča urobili výšiny taký dojem, že odvtedy každú sobotu ráno požadovala výlet do Tatier a pílila uši nešťastnému otcovi. Napokon sa po mnohých hádkach dohodli na kompromise - dve soboty v každom mesiaci.

Tých ponoriek cukiet

a ťažkých heliem melónov

a guľometov hrachu

a vzducholodí uhoriek.

Teraz hľadí na ich fotku z Jahňacieho štítu a slová básne sa jej rinú telom. Leto je presne také, ako ho ich hosť opisuje - aj keď ona by ešte pridala oveľa viac metafor. Lenže to je jej problém. Vždy zveličuje a preháňa tam, kde je potrebná striedmosť. Striedmosť, aká je v tejto básni. Je presne taká ľahučká, ako leto, ktoré opisuje.

Básnikove slová sa rinú obývačkou, prelietavajú okolo všetkých hostí, pohodlne usadených na gauči a okolo stola. Na tvárach majú uvoľnené úsmevy, zmysly sú už otupené tokajským. Ona sedí na zemi a chrbtom sa opiera o kreslo, kde sedí otec. Nevidí ho, ale počuje krátke, nepravidelné ťahy jeho ceruzky. Koho si vybral za modela dnes? Je to pani Malachová, huslistka v divadle? Alebo pán Harffer, maliar, od ktorého obraz im vysí na schodisku? Možno kreslí mamu. Alebo jej brata, usadeného za minibarom.

Všetko pod palcom

mojej mamy." zakončí básnik dielo.

Obývačkou sa rozľahne potlesk a jemu sa na tvári objaví jemný rumenec, zmiešaný s úsmevom.

„Bolo to nádherné," pochváli ho mama a on jej podá maličkú brožúrku.

„Je tam pre vás venovanie. Ste...veľkou oporou."

Emina mama, vysoká elegantná žena si ju vezme a objíme básnika okolo krku. Kovový prívesok na krku jej pri tom zacvengá. Eme ten zvuk dlho rezonuje v ušiach.

„Vďaka, Milan. Počítam s tebou aj na ďalší večer."

Cveng, cveng.

Rozplýva sa ako čokoláda na prstoch.

„Teraz trochu hudby!“ zvolá mama nadšene a sadne si za klavír v rohu miestnosti. Dlhé bordové šaty sa jej rozprestrú okolo stoličky. Otvorí veko, pani Malachová si vloží husle pod bradu. Ema nadšene zadrží dych. Mamina hudba je vždy nakrajšia časť večera.

„Á raz, dva, tri..."

Tóny sladučkej melódie sa rozplynú okolím. Jemnejšie než básnikove verše, no o to silnejšie. Rozochvievajú jej dušu, telo sa rozochvieva každým tónom. Každý zvuk je príjemnejší, každý tón viac splýva zo symfóniou jej srdca.

Mama sa smeje, pohľad jej zablúdi k otcovi. Ema vie, že aj otec sa pozerá na ňu. A vie, že v ich pohľadoch je mäkká láska, nežná ako pohladenie pierkom, nežnejšia, než akú videla u kohokoľvek iného. Taká láska, aká je pre ňu vzorom. Aj ona bude raz takto milovať. Nájde človeka, ktorý s ňou bude hrať na klavíri a bude recitovať Marínu a hľadieť do tváre s mäkkou láskou, nežnou láskou.

Túžim mať u seba doma kúsok živého umenia. Túžim, aby to bolo ako po večeroch v domoch bohatých ruských šľachticov - kde sa stretávali umelci všetkých druhov, kde sa recitovalo a spievalo, hralo a diskutovalo, kde deti mohli odmalička vnímať krásu ako svoju súčasť.

Nezabráni úsmevu, ktorý sa jej rozleje po tvári. Vlastne sa usmieva celý večer, hoc si to ani nevšimne. Usmieva sa na otca, skicujúceho v kresle. Usmieva sa na mamu, ktorej prsty behajú po klávesách. Usmieva sa na Marka, ktorý si za barom nenápadne nalieva víno.

Som pohltená krásou, uvedomí si Ema odrazu. Je jej toľko, zaplavuje ma, takmer sa topím. Ale mám šťastie - rodičia ma naučili plávať.

Usmieva sa po celý Petrohradský večer.

A/P

Dnes som vám trochu priblížila prostredie, v ktorom Ema a Marko vyrastali. Ak sa vám zdá zidealizované a nereálne, buďte pokojní - názov „Petrohradský večer“ vymyslel súčasný slovenský výtvarník a básnik Milan Ladyka, keď sa u nás doma odohral podobný umelecký večer ako v tejto kapitole. Rozhodla som sa z toho v rodine Kollárovcov urobiť tradíciu. Báseň je tiež jeho dielom.

(Opäť dúfam, že ak som porušila nejaké autorské právo tým, že som sem dala túto báseň, bude mi odpustené.)

Vera